Susedia sa posmievali, keď domovník Ján Kováč začal kŕmiť túlavú mačku pri vchode. A ona si každý deň ľahla k tým istým dverám. Nikto nerozmýšľal, prečo.
Ján zametal dvor od šiestej ráno, ako vždy. Metla škrabkala po mokrom asfalte a ten zvuk sa dávno stal budíkom pre prvé tri poschodia. Lístie páchlo kyslastou hnilobou, hoci v kalendári bol apríl.
Mačka sedela na spodnom schode vchodu.
Trojfarebná, vychudnutá. Srst mala zlepkanú na bokoch a rebrá jej rysovali aj z diaľky. Pozerala na Jána zelenými očami a otvárala papuľu bez zvuku, akoby mňaukala, ale niekto vytočil hlasitosť na nulu.
Zastavil sa, oprel metlu o stenu. Prikrčil sa, cítil, ako mu kolená chrumkajú od rannej zimy.
– No a odkiaľ si sa vzala?
Zelené oči zažmurkali. Papuľa sa znova otvorila a zatvorila bez jediného zvuku.
Na ďalšie ráno sedela na tom istom mieste. O deň neskôr tiež. Ján priniesol z domu hliníkový tanierik a zvyšky včerajšieho kuraťa. Mačka jedla pomaly, pritlačila uši, akoby čakala na pascu. A po jedle neodišla.
Vyštverala sa po schodoch a ľahla si k dverám dvanásteho bytu. Presne dvanásteho, nie trinásteho ani desiateho.
Na tretí deň si Ján túto zvyklosť všimol. Na piaty prestal považovať za náhodu.
Alena zo štvrtého poschodia vyšla v pondelok so smetným vrecom a zastala, zahľadela sa na tanierik pri schodoch.
– Ján Kováč, vy ste jej tu urobili rovno reštauráciu?
– Kŕmim, – pokrčil plecami a pokračoval v zametaní.
Alena neprestávala.
– No tak, už to začína. Blchy, špina, srsť všade. U Miroslavov na treťom je malé dieťa, rozmýšľali ste nad tým?
Hovorila nahlas, sebavedomo a jej sladká voňavka prebíjala aj pach mokrého asfaltu. Červené nechty kmitli, keď preložila vrece do druhej ruky.
Milan z druhého poschodia fajčil pri prístrešku v natiahnutých športových nohaviciach. Uškŕňal sa cez dym.
– Kováč, ty si rovno kací mačací šepkár. Možno ti ešte povie lotériové čísla?
Ján mlčal. Potom povedal potichu, nikomu konkrétnemu:
– Tá mačka neprišla náhodou.
Alena si odfrkla. Milan potiahol a pomaly vydýchol, hľadiac niekam popri.
– Filozof, – odhodil a odišiel hore.
Metla poškrabkala ďalej. Mačka ležala pri dverách dvanásteho bytu, podložila si tenké labky a nespúšťala z prahu oči. Mlčala.
Pani Viera z dvanásteho bývala sama. Mala cez sedemdesiat, presne nikto nevedel, lebo nenosila narodeniny a hostí nepozývala. Nízka, suchá, vždy v modrom šále a starom sivom kabáte.
Kedysi chodievala každé ráno po chlieb. Ján videl, ako sa oboma rukami chytá zábradlia a stúpa na schod opatrne, akoby skúšala ľad. Vracala sa s bochníkom v taške a mliekom. Niekedy prikývla, inokedy prešla mlčky.
Pokúsil sa spomenúť si, kedy ju videl naposledy. Pred dvomi dňami. Alebo viac.
Po smrti manželky Ján často pristihol, že načúva k cudzím dverám. Štyri roky tohto zvyku.
Na druhom poschodí zastal pri dverách. Farba dole ošúchaná až na drevo. Za dverami bolo ticho.
Mačka sedela pri jeho nohách a hľadela na dvere bez žmurknutia.
V stredu narazil na Alenu na schodisku.
– Vy ste pani Vieru dávno videli?
– Koho? Aha, z dvanásteho, – Alena si popravila vlasy. – Nie. Večne je u seba, samotárka. Možno odišla niekam.
– Nemá príbuzných.
– No tak, – Alena rozhodila rukami. – Tak jednoducho nevychádza. Je ešte zima, nie?
Vonku bolo plus štrnásť. Ján nechcel polemizovať. Alenine opätky zaduneli dole a vôňa parfumu sa rozplynula vo vchode, akoby nikdy nebola.
