Koniec všetkého naraz
Na letné prázdniny odviezla Zuzana s manželom deti na dedinu, ktorá bola len kúsok od ich mesta. Navštevovali ich každý víkend, niekedy cestovala sama. Dedina bola len sedem kilometrov ďaleko, takže v piatok večer mohla Zuzana po práci hneď ísť autobusom, ak mal Ján o víkende službu.
Možno by necestovala každý týždeň, ale chýbali jej deti a navyše mal jej otec po mŕtvici, chcela pomôcť matke so záhradou. Ten piatok sa chystala ísť hneď po práci.
“Janko, idem hneď po robote na dedinu k deťom, tak si daj doma niečo z ledničky. A v nedeľu ma príď zobrať, veď máš voľno, čudujem sa, že v sobotu musíš pracovať…”
“V práci máme totálny chaos,” odvetil manžel. “Šéf povedal, že mi zaplatí.”
Zuzana pracovala ako hlavná účtovníčka v kancelárii, v piatok sa ponáhľala dokončiť výkaz. Zrejme z unáhlenia urobila chyby a poslala nesprávny report nadriadeným do kraja.
V sobotu popoludní jej zavolal šéf, Jozef Ivanovič.
“Zuzana, čo si to spravila s tým výkazom? Volajú mi zhora a nadávajú, oprav to hneď, inak prídeš o prémie.”
“Som na dedine, Jozef Ivanovič, možno zajtra… a čo som vlastne…” nebola schopná dopovedať.
“Nezaujíma ma, kde si, povedal som, oprav to!” kričal šéf tak hlasno, že to počula aj jej matka, čo stála vedľa.
“Dobre, hneď idem.”
“Ó, dcérka, kto to tak kričí?”
“Môj šéf, Jozef. Niečo som pokazila v tom výkaze, včera som sa ponáhľala. No dobre, musím ísť, rovno do kancelárie. Náhle mu to vidíteľne veľmi pilo…”
Rozlúčila sa s trinásťročným synom a desaťročnou dcérou.
“Dobre, deti, uvidíme sa budúci víkend.”
Keď prišla do mesta, zamierila rovno do kancelárie, zavolala na vrátnicu, aby nechodili, zapnula počítač a pustila sa do opravy. Keď si výkaz pozorne prečítala, konečne objavila dve chyby, také očividné, že sa sama čudovala.
“Ako som mohla prehliadnuť také jasné veci? To sa asi čudovali, také chyby bijú do očí, a ja som ich nevidela. Zvláštne. Všetko kvôli zhonu, ponáhľala som sa na autobus.”
Bol už večer, znova poslala opravený report, zavrela kanceláriu, odovzdala ju na vrátnici a vybrala sa domov.
“Ján by mal čoskoro prísť z práce, bude prekvapený, že som doma,” myslela si, kráčajúc pomaly domov, rozhodla sa prejsť pešo. “Zaujímavé, predtým o víkendoch nepracoval, a v poslednej dobe sa tak zmenil. Telefón z rúk nevypustí, je nejaký zamyslený, niekedy podráždený. Mali by sme si porozprávať, vyjasniť si to. Práve teraz, keď deti nie sú doma, by sme si mohli pokecať bez nich.”
Keď sa priblížila k domu, vytiahla kľúče z tašky, zdvihla hlavu a uv
