Čierna páska
Ako všetky dievčatá v jej veku, Zuzana mala sny. Chcela po škole ísť na univerzitu, stať sa lekárkou. Snívala o veľkej, krásnej láske na celý život. Kto by v sedemnástich nesníval? Ale nie každému sa sny splnia. Od čoho to závisí? Keby to len vedela.
Mama ju vychovávala sama. Ako Zuzana, aj ona kedysi snívala o princovi. Zamilovala sa do krásneho chlapca a myslela si, že to je to pravé šťastie. Lenže on bol kartár. Málokedy vyhral, a keď už, len mu to rozpalilo hráčsku vášeň. Prehrával však veľké sumy. Všetky peniaze prehral pri kartách, zadlžil sa, brav pôžičky.
Aby splatil dlh, zapletol sa zločineckou bandou. Na prvom “obchode” ho chytili a poslali do basy, kde buď zomrel sám, alebo mu “pomohli”. Raz prišli za Zuzaninou mamou Oľgou dvaja oholení chlapi s tvrdými pohľadmi a povedali, že teraz je dlh na nej. Čo mala robiť? Všetko, čo mali, vrátane bytu, im odovzdala a utiekla s dvojročnou Zuzkou, kam oči viedli. Možno si banditi uvedomili, že z nej už nič viac nedostanú, možno byt pokryl väčšinu dlhu – ale prestali ju prenasledovať.
Oľga sa s dcérou usadila v malom mestečku pri Trenčíne. Dúfala, že ju táto úrodná časť Slovenska uživila. Prenajala si izbu u starého Gorana v rodinnom dome. Peniaze od nej nechcel, len aby mu pomáhala v domácnosti a na záhrade. Jeho žena zomrela pred dvoma rokmi, deti už mali svoje rodiny.
Oľga súhlasila. Upratovala, varila, pomáhala na poli – v takom dome bola stále robota. Goran predával úrodu na tržnici a z toho žili. V dobrých dňoch Oľge dal peniaze, aby si kúpili oblečenie, niekedy im doniesol aj darčeky. Oľga vedela, kam to smeruje. Keď jej ponúkol sobáš, neprekvapilo ju. Goran bol malý, plešatý, s bruškom a oveľa starší. Nezapáčal sa jej, ale čo už? Nemala kam ísť.
Sľúbil, že keď zomrie, dom s záhradou bude jej a Zuzke. Oľga súhlasila. Žiť s ním nebola radosť, roky sa vlekli ako večnosť, ale nemala na výber.
Keď Goran zomrel, Oľga si oddýchla. Konečne sama sebe pani vo vlastnom dome. Čo viac si žela?
Zuzka vyrástla do krásy. Snádená pleť, sivo-modré oči, plné pery, jemný nos a tmavé kučeravé vlasy. Postavu mala ako vyrezávanú. Muži sa za ňou otáčali ako za lákavým dezertom. Ako by sa mama nemohla báť?
Vychovávala ju prísne. Bála sa, aby nedopadla ako ona, a stále jej opakovala, že v mužovi treba hľadať nie krásu, ale spoľahlivosť a pevné základy.
“S takouto tvárou máš všetky trumfy v rukách,” hovorila jej. (Minulosť s karbaníkom jej nedala spať.)
Varovala ju pred turistami – pobavia sa s ňou a odídu, a zostane sama, boh chráň, ešte s dieťaťom. Ale kto by v sedemnástich na takéto veci myslel?
Zo Žiliny prišiel študent navštíviť príbuzných. Zbadal Zuzku a stratil hlavu. Prišiel za Oľgou ju požiadať o ruku. Chválil sa veľkým domom, že otec mu po sebe nechá rodinnú firmu.
Oľga nebola blázon, takým rečiam neverila.
“Chceš sa s ňou vydať? Dobre. Zuzka ešte musí doštudovať. Príď o rok, potom sa porozprávame. A dovtedy nech sa jej ani nedotkneš,” povedala Oľga rezolútne.
Ale v duchu sa tešila, že sa dcére naskytla taká šanca. Ak to všetko bude pravda, zázračný ženích si svoju lásku nezabudne a Zuzka bude žiť ako za vošovým pláštikom.
Chlapec bol taký zamilovaný, že súhlasil. Odísol, písal, volal. Na Vianoce prišiel na pár dní. Posledný ročník, čoskoro bude pracovať s otcom, učiť sa, aby mohol rodinu zabezpečiť.
Zuzka sa nepozerala po iných, čakala. Po roku prišiel s rodičmi. Ti hneď videli, že hoci je Zuzka kráska, pre ich jediného syna nie je príliš dobrá partia. Ale povedali si – keď je taká láska, nech sa vezmú. Takú krásnu nevestu sa hanbili ukázať. V Žiline ju určite “dorobia”. A potom uvidia.
Svadba bola hlučná. Oľga sa tešila za dcéru. Pred odchodom ju varovala, aby s deťmi neponáhľala. Mladi žili šťastne, milovali sa. Zuzka podala prihlášku na medicínu…
Lenže otec jej muža začal Zuzinej krásy pozorovať príliš blízko. Pozeral sa na ňu tak, že sa chcela zvinúť do klbka a schovať sa pod kuchynskú linku.
Raz mužova mama zavolala, že sa jej syn má prísť pozrieť – necíti sa dobre. Roman okamžite odišiel. A v tom čase mužov otec zaklopal na dvere ich bytu. Bol horúci august. Zuzka chodila po byte v šortkách a tričku. Takto aj otvorila, mysliac si, že je to Roman.
Otec ju uvidel, strácal rozum, vrhol sa na ňu. Mohla sa takému chlapovi ubrániť? Krik by bol márny – cez deň boli susedia v práci alebo na dovolenke. A aj tak by nikto neprišiel. Vedeli, kto im kúpil byt.
Pri sedačke, na ktorú ju zvalil, stála váza. Len aby sa jej dotkla. Švagor si nič nevšimol, bol mimo seba od vášne. Zuzka sa natiahla, zdvihla ťažkú vázu a plnou silou mu ju hodila na hlavu.
Stačila sa vyškriabať spod jeho tela. Keď videla krv tečúcu z rany, zavolala záchranku. Keď sa Roman vrátil, otca už odviezli a Zuzku vypočúval vyšetrovateľ.
Povedala pravdu, ale kto by jej veril? Vyšetrovateľ to otočil tak, akoby Zuzka švakra sama navádzala a plánovala jeho smrť, aby jej manžel zdedil firmu.
Dali jej štyri roky. O týždeň dostala správy, že mama zPo rokoch ťažkých skúšok a bolestí Zuzka konečne našla svoj pokoj v pomáhaní druhým a vedela, že jej život, hoci posiaty ciernymi pásmami, má zmysel.
