Drahý denník,
Bože, Juro! Ty si taký ťažký človek! S tebou je tak zložité si porozumieť! Prečo nemôžeš urobiť to, o čo ťa prosím, pre jednu túžbu? Tak málo žiadam!
Sedím v hotelovej izbe v Piešťanoch a pozerám sa na svojho manžela do takej miery odlišného odo mňa. Ja, vraj kráska z kúpeľov vysoká, dlhé nohy, sýtomodré oči, postava, na ktorú sa chlapi otáčajú na Kúpeľnom ostrove. A on? Nižší o viac než hlavu, útly, čosi medzi sudom a túlavým psom, ruky dlhé, nohy akési krátke, vlasy mu už rednú. Ale oči tie má úžasné. Živé, inteligentné, človek má pocit, že ťa prečíta do poslednej vrásky. Sme fakt zvláštny pár. Ja večne nespokojná, on ako by rozumel všetkému, čo ma trápi.
Niekedy si pripadáme ako slovenská verzia Hefajsta a Afrodity, len namiesto kladiva hrá hlavnú úlohu naša dcérka. Malá Marianna, päťročná, je mojím odtieňom len v očiach a v hustých medených kadeřoch. Ostatné je celý Juro tvrdohlavosť, pokoj a neobyčajný rozum. Uteká po hoteli, beží ako ryšavý blesk, a otec za ňou rozdáva úsmevy personálu.
Kristína, ak veľmi chceš ísť na tú výletnú plavbu, choď. Ale myslím, že Marianna je ešte malá na toľké atrakcie. Je horúco a ďaleko. Začne plakať a pokazí ti celý deň, poznáš ju.
A načo máme otca, Juro? Prišli sme sem ako rodina! Nezáleží ti na tom, čo sa deje, však?
Hlas mi stúpa, už cítim, že to bude ďalší z našich sporov. Marianna sa pritisla ešte viac k Jurkovmu krku, cítila moju nervozitu.
Ale, zlatko, vieš, že ťa žiarlivo opatrujem, pousmial sa, pohladil malú po vláskach. Môžeme ísť radšej na loď, ponoríme nohy do vody, alebo skúsiť rafting? Čo by si chcela?
Povedala som pyramídy! stočila som pohľad bokom. Ak nechcete, pôjdem sama!
Juro iba pokrčil ramenami, zvyknutý na moje scény. Vyrástli sme tak on pracovitý, tichý, s hlavou plnou čísel; ja krásna, o čosi mladšia, zbožňovaná. Ako sa stalo, že si môj život vybral jeho? Neviem to dodnes. So ženami to nikdy nemal ľahké, navyše, so mnou sa mu domáce rozhovory menili väčšinou na diplomatické debaty. Ešteže, keď šlo o prácu, bol láskavý, vtipný, galantný. Ale ak sa do niekoho zaľúbil hotové nešťastie; ruky nevedel, čo s nimi, jazyk zamotaný.
A keby moja mama, Viera, nezasiahla, možno by bol Juro dodnes starým mládencom. Vždy tvrdila: Juro, ty si dobrý človek, mal by si už mať vlastnú rodinu! Keď nám už spočítala všetky schody v starom rodinnom dome v Modre, rozhodla sa konať.
Juro! Tu už ťa žiadna do svadby nevyženie! Skúsme niekoho po známosti.
Prosím? Svadobná dohadzovačka? To by som ani
A tak som jedného večera sedela pri Jurkovi na verande s pohárom domáceho ríbezláku, listovala nápady, úprimné diskusie o jeho snoch a očakávaniach. Mama sa nevzdala, kým neboli všetky odpovede na papieri. Hoci Juro neveril, do mesiaca prišla Kristína presne taká, akú si vysníval. Bola som tá vysnívaná. Aspoň zvonku To však nestačilo.
Manželstvo sa čoskoro ukázalo ako obchodná dohoda. Bývali sme v priestrannom dome na okraji Senca, každý vo vlastnej izbe pod tou zámienkou, že nedokáže spať pri mojom chrápaní o tom, či chrápem alebo nie, Juro mlčí, pravdepodobne mu to je fuk. Pre mňa bol ochotný urobiť čokoľvek. Prv dieťa nechcela, napokon bola ochotná počkať, vraj chce najskôr vidieť svet.
Cestovali sme. Sme s Mariannou objazdili pol Európy, letela viackrát, ako jej rovesníci spolu. Keď sa narodila malá, na chvíľu sa medzi nami objavil skutočný pokoj. Večery s ňou boli pre Juro najväčším darom.
