Ťažký človek
Prepánajána, Juro! Ty si taký ťažký človek, že by ťa ani žeriav nezdvihol! S tebou je fakt zložité žiť! Prečo raz nemôžeš spraviť jednoducho to, o čo ťa žiadam, no?
Mladá žena, čo ladne grilovala svojho manžela, bola krásna až okázalo. Vysoká postava, dlhé nohy, oči tmavé ako nočný Dunaj a proporcie, za ktoré by sa nejedna Slovenská Miss pobila. Keby prechádzala cez Hviezdoslavovo námestie, chlapi by zabudli žuť cigaretové špaky a ženy by si radšej išli zafarbiť vlasy alebo kúpiť podpätky.
Jej drahý manžel, Juraj, však bol na opačnej strane škály. Skoro o hlavu nižší od svojej ženy, postavou pripomínal spílený dub a vlasy mu už dávno ukazovali, kde je sever. Jediné, čo na ňom stalo za reč, boli jeho modrosivé oči múdre, prenikavé a úprimné ako listina z notárskeho úradu. A ešte zvláštnejšie pôsobilo, keď kráľovná krásy kráčala vedľa živého sudu na kapustu.
Vzbudzovali dojem Héfaista a Afrodity akurát namiesto kladiva Juraj väčšinu času vláčil v rukách ich spoločnú dcérku.
Malá Katka bola do otca, ako keď dve hrachy do rury nasypeš jeho nos, jeho brada, jeho uši. Od mamy mala len farbu očí a divokú narezavo-medovú hrivu, z ktorej sa aj hrebene trhali. Katka, ledva päťročná, sa preháňala po hoteli ako suchý list vo vetre, pričom otec ledva stíhal dýchať, nie to ju naháňať.
Kristína, ak tak veľmi túžiš po tej exkurzii, kľudne choď. Mne sa zdá, že Katka je ešte primalá, veď to je ďaleko a ešte aj hic. Rozplače sa, začne vyvádzať a máš po oddychu, to poznáš.
A ty si tu načo?! Juro, ja sem predsa neprišla sama! Už tu mám za sebou pol hotela, každý si myslí, že si ma nevšímaš! Tebe je to fakt jedno?! Že ty si sám nevieš predstaviť, čo by tu so mnou vymýšľali!
Kristínin hlas začínal pripomínať opera plnú sopránov a malá Katka objala otca, že mu skoro vytlačila posledné zvyšky vzduchu.
Ale, zlatko, veď ja žiarlim jak pes! Juraj sa usmial popod fúz a pohladil dcéru. Poď, niečo vymyslíme. Ideme na loď alebo zalovíme na potápača? Čokoľvek, len nie tie pyramídy, prosím ťa!
Chcem pyramídy, buchla Kristína dverami a urazene odkráčala k bazénu, zabudnúc na muža i dieťa.
Juraj už dávno poznal tieto jej excesy. Žili spôsobom ako väčšina kaviarenských manželstiev na Bratislavskej Promenáde: on boháč s portfóliom, ona moderná krásavica, ktorá si nechá lásku ukazovať, kedy sa jej zachce. Ako sa Juraj stal populárnym manželom podľa módneho časopisu, sám by nevysvetlil. S babami nikdy nevedel nadviazať reč, ak to nebola biznismenka alebo kolegyňa. Tam vtipkoval jedna radosť, inokedy sa tváril, akoby mu niekto podal kyslé mlieko.
Keď prišlo na city? Ruky mu lietali ako ukazovatele na kruháči, jazyk omotal zaláskované uzly a zrazu sa mu chcelo zdrhnúť aj cez komín. Preto pracoval, navštevoval mamu, ktorá bývala za Pezinkom, a raz si povedal, že osud si ho očividne predstavuje v ligotavom pyžame, bez ženskej nohy vedľa.
Občasné zdravotné návštevy, ako s obľubou hovorila jeho mama Inéz, boli jediné, čo mu rozjasnilo život.
Keby nebolo jeho mamy, ktorá raz vyhlásila počas varenia slivkového lekváru:
Juro, teba už som sa dosť navyzerala. Sám si nikdy ženu nenájdeš! Potrebuješ dohadzovačku!
