Som ženatý už desať rokov. Bývam s manželkou v dvojizbovom byte na hypotéku v Bratislave. Snažíme sa splatiť úver a stále nemáme odvahu mať deti. Chceme najskôr stáť pevne na nohách. Mám brata. Aj on je ženatý. Býva so svojou ženou v garsónke na sídlisku v Košiciach.
Brat pracuje na dvoch miestach a navyše má ešte jednu brigádu. Jeho žena, Miloslava, vôbec nepracuje len rodí deti ako králik. Majú už tri ratolesti, štvrté je na ceste a piaté plánuje. Okrem detí si nabrali aj pôžičky na všelijaké spotrebiče. S manželkou im často pomáhame, raz peniazmi, inokedy jedlom.
Občas má Miloslava odvahu si niečo vypýtať, akoby jej to patrilo. Vtedy musíme byť tvrdí a odmietnuť. Oboja sa urazia, ale za pár týždňov tu máme zase novú žiadosť. Keďže vy nemáte deti a my budeme mať čoskoro štyri, mali by ste nám dať váš byt, povedala raz.
Kam máme ísť my? Do vašej garsónky? opýtal som sa, zmätený jej absurdnou požiadavkou. Dáme tam podnájomníkov a vy si svoj byt prenajmete, hovorila sebavedomo. Akože budeme platiť hypotéku a ešte nájom za vás? Samozrejme. Kedy uvoľníte byt? Vy patríte skôr na psychiatriu než do nášho bytu. Vyhoďte sa, povedal som rozčúlene. Potom pôjdem preč a zbavím sa dieťaťa. A ty za to budeš vinný, vykríkla a odišla.
A naozaj, ešte v ten deň, tajne. V treťom mesiaci tehotenstva. Lekári ju ledva zachránili. O druhej ráno brat vtrhol do nemocnice a začal ma obviňovať. Môj manžel ho hneď spacifikoval a opýtal sa, čo sa stalo. Vysvetlil som mu situáciu. Manžel schladil brata studenou sprchou a vyhodil ho z bytu. Od toho momentu už nemám brata
Zo všetkého som pochopil, že pomáhať sa oplatí len tým, ktorí si to vážia a nezneužívajú ťa. Rodina nie je o počte detí ani o dlhoch, ale o úcte a rozume.
