Je to príbeh, ktorý mi porozprávala moja starká, ktorú často navštevujem na dedine. Raz sme sa dlhšie nevideli, keďže som dva roky pracovala v zahraničí. Keď som sa vrátila na Slovensko, prvá cesta viedla k mojej milovanej starkej.
Už som bola na dedine niekoľko dní, keď som si uvedomila, že som ešte nestretla starkinu susedku, pani Máriu z domu oproti. Bola to úžasná staršia pani, vždy ochotná pomôcť. Veľká pracantka.
– Starká, kde je tvoja priateľka Mária? Celý týždeň som ju nevidela ani raz. Je v poriadku? – znepokojene som sa spýtala.
Starká sa na mňa prekvapene pozrela.
– No veď ona už vyše roka žije v domove dôchodcov. Ale veď ty o tom nevieš! Tak počúvaj túto historku.
A starká mi rozprávala:
Ako som už spomenula, teta Mária vždy usilovne pracovala. Nikto z dedinčanov ju nikdy nevidel sedieť nečinne. Voľačo vždy robila – na záhrade, v sade, starala sa o hospodárstvo, piekla koláče a potom ich rozdávala celému okoliu. Či skoro ráno so svojimi čerešňami utekala na autobus. Vždy nosila do okolitých miest čerstvú zeleninu, ovocie alebo domáce vajíčka a všetko, čo zarobila, odkladala do starého plechového boxu od keksov.
Nevyberala to pre seba, ale na syna Miloša, jeho manželku Zuzu a vnučku Sašku. Syn s rodinou žili v meste, tri hodiny cesty odtiaľ, a pravidelne ju navštevovali. Na záhrade ani na hospodárstve sa už veľmi neangažovali, ale po domáce produkty prišli vždy včas. Až kým kufor nezaplnili, až sa kolesá prehýbali.
Časom však pani Mária začala starnúť a chorľavieť. Objavovali sa zdravotné problémy, ako boľavý chrbát či kolená. Syn Miloš ju navštevoval čoraz menej, a jeho žena Zuzana prestala prichádzať úplne. Keď starká stratila zrak, obávala sa a zavolala synovi, aby ju odviezol k mestu doktorom. Prišiel Miloš a odviezol ju.
Zuzka z návštevy svokry nebola nadšená, no snažila sa to skrývať. Ponúkla jej občerstvenie, nasýtila ju. Miloš navrhoval vyšetrenia, celý deň strávili v poliklinike.
Keď už sa nedalo ísť večer späť na dedinu, svokra zostala na noc. Zuka, keď sa dozvedela, že stará mama Mária prespí, nezakrývala sklamanie. Po chvíli prišla susedka, pani Kováčová, a radostne sa zvítala.
– Pani Mária! Dlho sme sa nevideli! Prídete zajtra? Poďte si k nám na čaj, pokecáme.
Potom, čo Miloš odprevadil mamu k susedke, šiel za ženou do kuchyne.
– Varíš? Chcel som s tebou hovoriť, kým mama nie je prítomná.
– No, povedz, – podľa tónu hlasu sa Zuzka evidentne obávala, kam to smeruje.
– Starká už na tom nie je dobre, – zamrmlal Miloš, – V nemocnici zistili celý zástup chorôb. Nohy ju bolia tak, že ani chodiť nemôže.
– No starne, Valér, – ironicky odpovedala Zuzka, – Čo si čakal? To je staroba.
– Veď preto, – pokračoval Miloš s nadšením, – Máme trojizbový byt. Saša s rodinou žije v Bratislave, sotva sa sem vráti…
– Počkaj, kam s tým chceš ísť? – Zuzka prestala krájať mrkvu, – Chceš ju sem vziať k nám? V takom prípade si úplne stratil rozum. Byt je trojizbový, ale nie je to domov dôchodcov, Miloš.
– Mimochodom, u tejto chalupy zachraňovala všetky ovocné stromy a záhradu pre Sašku i jej muža, – ironicky poznamenal Miloš.
