Je mi meno Anna Nováková a žijem v Poprade, kde Tatry týčia svoje majestátne vrcholy na obzore. Keď som sa ocitla v náručí môjho kolegu Martina, srdce mi zaplesalo šťastím. V tej chvíli som snívala o tom, že budem jeho jedinečná, jeho milovaná. Časom sa mi sen splnil, ale s horkosťou v ústach – musela som sa oňho deliť s jeho ženou, Jankou.
Práve som nastúpila do našej firmy a okamžite ma poslali s Martinom na služobnú cestu do Bratislavy. Mali sme uzavrieť dôležitú dohodu. Podarilo sa nám to na výbornú, a po úspechu Martin navrhol: „Dáme si pohárik? Takéto zmluvy sa nepodpisujú každý deň.“ S radosťou som súhlasila. Sedeli sme v hotelovom bare, objednali si whisky a alkohol rozviazal naše jazyky. Rozhovor plynul ľahko ako rieka a zrazu ma pobozkal. Onemela som, ale neodtiahla sa. V výťahu ma pritisol k sebe s takou vášňou, že som sa nebránila – jeho dych opájal viac než whisky. Noc v jeho izbe bola čarovná, nezabudnuteľná, plná ohňa.
Po návrate do Popradu som to nemohla udržať v sebe a zdôverila som sa kolegyni Márii – dôverovala som jej ako sestre. “Nezamiluj sa do neho!” prerušila ma ostro. “Prečo?” spýtala som sa. “Je ženatý.” Tieto slová zasiahli ako blesk. Martin mal len 27 rokov a nemohla som uveriť, že už má rodinu – dnes sa muži ženia zriedka tak skoro. Spýtala som sa ho na rovinu a on nezapieral: “Áno, som ženatý rok.” Ale to nás nezastavilo. Stali sme sa milencami. Stretnutia v byte, ktorý zdedil po starkých, sa stali tajným rituálom. S každým dňom som do neho viac a viac padala.
Jedného dňa, keď som ležala vedľa neho v nedeľné ráno, rozhodla som sa: „Martin, rozveď sa. So mnou ti bude lepšie ako s ňou.“ Pozrel na mňa s úzkosťou: „Milujem ťa, ale nemôžem.“ „Prečo?“ – vyhrklo zo mňa. „Je vážne chorá.“ Strnula som. „Čo jej je? Prečo si mlčal?“ – hlas sa mi triasol. „Má rakovinu prsníka, zistili sme nedávno. Nemôžem ju teraz opustiť.“ Jeho slová ma zasiahli, ale pochopila som: v takej chvíli je pri nej potrebný. Bolo mi ľúto Janky. Keď povedal, že ju budú operovať vo štvrtok, celý deň som sa za ňu úprimne modlila, až do sĺz. Po jej prepustení z nemocnice sme s Martinom prestali vidieť – vedela som, že jeho miesto je vedľa jeho ženy.
Prešli štyri mesiace. Martin ma ani raz nepozval na stretnutie. Spýtala som sa, o čo ide. „Janka je stále slabá, možno bude potrebná ďalšia operácia,“ odpovedal unavene. „Chápem tvoju bolesť, ale mysli aj na mňa,“ vyjadrila som svoj pocit. Prikývol: „Máš pravdu, skúsime niečo vyrojiť cez víkend.“ V sobotu sme sa stretli v tom istom byte. Noc bola vášnivá, plná túžby. No pred odchodom som opäť otvorila tému rozvodu. Jeho tvár potemnela: „Nikdy to neurobím. Ona je sestra môjho šéfa.“ Bola som šokovaná. „Takže to je ono! A rakovina – vymyslená?“ Mlčal a odišiel, prudko zavrel dvere, aby sme sa ďalej nehádali.
O pár dní prišla do kancelárie vznešená brunetka. Pýtala sa na Martina. Mária ju odprevadila do jeho kancelárie. „Kto je to?“ – zašepkala som Márii neskôr. „Jeho žena,“ odpovedala. Vymyslela som si zámienku, vošla k nemu – údajne pre papiere – aby som ju videla. Janka nevyzerala len zdravá – žiarila krásou, istotou, eleganciou. Pri nej som sa cítila ako sivá myš. Keď som sa vrátila, opýtala som sa Márie: „Počula si, že je chorá na rakovinu?“ – „Nie, to sú nezmysly, každý by to vedel,“ odsekla. Vtedy ma zasiahlo: klamal mi od začiatku.
Čoskoro som začala pociťovať slabosť, bolo mi zle. Posťažovala som sa Márii, a tá navrhla: „Možno si tehotná?“ Krútila som hlavou, ale urobila test – dve čiarky. Gynekológ to potvrdil: druhý mesiac. Bola som v šoku. Spomenula som si na tú noc – nepoužili sme ochranu. Myšlienky sa mi miešali: nechať si dieťa alebo nie? Zavolala som Martinovi. „Urob potrat!“ – vyhrkol chladne. „Nie, neurobím,“ rezignovala som. „Potom zariadim, aby ťa vyhodili,“ vyhrážal sa. „Nevystrašíš ma!“ – odpovedala som naspäť. Napriek nemu som sa rozhodla dieťa si nechať. Myslela som si, že blufuje. Ale nie – vyhodili ma. Kamarátka ma zariadila ako predavačku do kníhkupectva k svojmu bratovi. Nechcel vziať tehotnú, ale zľutoval sa.
Dcéra sa narodila v siedmom mesiaci – slabá, ale živá. Nazvala som ju Sára, po otcovi – Martinovi. Jemu som to nepovedala. A asi ani nikdy nepoviem. Zradil ma, nechal ma v najťažšom momente, keď som ostala sama s dieťaťom a bez práce. Vidím jeho tvár vo snoch – krásnu, klamlivú – a srdce mi stíska bolesťou. Vybral si manželku, kariéru, a mňa vymazal ako nepotrebnú stránku. Ale nezlomilo ma to. Vychovávam dcéru, bojujem za ňu, aj keď každý deň je boj s osudom. Nech si žije svoju lož, ale ja budem žiť pre Sáru – moje svetlo v tejto temnote.
