Ťažké rozhodnutie. Návrat
—Ak chceš, leť, — povedal Miroslav, keď postavil šálku do drezu. Jeho hlas bol pokojný, takmer lhostajný. — Len nečakaj odo mňa podporu. Ani morálnu, ani fyzickú.
—Nečakám, — tiško odpovedala Zuzana, nepozerala naňho.
—A potom nehovor, že si jela nadarmo.
—Možno to poviem. Možno nie. Hlavné je, aby som neskôr neľutovala, že som to neskúsila.
Napokon odišla.
Let s prestupom meškal a spoj ju odletel ešte predtým, ako stihla prísť. Sedem hodín čakania v dusnom letisku, suchý sendvič a vrecko na plece namiesto kufora – šaty zostali v batožinovom priestore na inom kontinente.
V hoteli jej povedali, že rezervácia „nevyšla“. Mladý recepčný jej to vysvetľoval s úsmevom, akoby rozprával o niečom bezvýznamnom:
—Prepáčte, pani, sme plne obsadení. Môžem vám ponúknuť zoznam blízkych motelov.
—Ďakujem, — odsekla Zuzana. —Presne zoznam životných neúspechov som teraz potrebovala.
Sadla si do kaviarne za rohom, objednala si kávu a prelistovávala kontakty v mobile. Prst sa zastavil na mene: Jana Horváthová. Kamarátka z vysokej školy, spolu študovali v Košiciach. Potom len výmena správ, občasné lajky… a ticho.
„Možno risknúť?“ pomyslela si Zuzana a napísala krátku správu.
Odpoveď prišla o tri minúty neskôr:
„Samozrejme, príď! Máme hosťovskú izbu. A šaty ti požičiam, to nie je problém. Len asi si chudšia – dám ti voľnejšie. Tak dlho si bola mimo!“
Ráno už išli po predmestských uliciach Bratislavy. Zuzana cítila, ako ju každá zákruta vzďaľuje hlbšie do minulosti, ktorá už dávno zomrela. Jana sa za ten čas veľmi zmenila – upravená, sebavedomá, no stále milá, bez akejkoľvek nadradenosti. Dala jej adresu klubu, kriticky si ju pozrela, upravila jej vlasy, postriekala lakom, podala brošňu:
„Nepôjdeš tam ako tieň z minulosti, ale ako žena, ktorá si váži seba samú. Všetky tam budú – s rovnakými tvárami a perami. Ale nie každá má dušu. Drž hlavu hore, Zuzana.“
Večierok bol okázalý.
Staniky, upravené trávniky, čašníci so šampanským, ženy v dizajnérskych šatách – akoby vyliaté z jednej formy. Všetko drahé, prehnané a… cudzie. Rodinných tvári Zuzana nevidela. Len nové – opálené, upravené, sebavedomé.
Slavko sa objavil prvý. Trochu zestarnutý, no stále rovnaký. Prišiel, vinuplne sa usmial, objal ju, pošepkal:
—Som rád, že si prišla. Prepáč, nepovedal som to Ivete. Chcel som, aby ťa len tak videla…
Zuzana neodpovedala. Už jej bolo všetko jasné.
Ivana sa objavila o chvíľu neskôr. Nie sama – s celým sprievodom. Šaty značkové, tvár dokonalá, pohľad – studený.
—Zuzana? Aké prekvapenie, — povedala s úsmevom, ktorý bol skôr pokusom o úškrn. —Ty… si tu?
—Ja som ja. A tu je len miesto, — pokojne odvetila Zuzana. —Gratulujem k výročiu.
—Vďaka. Dúfam, že cesta ťa príliš neunavila?
—Trochu. Ale Jana Horváthová pomohla. Je zvláštne, ako staré väzby držia, aj po rokoch.
—Jana? No áno… Veľmi nám pomáhala, keď sme sa sťahovali. Vraj má dobrý vkus. To nie sú jej šaty?
—Sú pohodlné. A sedia lepšie ako niektoré spomienky.
Ivana na okamih stratila reč.
—No tak… Dúfam, že si večer užiješ.
—Už teraz sa mi páči. Vďaka za pozvanie.
—Ja… som ťa nepozvala.
—Ale ani nevyhadzuješ, — odpovedala Zuzana s jemným polousmevom.
Neskôr, keď jeden z hosťov zrazu klesol na stoličku a začal modrať, sáSchýlila sa nad ním a zistila, že srdce mu stále tlkne, len vzduch nedokáže dostať do pľúc.
