Ráno, cestou do práce, som sa zastavil na čerpacej stanici pri Bratislave, aby som natankoval. Vonku pri pokladni sedela mladá žena, možno devätnásťročná, očividne tehotná, volala sa Zlatica, a žiadala okoloidúcich o pomoc. Požiadala aj mňa, no musel som jej povedať, že momentálne nemám drobné, potom som nastúpil späť do auta.
Lenže niečo mi nedalo pokoj, vystúpil som znova a pristúpil k Zlatici. Spýtal som sa jej, ako sa dostala do tejto situácie. Utrápene mi odpovedala, že sa pohádala s rodičmi, ktorí nesúhlasili s jej životnými voľbami. Zostala tehotná mimo manželstva, a jej rodičia ju v hneve vyhodili z domu. Spýtal som sa, či má prácu alebo nejaký finančný príjem. Pokrútila hlavou, že nie.
Chvíľu sme sa rozprávali a cítil som, že nemôžem odísť bez toho, aby som jej aspoň trochu pomohol. Onedlho som jej podal svoju vizitku a povedal, aby mi zajtra zavolala.
Zlatica mi skutočne zavolala a pozval som ju na stretnutie do našej kancelárie. Prebehli sme spolu krátky pohovor, a za týždeň začala pracovať u nás. Najprv mala na starosti dvihanie telefónov a vybavovanie drobných úloh. Postupne sa však osvedčila, ukázala sa ako spoľahlivá a pracovitá, a nakoniec sa stala jednou z našich zástupkýň riaditeľa.
Dnes má svoju malú rodinu, darí sa jej a je šťastná.
A ja som sa vďaka tomuto zážitku naučil, že netreba nikdy zatvárať oči pred niečím, čo nás osloví. Stačí venovať chvíľu, trocha záujmu a ľuďom môžeme zmeniť život. Cena benzínu v tej chvíli bola zanedbateľná v porovnaní s hodnotou ľudskej pomoci.
