Ťažký človek
Bože, Juro! Ty si taký ťažký človek! Ako sa s tebou dá vôbec vydržať? Prečo proste neurobíš, ako ťa prosím?
Mladá žena, ktorá karhala svojho manžela, bola krásna. Ale nie len to bola priam nádherná! Dlhé nohy, tmavomodré oči a postava, ktorá mohla prehádzať líniu aj v obci Zuberec, ak by sa prešla po ich námestí.
Jej manžel bol veru pravý opak nízky, o hlavu menší než jeho žena, tvarom pripomínal pivný sud. Dlhé ruky, kratučké nohy a začínajúca plešina. Iba jeho oči boli výnimočné živé, múdre, prenikavé, akoby čítali ľudí na kosť. Ľudia sa často čudovali, čo ich drží pokope táto rozmaznaná krása a on, ktorý ju celé roky nechápavo miloval…
Pripomínali Hefaista a Afroditu, akurát miesto kladiva držal Juro vždy na rukách dieťa. Dievčatko sa na otca podoblo až priveľmi. Po mame mala iba farbu očí a svieže, medené vlasy neposlušné kučery, čo matka dávno vzdala a tak dievča, ledva peťročné, lietalo po hoteli ako ryšavý blesk, s otcom v závese.
Kristína, ak skutočne túžiš ísť na ten výlet, choď. Podľa mňa by mala Katka ešte počkať. Je to ďaleko, horúco, ak začne plakať, znechutí ti celú dovolenku. Vieš to dobre.
A na čo mám teba? Prišla som na dovolenku s manželom, nie sama! Sotva vyjdem z izby, nenechávajú ma na pokoji. Tebe je to jedno, čo?
Kristínin hlas vystúpil do piskľavých výšok, Katka stisla otca okolo krku a skryla tvár do jeho pleca.
Ale no, milá moja, žiarlim na teba, až mi je z toho smiešno, usmial sa Juro a pohladil dcéru po vlasoch. Vymyslíme niečo iné. Chceš člnkovať po Liptovskej Mare? Alebo sa kúpať? Čo by si rada?
Ja chcem pyramídy, odsekla Kristína, otočila sa a šla k bazénu, zabudnúc na muža aj dieťa. Juro len pokrčil ramenami. Nebolo to prvý raz.
Takéto výstrelky Kristíny už bral ako bežné. Žili, ako väčšina ich známych Juro zámožný, vždy zamestnaný, ona mladá a krásna, užívajúca si pozornosť.
Ako sa Juro dostal medzi tých módnych manželov, si ani sám poriadne neuvedomil. So ženami to nikdy nemal ľahké. Nebola to otázka výzoru, v biznise i v práci komunikoval brilantne. No keď išlo o city, stával sa plachým až nemotorným. Všetko bolo také trápne, až sa zmieril, že zostane sám a usilovne pracoval, občas navštívil mamu Martu na dedine a časom prenechal pokusy nájsť polovičku osudu.
Ne pre lásku, ale pre zdravie, vravievala jeho mama o občasných nezáväzných stretnutiach. Tak to trvalo, kým pani Marta nezaklepala do stola.
Jurko, už stačilo! Sám sa neoženíš, treba ti dohadzovačku.
Čože? Juro, ktorý pil čaj s malinovým lekvárom na verande rozľahlého domu v Kremnici, sa takmer zadusil a vylial polovicu na nový oblek.
Takú dobrú vec zničil… povzdychla si pani Marta. Synku, si dobrý človek. Inteligentný, kultivovaný, úspešný… ale čo z toho, keď si nešťastný? Vidím ťa, ako sa dívaš na deti susedky Zuzany, hoci ich matka je neschopná, vnúčatá sú báječné. Ja ťa chcem vidieť šťastného, držiaceho vlastné dieťa v náručí. Dom raz spadne, ale život, city, spomienky ostanú chápeš?
Mama, chápem. Ale čo má s tým dohadzovačka?
Ty si žiadnu ženu nenájdeš, nevieš ako! Prepáč, musím ti to takto povedať. Ja ťa nevedela naučiť dievčatám sa zaliečať. A preto to idem riešiť.
Ten večer sa otázky menili na polopravdy, až všetky Jurkovy sny a obavy skončili na papieri. Nesmelo čítal finálnu verziu:
Také neexistujú.
Počkajme! uzavrela Marta, uchmatla papier a skryla ho.
S Kristínou sa oženil. Presne ako písal krásna, no dušou úplne iná. Manželstvo bola len dohoda. Kristína nemienila variť, mala vlastnú izbu, lebo jeho chrápanie vraj zniesť nešlo. Rodiť nechcela, dala si odklad: Som mladá, chcem cestovať.
