Som ženatý už desať rokov. S manželkou bývame v Bratislave v dvojizbovom byte na hypotéku. Stále splácame úver a zatiaľ si netrúfame na deti chceme sa najskôr postaviť na vlastné nohy. Mám brata. On je tiež ženatý. Býva so svojou ženou v jednoizbovom byte. Môj brat pracuje až na dvoch miestach a popri tom má ešte brigádu. Jeho manželka nepracuje akurát rodí deti jedno za druhým ako zajačica. Už majú tri deti, ona je práve tehotná so štvrtým a plánuje piate.
Okrem detí si natiahli aj úvery na rôzne spotrebiče do domácnosti. Ja s mojou manželkou im často pomáhame niekedy peniazmi, inokedy jedlom. Niektoré razy má žena môjho brata ešte takú drzosť, že si vyžaduje niečo miesto toho, aby slušne poprosila.
Vtedy ju musíme priviesť naspäť na zem a odmietnuť. Ona a brat sa potom samozrejme urazia, ale za pár týždňov prídu znova s ďalšou požiadavkou. Keďže vy nemáte deti, a my budeme mať čoskoro štyri, musíte nám dať váš byt, tvrdí jeho žena.
A kam pôjdeme my? Do vášho malého jednoizbového bytu? pýtal som sa, úplne zaskočený tou hlúposťou. Dáte ho do prenájmu. A vy si prenajmete svoj vlastný byt, povedala s úplnou istotou. Chceš tým povedať, že budeme platiť hypotéku aj nájom za vás? Samozrejme. Kedy uvoľníte byt?
Tvoj domov patrí skôr na psychiatriu než na polárnu stanicu. Vypadnite z môjho bytu. Potom pôjdem a zbavím sa dieťaťa. Ty budeš na vine, povedala, keď opúšťala môj byt. Urobila to ešte ten deň. Potajomky. V treťom mesiaci tehotenstva. Lekári ju ledva zachránili.
O druhej ráno prišiel brat do nemocnice a obvinil ma z celého. Manželka ho okamžite spacifikovala a spýtala sa, čo sa vlastne stalo. Vysvetlil som jej to. Manželka brata schladila poriadnou dávkou studenej vody a vyhodila ho z bytu. Odvtedy nemám brata.