– Chceš ma ďalšiu vec vyčítať? – rozčúlila sa Zuzka, – Tvoja matka pomáhala vlastnému synovi a vnučke.
– Ty si krutá žena, Zuzka, – sklamane povzdychol Miloš, – Myslel som, že môžeme starkú mať u nás, kým neodpočinieme. Jej dom je solídny, stáročný. Mohli by sme si ho predať, kúpiť novšie auto, ísť na dovolenku do Chorvátska…
– Tak nech sa tým domom zadusí! – zakričala Zuzka, – Pôjdeme na týždeň za hranice a potom strávim roky, kým sa starám o túto starú osobu? Chceš ma oklamať ako služobnú slúžku?
– O čom to hovoríš, hlúpa ženská? – vybuchol Miloš a zakrátko zbadal, že starká Mária stojí vo dverách. V kuchyni nastalo ticho, akoby všetko stíchlo.
– Mami, kedy si sem prišla? – syn zakoktal.
– Áno, len som vošla, – odpovedala matka s úsmevom, – Prišla som si po okuliare, s Katkou pozeráme album. Teda, úplne som zabudla. Budúci mesiac sa sťahujem do domova dôchodcov, pomôž mi so sťahovaním.
Miloš nevedel, čo povedať, zatiaľ čo Zuzka sa okamžite znovu ožila:
– Áno, pomôže, samozrejme. Ja s ním prídem. Pomôžeme so všetkým. Rozhodli ste sa správne. Žiť s tými staršími bude zábavnejšie, než byť sama.
… Domov dôchodcov, kam sa Miloš so ženou priviezli Máriu, vyvolal v Milošovi nejednotné pocity. Personál bol úžasný, riaditeľ človek dobrosrdečný. Bolo jasné, že sa tu k starým ľuďom správajú s úctou. Budova však očividne potrebovala rekonštrukciu, podlahy v chodbách boli opotrebované, z okien prefukovalo. V odpočinkovej miestnosti boli len staré kreslá a televízia. Izba Brudová bola malá a vlhká. Ale starká Mária neukázala ani najmenšiu nespokojnosť.
– Nič sa neboj, mamka, – povzbudzoval Miloš, – Urobím tu renováciu, všetci budú závidieť. Počkajte, keď budem mať dovolenku. Budete sa tešiť, čoskoro prídeme na návštevu.
Na svoj sľub Miloš myslel až o pol roka neskôr, keď mu Zuzka pripomenula, že treba niečo vybaviť s domom po babičke. Veď už bolo leto, najlepší čas na predaj.
… Riaditeľ nič nevyčítal málokedy prichádzajúcim návštevníkom. Zhováral sa o starkej Márii s úctou.
– Najprv choďte na druhé poschodie do miestnosti pre odpočinok. Možno tam sleduje televíziu s priateľmi. Prosím, nechám vás tam.
V odpočínke starká nebola. Keď sa Zuzka rozhliadla, prekvapene si povzdychla.
– Wow! Aká nádhera tu je. Nové pohovky, kreslá, televízor cez celú stenu. Všade kvety. Nádhera! Táto renovácia určite nebola lacná?
– Vďaka vašej mame, – usmial sa riaditeľ.
– Mame? – Miloš nesúhlasne pokrútil hlavou, – Též ako s tým má niečo?
– Tá nádhera je za jej peniaze vybudovaná.
– Odkiaľ mala stará mama také peniaze? – zasmiala sa Zuzka, potom však zrazu onemela, – Miloš?! Či predala ten svoj dom?
… S pokojnou tvárou sa starká Mária pozerala na rozčúlených a obviňujúcich príbuzných zo sebeckosti.
– Prečo ste takí rozrušení? Ja som nepredal váš dom, ale svoj. Mám právo. Je mi tu dobre a chcela som ľuďom, ktorí mi pomohli, niečo darovať.
Staršia pani Mária s údivom pozrela na Zuzku.
– Veď lepšie je predať dom a potešiť ľudí, než sa ním zadusiť, nemyslíš?
Zuzka sklonila hlavu a s hnevom vybehla von. Teraz už nič nemohla zmeniť.