Matkou som bola skôr povinnou. Nebudem kojiť! Brucho pod skalpel kvôli prsiam? hromžila som. Však nech má dojčenskú výživu. Ty si tiež tak vyrastal a nezdá sa, že by ti niečo bolo!
On i moja mama, Zuzana, sa ma snažili presvedčiť, no šialenstvo detského plaču radšej vydýcham za múrmi domu. Jediným riešením bolo prijať pomoc svokry.
Prečo? Čo ak mi tu bude každú chvíľu v kuchyni zasahovať? Veď ja som si myslela, že ma chceš oslobodiť, Juro! Takto mi je ešte ťažšie vôbec ma nemiluješ!
Milujem, len chcem, aby mala Marianna všetko, aj lásku od vás žien. povedal.
Doma sa našli dve izby dievčenská bola výkladnou skriňou, obľúbenou len pre hostí. Malá spávala stále u otca, v jeho izbe.
Život plynul. Baletná škola, súkromná škôlka, výlety, stabilita otca a správna babka. Kým sme boli tím, dieťa nestrádalo. Až pokým na dovolenke v Tatrách Marianna večer ochorela. Počúvala som lekára len únava, stačí oddych a spánok, ale Juro bol nepokojný. Rozhodol, že ideme domov.
Vyšetrenia v Bratislave len potvrdili jeho obavy. Návštevy za návštevami, skúšky, liečenia, konečne stabilizovaný stav. Dom sme predali, biznis prenechal kolegom. Aj keď to Kristínu ranilo, Juro si stál za svojím.
A čo ja? Na slobode mi nezáleží? pýtala sa, keď pochopila, že muž minie všetko, čo máme, na liečbu malej.
Všetko si dostala, ale teraz musíš ukázať aj ty, že ti na dcére záleží. Dám ti byt v Bratislave, auto, peniaze Ale aspoň k Marianke príď dvakrát do týždňa. A keď bude operácia, pôjdeš s nami. Si jej matka, aj keď si egocentrická, a v tejto chvíli nás dieťa potrebuje.
Juro v tej chvíli prekonal sám seba. Pred ženou, ktorá ho kedysi ponižovala svojou krásou a neuchopiteľnosťou, stál pevný a nepohnuteľný. Kristína bola zaskočená, no prijala podmienky.
Zostala s nami jeho mamina Viera i moja mama Zuzana. Roky liečby a nádeje, Marianka po operácii v Prahe, návrat domov. Kristína zostala napokon vo Viedni, len na sviatky posielala pohľadnice.
Dva roky rehabilitácie. Nádej, spojená vždy s Jurovou prítomnosťou. A keď Marianka oslávila pätnáste narodeniny, Kristína zrazu stála medzi hosťami. Usmiata, krásna, akoby sa nič nezmenilo. Prišla, pobozkala moju mamu na líce, kývla Jurajovi.
Dcérka
Mama Marianna prižmúrila oči, presne ako má v povahe aj ja.
Odsunuli sa do Jurajovho pracovne. Malá sedela na okne svojej izby, no už to nebolo dieťa. Hovorila pevným, rozhodným hlasom.
Vieš, mama, Juro ten, koho si pokladala za menejcenného, nikdy na teba predo mnou nepovedal krivé slovo. Nepriviedol do domu inú ženu a stále hovoril, že mám matku, hoď si bola hocikde. A vieš, čo ešte? On ma naučil veriť v odpúšťanie. Hoci neviem, či to dokážem aj ja. Ale mám pocit, že ako jeho dcéra musím všetko skúsiť dokončiť. Mám babky, mám otca a nepotrebovala som matku. No dám ti možnosť ukáž, že na to máš. Ak áno, možno ti raz odpustím. Ale teraz si len hosť.
Kristína mlčky prijala. Marianka sa vrátila medzi oslávencov. A ja som, drahý denník, zistila, že najťažšie veci v živote bývajú zároveň tie najdôležitejšie.
Stále ešte patrím medzi ťažkých ľudí? Snáď áno. Veď som presne Jurajova dcéra. A to je ten najväčší kompliment, aký si viem predstaviť.
Ryšavé kučery mihli dverami, Kristína si pritisla ruku na studené sklo, kde zostal odtlačok dcériných prstov
Je to zvláštne, ale v tej ťažkosti je dosť obyčajného šťastia, ak vieš vydržať, vydýchnuť a odpustiť.
