Volám sa Anna Kováčová a bývam v malebnom meste Banská Štiavnica, kde sú ulice plné histórie a malebnosti. Keď som sa zaplietla s mojim kolegom Matejom, srdce mi zaplesalo od šťastia. Túžobne som si priala byť jeho jedinou, jeho milovanou. No aj keď sa môj sen splnil, mal horkú príchuť – musela som sa s ním deliť s jeho manželkou, Marianou.
Len čo som nastúpila do našej spoločnosti, poslali ma s Matejom na služobnú cestu do Bratislavy, aby sme uzavreli dôležitú zmluvu. Úspešne sme to zvládli, a Matej navrhol: „Dáme si pohárik? Takéto kontrakty sa nepodpisujú každý deň.“ Súhlasila som s radosťou. Sedeli sme v hotelovom bare, objednali si whisky, a alkohol nám rozviazal jazyk. Debata plynula ľahko, ako rieka, a zrazu ma pobozkal. Bola som prekvapená, ale neodtiahla som sa. V výťahu ma pritlačil k sebe s takou vášňou, že som nekládla odpor – jeho dych opájal viac ako whisky. Noc v jeho izbe bola kúzelná, nezabudnuteľná, plná ohňa.
Po návrate do Banskej Štiavnice som to nemohla v sebe držať a zdôverila som sa kolegyni Kamile, ktorej som dôverovala ako sestre. „Nezamiluj sa do neho!“ upozornila ma ostro. „Prečo?“ čudovala som sa. „Je ženatý.“ Tieto slová ma zaskočili ako blesk. Matej mal len 27 rokov a nemohla som uveriť, že už má rodinu – dnes sa muži ženia len zriedka tak mladí. Spýtala som sa ho priamo, a nevykrúcal sa: „Áno, som ženatý už rok.“ Ale to nás nezastavilo. Stali sme sa milencami. Naše stretnutia v byte, ktorý zdedil po starých rodičoch, sa stali tajným rituálom. S každým dňom som sa do neho viac zamilovávala.
Raz, keď sme ležali vedľa seba v nedeľu ráno, odhodlala som sa: „Matej, rozveď sa. So mnou ti bude lepšie než s ňou.“ Pozrel sa na mňa so smútkom: „Milujem ťa, ale nemôžem.“ „Prečo?“ opýtala som sa. „Je vážne chorá.“ Ostala som v šoku. „Čo s ňou je? Prečo si mi to nepovedal?“ pýtala som sa so zlomeným hlasom. „Má rakovinu prsníka, nedávno sme sa to dozvedeli. Nemôžem ju teraz opustiť.“ Jeho slová ma zasiahli, ale pochopila som: teraz ho potrebuje. Bolo mi Mariniane ľúto. Keď povedal, že ju v štvrtok budú operovať, celý deň som sa za ňu modlila, úprimne, s plačom. Po jej prepustení sme sa s Matejom prestali vídať – vedela som, patrí k nej.
Prešli štyri mesiace. Matej ma nikdy nepozval na stretnutie. Spýtala som sa, čo sa deje. „Mariana je stále zle, možno bude potrebná ďalšia operácia,“ odpovedal unavene. „Chápem tvoju bolesť, ale mysli aj na mňa,“ odvetila som. Prikývol: „Máš pravdu, niečo vymyslíme na víkend.“ V sobotu sme sa stretli v tom istom byte. Noc bola vášnivá, plná horúčavy. No pred odchodom som opäť začala hovoriť o rozvode. Jeho tvár zatemnela: „Nikdy to neurobím. Je sestra môjho šéfa.“ Ostala som šokovaná. „Takže tak. A rakovina bola lož?“ mlčal a odišiel s treskom dverí, aby sme nepokračovali v hádke.
O pár dní prišla do kancelárie pôvabná brunetka. Pýtala sa na Mateja. Kamila ju odprevadila k nemu do kancelárie. „Kto je to?“ šepla som Kamile neskôr. „Jeho manželka,“ odpovedala. Vymyslela som si zámienku a vošla som za ním – vraj po papiere – aby som ju videla. Mariana vyzerala nielen zdravo – žiarila krásou, sebavedomím, eleganciou. Pri nej som sa cítila ako šedá myš. Po návrate som sa opýtala Kamile: „Počula si, že je chorá na rakovinu?“ – „Nie, to sú bludy, všetci by to vedeli,“ odvetila. Vtedy mi došlo: klamal mi od začiatku.
Čoskoro som začala slabnúť, bývalo mi zle. Postavila som sa na porozumenie a Kamila povedala: „Možno si tehotná?“ Odmietavo som mávla rukou, ale urobila som si test – dve čiarky. Gynekológ to potvrdil: druhý mesiac. Bola som v šoku. Vybavila si tú noc – nechránili sme sa. Myšlienky sa mi miešali: nechať si dieťa alebo nie? Zavolala som Matejovi. „Sprav potrat!“ vyhŕkol chladne. „Nie, neurobím to,“ odvetila som rozhodne. „Tak zariadim, aby ťa vyhodili,“ vyhrážal sa. „Nezastrašíš ma!“ odsekla som. Z rozhodnutia som sa rozhodla dieťa si nechať. Myslela som, že blefuje. Ale nie – vyhodili ma. Kamarátka ma dostala na miesto predavačky v kníhkupectve u svojho brata. Ten nechcel prijať tehotnú, ale zľutoval sa.
Dcéra sa narodila v siedmom mesiaci – slabá, ale živá. Nazvala som ju Sára po jej otcovi – Matejovi. Jemu som to nepovedala. A asi nikdy nepoviem. Zradil ma, opustil v najťažšej chvíli, keď som ostala sama s dieťaťom a bez práce. V noci vidím jeho tvár – peknú, falošnú – a srdce mi zviera bolesť. Vybral si manželku, kariéru, a mňa vymazal ako nepotrebnú stránku. Ale nezlomila som sa. Vychovávam dcéru, bojujem za ňu, aj keď každý deň je boj s osudom. Nech on žije so svojou ložou, ja budem žiť pre Sáru – môj svetielko v tme.
