Viera, sediac v svojom útulnom dome na predmestí Žiliny, listovala starým zápisníkom, hľadajúc telefónne číslo svojej susedky z chaty, Zuzany. Konečne našla vytúžené čísla a vytočila ich. „Zuzana, ahoj, drahá!“ začala srdečne. „To som ja, Viera, tvoja susedka z chatovej osady. Chcela by som ťa poprosiť o radu – ako pestuješ reďkovku? Tvoja je vždy taká šťavnatá, ja mám problém.“ „Nič zložité,“ odpovedala Zuzana s ľahkým únavou v hlase. „Namáčam semienka na deň-dva, potom zasiem. Prídem o pár dní – budem sadiť. Teraz som ešte v meste.“ „V meste?!“ zvolala Viera, jej hlas sa zachvel od úžasu. „A s kým teda tvoj Ján prišiel na chatu?“ Zuzana strnula, dych sa jej spomalil. Bez slova zavesila, privolala taxík a ponáhľala sa do chatovej osady. Keď vošla do domu, zamrzla od toho, čo uvidel.
Zuzana Pavlovná bola bez seba od zlosti. Tvár jej horievala, oči metali blesky. Keby ju teraz videl jej manžel Ján, ktorý podľa nej mal byť v práci, nepoznal by svoju nežnú Zuzku, ktorá mu ráno, keď odchádzal, jemne upravila golier košele a pobozkala ho na líce. Ale Ján nič z toho nevidel. Bol výborne naladený, tešil sa na piatkový večer: voňavé karbanátky s zemiakovou kašou, ktoré Zuzana tak výborne varila, domáce nakladané uhorky a paradajky zo záhrady a z chladničky – studená fľaša, veď zajtra je sobota a do práce netreba ísť. Ján netušil, aká búrka sa zbieha nad jeho hlavou.
A všetko začalo tým telefonátom od Viery, susedky z chaty. Viera, dôchodkyňa, žila vo veľkom byte s dcérou, zaťom a vnukmi. Ale len čo prišla jar, prepravili ju na chatu, kde trávila čas až do neskorej jesene. Príbuzní ju navštevovali len cez víkendy na pečenie ražni, cez týždeň sa Viera nudila sama, tráviac čas pri televízore. Preto každá náznak udalosti v osade ju zaujímal s vášňou.
To ráno, okolo desiatej, Viera vyšla na zápražie svojho domu, obzrela sa po okolí a zrazu si všimla, ako sa brána susedovej chaty otvorila a na dvor vjazdalo auto. Viera sa vo značkách áut nevyznala, ale bola si istá: to je auto Jána, Zuzaninho manžela. Ale namiesto toho, aby zaparkoval pri bráne, auto prešlo ďalej a zmizlo za hustými kríkmi čučoriedok. „Aha,“ pomyslela si Viera, prižmúrila oči. „Nechce, aby ho niekto videl. No to je ten Ján prefíkaný!“
V tom ju vyrušil telefonát od kamarátky, a tak nevidela, ako z auta vystúpili dvaja – muž a žena, ktorých si Viera hneď v duchu označila ako „milencov“. Keď sa vrátila na zápražie, pokračovala v pozorovaní. Po polhodine sa jej trpezlivosť vyplatila: z domu vyšla mladá žena v jasnozelenom športovom oblečení. Rozpažila ruky a zvolala: „Mal si pravdu, je tu úžasne! Vzduch taký čistý a tak teplo!“ To určite nebola Zuzana – neznáma žena, asi sedemadvadsiatročná, štíhla brunetka s dlhými vlasmi. „No to ma podrž,“ vzdychla si Viera. „Jánovi je takmer päťdesiat a našiel si takú krásavicu!“ Ženu oslovil mužský hlas a ona zmizla v dome.
Viera nestrácala čas, chytila zápisník a vytočila Zuzanino číslo. „Zuzana Pavlovná, ahoj, drahá!“ začala s predstieranou ľahkosťou. „To som ja, Viera, z chaty. Chcela som sa opýtať na reďkovku – ako ju sadíš? Tvoja je vždy taká výborná.“ „Nič zvláštne,“ odpovedala Zuzana. „Namáčam semienka, potom sadím. V máji prídem – začnem. Ešte som v meste.“ „V meste?“ Viera dramaticky znížila hlas. „A s kým teda prišiel Ján na chatu?“ „Kedy prišiel?“ Zuzanin hlas sa zachvel. „Asi pred hodinou a pol. A auto schoval za čučoriedky – zo zápražia vidím len strechu.“ „Dobre, Viera, dovidenia,“ hodila Zuzana a zavesila.
Stála ako oparená, cítila, ako jej krv búši v spánkoch. Vytočila manželovi: „Jano, kde si?“ „V práci, a čo?“ odvetil ľahostajne. „Len som chcela vedieť, kedy budeš doma. Neomeškáš?“ „Ako zvyčajne, skôr – veď je piatok,“ povedal veselo Ján. Zuzana zovrela telefón tak, že jej zbielali kĺby. „Tak teraz uvidíme, aký máš piatok,“ pomyslela si a privolala taxík.
Cesta do chatovej osady trvala menej ako hodinu – sezóna ešte nezačala a neboli zápchy. Keď zaplatila vodičovi, rozhodne kráčala k domu. Janovo auto naozaj stálo za kríkmi čučoriedok, biela karoséria sa leskla. Zuzanine srdce búšilo ako bubon. Potichu vyšla na zápražie, opatrne otvorila dvere a vošla. Na kuchynskom stole stáli taniere so syrom a salámou, nakladané uhorky, paradajky a otvorená krabica čokolád. Vedľa – začatá fľaša šampaňského a dve poháre. „Tak toto si Ján vymyslel, aby si pred večerou nabudil chuť,“ pomyslela si trpko. „No, teraz mu pripravím karbanátky!“
Vtrhla do spálne a strnula. Pod perinou boli vidieť obrysy dvoch postáv. Ozvalo sa tlmené zvolanie a Zuzana rúti perinu, ale tá držala pevne. „Zuzana, čo to robíš?!“ ozval sa známy hlas. Pred ňou, v rozpakoch, sedel… Janov synovec, Martin, a vedľa neho mladé dievča, ktoré Zuzana nikdy predtým nevidela. „Teta Zuzka, ako si sa sem dostala?!“ vydýchol Martin, začervenaný. „Taxíkom,“ odsekla Zuzana. „Toto je, mimochodom, moja chata. A ty ako si sa sem dostal? A načo, ani sa nechcem pýtať.“ „Požiadal som strýka Jana o kľúče na„Strýko mi povedal, že až do júna sem neprídete,“ odvetil Martin nesmelo, zatiaľ čo Zuzana si povzdychla a prikyvla, aby ukončila túto nepríjemnú scénu.