Čože prosím? Zakuckal sa Juraj čajom s domácim malinovým džemom a zalial si sako.
Zničil si pekné sako… skonštatovala mama a pozrela naňho, ako by bol pokazený mixér. Ale inak si výborný! Inteligentný, vychovaný, už by si zaslúžil byť otcom! Ja túžim po vlastných vnúčatách, nie len po tých od Maríny, hoci je to trúba babská, ale deti má perfektné. Chcem už konečne vidieť vnúča v tvojich rukách, potom pochopíš, čo je šťastie. Dom, peniaze a auto možno zhnijú, ale rodina je večná, Jurko.
Dobre, mami, chápem. Ale prečo dohadzovačka?!
Lebo! Sám si neschopný. Mrzí ma to, ale je to tak. Tak píš požiadavky!
Čo?
Všetko! Popíš si tú, ktorú chceš.
V ten večer vznikol zoznam ako plán rozvoja slovenského hokeja. Jurko nadiktoval aj také veci, čo by si nedovolil priznať pred vlastným psom (čo vlastne nikdy nemal). Mama to všetko spísala, zvolala: Tak uvidíme! a zaniesla to do agentúry.
Našla Kristínu. Výzor sedel postava, výška, oči. Ale vnútro? To už bol iný prímestský vlak.
Juraj rýchlo prišiel na to, že ich zväzok je obchodná zmluva. Kulinárske schopnosti Kristíny ostali v úschove z minulých životov a svoj život venovala prioritne vlastnej selfie-izbe. V Jurajovom rozvoniavajúcom dome spali každý inde, lebo vraj chrápanie (pravdepodobne neoverili u otolaryngológa doteraz). No pre ňu by Juraj spravil všetko.
Dieťa? Samozrejme, na to bola ďalšia lehota, veď svet je veľký a zážitky volajú:
Juro, ja som mladá, nezabíj to so mnou doma. Chcem vidieť svet, ty mi to umožníš, že?
Juraj prikývol. Cestovali, smiali sa (niekedy aj cez slzy) a nejako si na seba zvykli.
Príchod Katky ich trochu upokojil. Juraj bol v siedmom nebi, domov bežal ako do bufetu na segedín a jediné, čo mu kazilo radosť, bola Kristínina výchova po slovensky:
Kŕmiť nebudem! Potom si kvôli tvaru pŕs musím objednať chirurga? V žiadnom prípade! Najdi gazdinú alebo kúp Nutrilon, veď aj ty si vraj na tom vyrástol, povedala tvoja mama, a aký si stotožnený!
Juraj aj jeho svokra, Natália, skúšali presviedčať, ale márne. Katka chlipkala mlieko z fľaše a Juraj hľadal pestúnku.
Jedného dňa prišla Natália s návrhom:
Načo pestúnka? Ja sem na dôchodku, môžem byť babka na polovičný úväzok!
Juraj bol nadšený, Kristína bufetne naštvaná:
Čo mi tu bude mama do všetkého kibicovať?! Juro, prečo so mnou nevieš normálne vychádzať?
Lebo mám aj dcéru! A aspoň niekto ju naozaj ľúbi!
Kristína rezignovala, Natália sa nasťahovala. Katka si zvykla, že najbližší jej sú otec a babky. Mama bola pekná rekvizita na krátke návštevy s hosťami. Hračky, šaty, nádherné detské izby, ale skutočný domov bol s otcom.
Tak plynul život. Katka rástla, tancovala v baletnej škole, spoznala hotelové raňajky z pol sveta. Všetci boli spokojní, kým raz Katka neochorela.
No výborne, celý oddych v keli! Kristína cupitala po izbe, kým Juraj volal lekára.
Haló, tu ide o dieťa! neveril mu vlastným ušiam.
Lekár povedal, že to bude z vyčerpania, oddych, spánok.
Juraj však cítil, že niečo nesedí. Prikázal: Balíme, letíme domov.
Kristína skoro odpadla:
Však nič jej nie je! To prečo!?
Lebo, keď päťročné decko plače, že ho bolí hlava, to nie je len tak!