Vrátil sa k dverám. Zohol sa, priložil ucho k škáre. Nič. Alebo skoro nič.
Mačka dala hlas. Prvýkrát za celý čas. Tíško, chrapľavo, akoby hrdlo zabudlo, ako sa to robí, ale skúsilo. Slabé „mňau“, skôr ako výdych.
Ján si drel, prešiel dlaňou po jej chrbte. Rebrá pod srsťou spočítal po jednom, ako špice starého plota.
Mačka nespustila oči z kľúčovej dierky.
Klopal ráno i večer, aj počas dňa. Nikto neotváral.
Milan fajčil na podeste a pozoroval.
– Kováč, no vážne. Nelám si hlavu. Starí ľudia niekedy nechcú komunikovať, a hotovo. Moja starká sa raz na mesiac zavrela, nuž a čo – pozerala seriál.
– Pani Viera nemá televízor.
Milan stíchol, zamrmlal niečo nezrozumiteľné a zmizol za svojimi dverami.
Na druhý deň Ján umýval podlahy na prvom poschodí, keď z hora spadol zvuk. Nie mňaukanie.
Mokrá handra mu vypadla z prstov a pleskla na schod.
Vybehol hore, po dvoch schodoch.
Mačka stála pri dverách dvanásteho bytu.
V trinástom cvakla zámka, vyzrela suseda.
– Čo sa deje?
– Volajte záchranku, – povedal Ján rovným hlasom bez pauzy. – A hasičov. Dvere treba vylomiť.
– Vy ste sa zbláznili, nemôžete len tak…
– Volajte. Hneď.
Ruky mal mokré od handry. Utrrel si ich o bundu, záplata na lakti sa namočila.
Zámok vylomili o dvadsať minút. Dvere sa otvorili so suchým škripotom a ťažký, zatuchnutý vzduch vyvalil na schodisko. Ján vstúpil prvý.
Pani Viera ležala na zemi v chodbe medzi kuchyňou a izbou. Papuča z ľavej nohy stála pri stene rovno, akoby ju niekto naschvál postavil. Vedľa vyschli črepy pohára a na linoleu zostal belavý fľak od vody, ktorá už dávno uschla.
Telefon stál na nočnom stolíku v izbe. Jeden a pol metra od vystretej ruky. Jeden a pol metra bolo príliš ďaleko.
Doktori neskôr povedia: zlomenina krčku stehennej kosti, dehydratácia. Ešte deň a nestihli by to.
Keď ju niesli dole na nosidlách, pani Viera bola pri vedomí. Popraskané pery, zakalené oči, sivá tvár. Ale nehľadela na lekárov ani na susedov pri zábradlí.
Pozerala na mačku, ktorá znova mlčala na spodnom schode. Papuľa pootvorená. Zvuk žiadny.
Prsty na deke sa pohnuli, ledva badateľne.
– Ján, – zašepkala. – Nakŕmte ju. Prosím.
Hrdlo sa mu stiahlo, len prikývol.
Dvere sanitky zabuchli, maják zafarbil dvor na červeno-modro a odišiel. Alena stála bokom, dlaňou si zakrývala ústa. Milan sedel na lavičke, opretý lakťami o kolená.
Ráno Ján vyšiel na dvor o šiestej, ako vždy.
Tanierik pri vchode bol plný. Vedľa stála druhá miska, zelená, plastová, očividne z nejákej kuchyne. Bola v nej čistá voda.
Zodvihol oči k tmavým oknám. Ani jedno nesvietilo. Ale na piatom poschodí škrípala vetracia klapka.
Metla zo zvyku škrabkala po asfalte. O desať minút vyšla Alena. Bez mejkapu, v bunde cez nočnú košeľu. Zastala na schodoch a strnula, hľadiac na mačku, ktorá jedla z misky.
Postála. Zohla sa a prešla dlaňou po zlepkanej srsti. Rýchlo, takmer tajne.
A išla k smetným kontajnerom, ani raz sa neobzrela.
Milan zostúpil neskôr s kockovanou dekou zvinutou do rolky.
– Kováč, – odkašľal si. – Tu. Ak jej v noci… nuž, zima. Stará, ale vypraľ som ju.
Položil ju na schod a odišiel, nečakajúc na odpoveď. Ján rozložil deku na schode. Mačka oňuchala látku, podupkala labkami, stočila sa do klbka a zavrela oči.
Dvor voňal mokrým lístím a ešte niečím.
Tanierik stál pri vchode, s krmivom. A nikto sa už viac nesmial.
