Veronike Petríkovej zavolali. Vedenie továrne, kde odpracovala 50 rokov, ju chce pozdraviť a odovzdať darček k jej 75. narodeninám.
Akej radosti sa jej dostalo! Desať rokov nepracuje, a predsa si na ňu spomenuli a chcú ju pozdraviť! Aj keby to mala byť len pohľadnica, už to by jej potešilo.
A tak prišiel ten deň. Veronika sa pekne obliekla, dokonca si na pery dala rúž, a išla skôr, aby sa nezmeškala. Podobných oslávencov sa zišlo šesť. Všetci sa poznali a boli radi, že sa opäť stretli. Zástupca riaditeľa predniesol gratulačný prejav a odovzdal obálky s bankovkou v hodnote tisíc korún. Potom ich pracovníčka z personálneho oddelenia zaviedla na obed do továrenskej jedálne, kde si zaspomínali na továrenskú stravu.
Nakoniec im odovzdali “balík s potravinami”: päť druhov obilnín po 1 kg, balík múky 2 kg, tri konzervy s rybami a sklenenú fľašu jablkového džúsu 3 litre.
Všetko to bolo skvelé, užitočný darček, ale ako to odniesť domov?
Priateľská žena z personálneho im povedala: “Milé dámy, nebojte sa, môžete niečo nechať u mňa v kancelárii, prídete si pre to neskôr. Nebojte sa, nič sa nestratí!”
Veronika sa vo svojom živote veľa naučila a v duchu sa nad tým návrhom usmiala. Takže niečo nechať, a potom to už nenájsť? Rozhodla sa všetko odniesť naraz. Vždy pri sebe mala igelitku zo supermarketu, na ktorej bolo napísané, že vydrží 10 kg. Naskladala do nej obilniny, múku a konzervy, a fľašu džúsu si vložila pod pazuchu. Pomaly sa vydala po ľade pokrytom chodníku.
Veronika bývala dve zastávky od továrne a celý život chodila pešo. Aj teraz sa rozhodla ísť, lebo ako by sa s plnými rukami natlačila do autobusu? Bolo to ťažké, ale mala radosť. A ten džús jej vlastne ani netreba, tri litre. Mali svoju úrodu, jabĺk sa vydarilo veľa. Ale keď to dali, vezme, zíde sa! A také obilniny nejedli – šošovku a jačmenné krúpy, a ešte nejaké neznáme obilniny, no nič, všetko sa zíde!
Veronika sa dostala k zákrute a oddýchla si. Teraz prejde cez malú cestu, práve keď autá stoja a čakajú, kedy sa rozsvieti semafor. Prejde skratkou, takto je to bližšie, na prechod je to ďaleko. Na ceste je ľadová koľaj, stúpa opatrne.
V krásnom drahom aute, pred ktorým sa pokúšala prejsť Veronika, sedel mladý chlapec a vedľa neho jeho priateľka. Možno im bolo smiešne vidieť babku uprostred cesty a prečo to zatúroval klaksón. Nahlas, náhle, nečakane!
Veronika sa strhla, pošmykla sa na koľaji, urobila zložitý manéver s nohami a rukami a padla na cestu. Fľaša sa rozbila.
Sama spadla na tašku, pričom sa dva sáčky s obilninami roztrhli a rozsypali po ceste. Balík múky praskol.
Veronika vstala, otočila sa tvárou k drahému autu. Skrze fungujúce “stierače,,” ktoré zmetávali sneh z čelného skla, na ňu pozerali a dusili sa od smiechu chlapec a jeho priateľka. Mávali na ňu rukami, aby sa zdalo, že je rýchlejšie mimo cesty, prečo tam zastavila.
Nad hlukom hudby v aute a vlastného smiechu nepočuli, čo tá babka hovorí, videli len jej červenú nahnevanú tvár. Naklonila sa, zrejme zbierala svoju tašku, a chlapec opäť zatúroval klaksón.
V Veronike akoby niečo vybuchlo. V jednej chvíli si spomenula na rozprávania svojho otca – vojaka, ako hádzal granáty na tanky nepriateľov, ako ju učil nikdy sa nedovoliť pohŕdať. Veronika zodvihla zo zeme sáčok s obilím, prepichla ho prstom, aby sa rozsypalo, a hodila ho na čelné sklo auta. Potom ďalší sáčok.
Chlapec trúbil, ale bál sa vystúpiť. Veronika hádzala a hádzala, keď sa obilie minulo, zobrala sáčok s múkou a hodila ho na zelenú kapotu auta; prasknutý sáčok sa rozsypal a pokryl snehom kropené auto vrstvou múky. Keď sa uistila, že všetky „munície“ sú minulé, Veronika zdvihla konzervové plechovky a držiac jednu v ruke, akoby premýšľala, kam ju vystreliť, zrazu videla taký strach v očiach chlapca za volantom.
Zrejme taký istý pohľad mali nepriatelia pri pohľade na našich vojakov. Položila ich do kabelky, otrela si ruky, prešla na druhú stranu cesty a vydala sa domov. Dávala pozor, dýchalo sa jej ľahko a duši sa uľavilo. Aj tak také obilniny nejedia, džúsu majú dosť, ešte aj chutnejší ako ten z obchodu. A toho mladíka potrestala, otec by bol hrdý.
Práve svietila zelená na semafore, veľké krásne auto obchádzali všetci a so smiechom ho pozorovali. Chlapec z auta nevystúpil, stále niekomu telefonoval. Stierače unavene rozotierali bielu kašu po čelnom skle.
Večer nečakane prišiel vnuk. Priniesol tortu a šampanské. “Babka, myslel som si, že vieš len dobre piecť koláče, ale ty by si dokázala hádzať granát do tanku! Ukázali ťa na YouTube!”
Veronika je teraz miestna celebrita.
Ach, kto by si pomyslel, na čo je “starý gvard” schopný v chvíľach zúfalstva. Lepšie je to nikomu nevedieť.