V Bratislavskej klinike sa ukázalo, že Juro mal pravdu. Odsťahoval sa na týždne k dcére, Kristína fungovala ako ozdoba na nemocničnej izbe. Všetci ju ľutovali, okolo Juraja sa pýtali na seriózne veci.
Pravda však bola prostá: Kristína viac žialila za svojím životom, než za dcérou. Chýbali jej raňajky v cukrárni, parfumérie a dovolenky. Na nervy jej prišlo až keď Juraj predával dom.
To ti už nestačí penazí?
Nie. Všetky idú na Katkino liečenie. Operácia je drahá. Pôjde dom, podnik… Urobím všetko pre zdravie mojho decka!
A ja?
Ty? Nevidíš, že ťa to nebaví? Tu máš slobodu. Dám ti byt v meste, auto, peniaze. Ale budeš aspoň raz-dva týždenne chodiť za Katkou a pôjdeš s nami na operáciu. Lebo, čo by si bola za mater, keby si teraz zdupala?!
Juraj to povedal tak, že aj Kristíne zabehlo ja chcem byť voľná. A v tej chvíli jej napadlo, že ten ťažký, až drevený Juraj jej môže byť skalou, nie prekážkou.
Katku napokon operovali. Inéz opustila robotu a šla im pomôcť. Kristína ostala v Európe.
Dva roky rehabilitácií: tu a tam plameň nádeje, nikdy však nevyhasol. Raz, keď sa lekár na Katku usmial:
Zvládli ste to, Juraj.
A život znovu začal dýchať a kráčať s novými nohami.
Na Katkiných pätnástinách sa Kristína objavila krásna, vyšperkovaná, takmer nezmenená. Pobozkala Natáliu, kývla Jurajovi a hneď išla medzi Katiných spolužiakov.
Dcérka…
Katkine tmavomodré oči si prezerali mamu:
Mama…
Kristína začala niečo huhňať, Katka ju však zastavila dobre miereným gestom.
Počkaj. Teraz nie. Niekedy inokedy sa porozprávame.
Ale ja…
Viem. Počkáš. Aj tak s tým mám čas.
Katka, prosím…
Dobre. Poď za mnou.
Katka ju odviedla do otcovizny a vyhupla sa na pôvodok:
Počúvam ťa.
Bože, ty si celý otec…
Ťažká, že?
Tak som to nemyslela.
Ale ja áno. Vieš, čo ti poviem? Ten ťažký človek, ktorého si považovala za záťaž, ma nikdy nepohŕdal tebou. Nikdy nepritiahol inú ženu domov, nechcel mi ublížiť, nerozviedol sa. Vždy opakoval, že mám matku, hoci v skutočnosti si tu nikdy nebola. Vieš, čo ešte?
Čo? Kristína už len šepla.
Otec ma učil odpúšťať. Neviem, či to dokážem, ale ak mám po ňom niečo zdediť, musí to byť schopnosť nevraždu nosiť. Nepotrebujem ťa, mám otca, babky, všetko. Ale kvôli otcovi ti dávam šancu ukáž sa. Možno pochopím, že mi ešte niečo môžeš dať.
A čo som bola predtým?
Čokoľvek bábika, krásna prázdna škatula, čokoľvek. Drsné? Bola som malá, ale pamätám si, komu som v nemocnici vždy dala ruku na dobrú noc tebe nie. A keď ma ostrihali dohola a babka Inéz mi doniesla tú príšernú ružovú šiltovku, aspoň bola sranda. Keď som šla prvýkrát do školy, babky so mnou večer čo večer sedeli pri úlohách. Všetko, čo viem, mám od nich a od otca, nie od teba. Teraz si tu? Dobre, skús, presvedč ma. Dovidenia.
Katka sa usmiala, narovnala šaty a letmo sa ešte obzrela v dverách.
Čo, mama, tiež som ťažká osoba?
Kristína len ticho stála, dúfajúc v zázrak.
Tak je to správne! Tak aspoň viem, po kom som. Ďakujem. Lepší kompliment by si mi nemohla dať. Raz možno pochopím… uvidíme sa pri torte.
Ohnivý prameň vlasov zmizol za dverami a Kristína sa zalíšala k oknu, kde ešte chvíľu držala ruku na mieste, kde Katka kreslila prsty do rosy.