Juro privolil. Precestovali kus Európy, pokojnú domácnosť si postupne vyskladali. Príchod Katky ich dočasne zjednotil. Juro bol neskonalo šťastný, no mamu z Kristíny žiaden zázrak neurobil.
Kojiť nebudem! Kvôli tomu si potom dať rezať prsia? Hľadaj dojku alebo kupuj sunar! Aj ty si bol na fľaši a vyzretý z teba chlap! smiala sa Kristína. Ani jej mama, ani Juro ju nezlomili.
Katka sa hrala s fľašou a Jurko hľadal pestúnku.
Takto sa tu zbláznim! Celé dni s revúcim dieťaťom v byte to je trest! Ty pracuješ, žiješ, a ja tu tuchnem.
S getička Natália, Kristínina mama, keď zistila, že zať hľadá pestúnku, rázne zasiahla:
Načo pestúnka? Ja možno nebývam v meste, ale vnučku mi zveriť môžeš!
Juro nadšene súhlasil. To bola prvá väčšia hádka s Kristínou.
Načo mám mamu pri sebe? Bude mi tu mudrovať? To nemyslíš vážne…
Milujem aj teba, ale aj svoju dcéru. Veď sa jej ani nevšímaš! Nech má aspoň niekoho okolo seba, kto ju má naozaj rád.
Kristína uznala, že pokojný dom pod dozorom mamy jej dá vytúženú slobodu. A tak sa Natália nasťahovala a Katka žila medzi otcom a babičkou ako vo dvoch galaxiách.
Katka rástla, najprv navštevovala baletnú školu, potom súkromnú materskú v Bratislave, pričom Natália ju vozila denne. Precestovala s rodičmi pol sveta, hoteli a lety boli pre ňu normálne s otcom nikdy neprekážala.
Táto dovolenka sa však navždy vrezala, lebo Katka zrazu dostala horúčku a bolela ju hlava.
Jasné, dovolenka je v ťahu, dupala Kristína, čakajúc na lekára.
O čom to rozprávaš? Katka je predsa chorá! namietol Juro.
To bude od zmrzliny. Hovorila som ti, aby si jej všetko nedovoľoval.
Prišiel lekár, povedal preťaženie, treba oddychovať.
Juro hneď prikázal: Balíme, ideme domov.
Počkaj, však lekár… prudila Kristína.
To nie je Písmo sväté, nepozdáva sa mi to, uzavrel Juro a odleteli domov.
Vyšetrenie v nemocnici v Nitre ukázalo, že Juro mal pravdu. Život sa zakymácal na okraji, balancoval na nitke. Jedna nemocnica, druhá, tretia Katke nebolo horšie, no nezlepšovalo sa. Juro trávil celé dni pri dcére, Kristína vošla a vyšla, plakala, ale bola len kulisa, nič o vlastnom dieťati nevedela. Lekári časom oslovovali už len Jura.
Kristínine starosti boli však iné túžila po slobode, chýbal jej starý život. Neznášala nemocničný pach, i keď klinika bola najmodernejšia. Pretrhlo sa to, keď zistila, že manžel predáva dom.
Prečo, Juro? Nemáš dosť peňazí?
Už nie, pokojne odvetil Juro. Naša Katka potrebuje operáciu, nie na Slovensku, ale v zahraničí. Na to treba veľa peňazí. Dám všetko, hlavne nech je zdravá. Aj dom, aj firmu.
A ja? potichu plakala Kristína, už tušiac, čo príde.
Ty? Juro jej nalial do srdca všetku pravdu. Všimol som si, ako tu trpíš. Dávam ti slobodu. Zostane ti byt, auto, peniaze, ale aspoň dvakrát do týždňa budeš pri Katke v nemocnici a ak odletíme na operáciu, pôjdeš s nami. Si jej mama, potrebuje ťa, aj keď sa ti to nezdá. Prejav aspoň trochu súcitu. Ak to nevieš, aspoň predstieraj!
Zúrivý strach a hnev sa zmiešali v jeho očiach. V ten okamih sa Juro zmenil na majestátny nepreniknuteľný Tatran, za ktorým by sa dieťa schovalo pred každým vetrom.
Kristína mlčky odišla vyrovnať účes, Juro vošiel do Katkinej izby.
Oci…
Natália vstala z pohovky, kde čítala vnučke, a vyšla s Jurajom na chodbu.
Juro, chcem tu zostať. Môžem?
