Annu Horváthovú čakalo prekvapenie, keď jej zavolali zo závodu, kde pracovala neuveriteľných 50 rokov. Chceli ju totiž pozvať na slávnostné stretnutie pri príležitosti jej 75. narodenín.
Ako veľmi sa Anka potešila! Desiatku rokov už nepracovala, no napriek tomu si na ňu spomenuli a pripravili pre ňu oslavu. Aj keby len pohľadnicu priniesli, tešila by sa.
Nastal deň D. Anka si obliekla najlepšie šaty, dokonca si nalíčila pery, a vyrazila o niečo skôr, aby náhodou nemeškala. Šesť jubilantov sa zišlo, všetci sa poznali a stretli sa s veľkou radosťou. Zástupca riaditeľa im predniesol srdečnú reč a odovzdal obálky s tisícimi eurom. Následne ich pani z personalistiky pozvala na obed do závodnej jedálne, kde im podávali obľúbené slovenské jedlá, aby si pripomenuli spoločné časy.
Na záver každý dostal “balíček potravín”: päť druhov krúp, balíček múky, niekoľko konzerv s rybami a trojlitrovú fľašu jablkového džúsu.
Aj keď Anka ocenila tieto dary, náhle si uvedomila, ako všetko ponesie domov. Pani z personalistiky s úsmevom navrhla: “Milé dámy, nechajte časť vecí v mojej kancelárii, môžete sa po ne vrátiť neskôr. Nebojte sa, nič sa nestratí!”
Anka však za svojho života zažila všeličo, preto sa v duchu usmiala nad ponukou a rozhodla sa všetko odniesť naraz. Vždy so sebou nosila igelitku zo supermarketu, na ktorej bolo uvedené, že unesie 10 kg. Naložila do nej krúpy, múku a konzervy, džús vložila pod pazuchu, a opatrne kráčala po klzkom chodníku.
Bývala len dve zastávky od závodu, a tak vždy chodila pešo. Tentoraz sa opäť rozhodla ísť po svojich, pretože obe ruky mala plné. Aj keď bola taška ťažká, cítila vo vnútri radosť. Džús by nepotrebovala, keďže mala doma vlastné zásoby z bohatej úrody jabĺk. Ale keď dali, treba vziať, všetko sa zíde. Krúpy, ktorými bežne nevarili, určite nájdu využitie.
Pri zákrute si odpočinula. Premýšľala, ako prejde cez cestu, okolo ktorej stáli autá na semafore. Zvažovala, že prejde skratkou, aby sa nemusela zdržovať pri vzdialenom prechode. Cesta bola pokrytá zľadovatenými koľajami, preto kráčala veľmi opatrne.
Za volantom drahého krásneho auta sedel mladík so svojou priateľkou. Určite im prišlo vtipné sledovať Anku, ako sa na ceste rozprestiera, preto mladík nečakane zatrúbil. Zvuk bol ostrý a znenazdajky. Anka sa strhla, posmykla sa a spadla. Fľaša rozbila. Sama pristála na taške, z ktorej sa vysypali dve balenia krúp.
Postavila sa a pevne sa postavila pred luxusné auto. Za stieračmi, ktoré odstrkovali sneh, sa mladík a jeho priateľka smiali, naznačujúc jej gestami, aby sa pohla. Cez hlasnú hudbu a ich smiech však jej hnev ani výčitky nepočuli. Opäť sa naklonila k taške, keď mladík opäť trúbil. Ankin vnútorný hlas sa rozzvúčil spomienkami na otcove frontové rozprávania o hádzaní granátov na nepriateľské tanky a učil ju, aby sa nikdy nenechala zosmiešniť.
Anka teda chytila balík krúp a z celej sily ho hodila na auto. Nasledoval druhý. Mladík trúbil, no obávať sa vystúpiť. Anka hádzala a hádzala. Nakoniec vzala múku, balík roztrhla a vysypala na auto vrstvu bieleho prášku. Keď jej došli “náboje”, vzala plechovky konzerv a akoby váhajúc, kam ich hodiť, zazrela hrôzu v mladíkových očiach.
Možno podobný výraz mali nepriatelia pred našimi vojakmi. Anka sa uvoľnila, dala konzervy do tašky, utierala si ruky a prešla cez cestu. Cítila sa oslobodená a spokojná. Krúpy beztak nepotrebovala, džús mala lepší vlastný. Mladíka by otec pochválil.
Na semafore už dlho svietila zelená. Okolo drahého auta, ktoré prehliadalo bláznivé biele fľaky, jazdili ostatní vodiči s úškrnmi. Mladík sa ani neodvážil vystúpiť, miesto toho horúčkovito telefonoval. Stierače rezignovane šírili bielu pastu po čelnom skle.
Neskôr večer však dorazil vnuk. Priniesol tortu a šampanské. “Babi, myslel som, že si výborná kuchárka len na koláče, ale ty by si zvládla aj tank s granátom! Na YouTube ťa ukázali!” Anka sa cez noc stala miestnou celebritou.
Kto vlastne vie, na čo všetko je schopná “staršia garda” v momente zúfalstva. Lepšie o tom ani nevedieť.