Aký súhlas, mami? Veď bez vás by sme to nezvládli. Ďakujem vám.
Je mi hanba, Jurko. Neviedla som Kristínu lepšie, bola rozmaznaná. Kde sa tá chyba stala?
To je život… Ani ja som nebol dokonalý. Ako to urobiť, aby som to s Katkou nepokazil?
Pripravovať slamu pod nohy, synček… Ale nesmieme byť smutní, lebo Katka je bystrá a zbadá každé mrznutie v srdci. Pôjdem ju skúsiť uspať, ty choď do potravín. Chcela by zmrzlinu, nič nejedla, možno ju aspoň to poteší. A s Kristínou neukončuj hneď všetko, nechaj tomu čas. Snáď príde rozum.
Katku operovali o pár mesiacov. Marta odišla z práce, šla s nimi, aby pomohla. Po pol roku sa Katka vrátila domov s otcom a oboma babkami. Kristína ostala v cudzine.
Dva roky liečenia… Niekedy plameň nádeje horel, inokedy len tlel, no nezhasol, kým ošetrujúci lekár nepoložil okuliare, nepošúchal si nos a neprestal s úsmevom: Zvládli ste to…
Život opäť na chvíľu stíchol, no kráčal ďalej inou cestou.
Kristína sa vrátila na dcérinu pätnástku. Stále očarujúca, elegantná, bozkom pozdravila Natáliu, prikývla Jurovi a vykročila k hlučnej skupine spolužiakov, ktorí oslavovali Katku.
Dcérka…
Také isté modré oči sa zúžili, keď sa na ňu Katka zadívala.
Mama…
Kristína začala niečo rýchlo vysvetľovať, Katka ju zastavila:
Nepospiechaj. Teraz nie je čas. Potom, povedala pokojne.
Ale ja som chcela…
Viem. To počká. Nie teraz.
Prosím…
Dobre, poď za mnou.
Katka ju vzala do otcovskej pracovne. Odtiahla ťažký záves, prehodila nohy na parapet. Vzdychla si:
Počúvam.
Bože, ako si podobná otcovi…
Čo, mama? Som ťažká, že?
Nie, tak som to nemyslela.
Ale ja áno. Vieš, čo ti poviem? Ten, čoho si nikdy nevedela doceniť, ma učil odpúšťať. A ani raz som od neho nepočula, že by ti nadával. Nikoho si domu nedoviezol, aj keď mohol. Neustále mi hovoril, že mám mamku, hoci si tu nikdy nebola. Vieš, čo ešte?
Čo? Kristína šepkala, už v úžase z vlastnej dcéry.
Učil ma nechať minulosť za sebou. Neviem, či mi to ide, ale som jeho dieťa a všetko dotiahnem do konca. Veľmi ťa nepotrebujem, mám otca a staré mamy, tie ma naučili všetko. Ale kvôli ocinovi ti dám šancu. Môžeš skúsiť ukázať, že som ti ešte dôležitá.
A kto som bola doteraz?
Bábika, pekná obálka, prázdna figurína… Je to kruté? Možno. Aj keď som bola malá, pamätám si, že v nemocnici ma uspal otec alebo babky, nie ty. Pamätám si, ako som stratila vlasy, ale babi Natália mi ušila čiapku a babka Marta priniesla ružovú panamu. Hrali sme sa, že som motýľ! Nebola si tam. V prvej triede, o rok neskôr, babky sa mi venovali pri domácich úlohách, tanec bol len doma, ale aplauz sme dávali riadny na celý dom. Maľovať ma naučila babka Marta, a pozri tu je môj obraz, čo získal prvú cenu. Nebola si tam…
Ale teraz som tu…
Prečo? Pre koho?
Chcem byť s tebou…
A prečo ti neverím? Ani ja neviem, tak sa tým nezaťažujem. Chceš si niečo dokázať? Tak sa posnaž. Ak raz pochopím, že ťa potrebujem, ozvem sa. Ale teraz… Vitaj u nás! Torta bude o hodinu. Prepáč, musím ísť, hostia čakajú.
Katka zoskočila z okna, narovnala závesy a už pri odchode sa otočila:
Vieš, mama, že som ťažký človek?
Kristína stála pri okne a priložila dlaň k miestu, kde zostali Katkine odtlačky.
Aspoň viem, že som po otcovi. A to je tá najlepšia pochvala, akú som mohla dostať. Tak, asi som pripravená skúsiť odpustiť. Uvidíme sa!
Záblesk ryšavých kučier sa stratil za dverami. Kristína sa pozerala za dcérou, ktorá kráčala možno už nie sama novou, svojou cestou.
