O tom, že ju manžel podvádza, sa Anna dozvedela náhodou…
Ako to už býva, manželky sa dozvedajú o nevere manželov ako posledné. Až neskôr si Anna uvedomila, čo znamenali všetky tie zvláštne pohľady kolegov a šepoty za jej chrbtom. Pre nikoho z kolegov nebolo tajomstvom, že Anina najlepšia priateľka Vera mala pomer s Milanom. Anna nemala o tom ani tušenie.
Dozvedela sa všetko v ten večer, keď sa nečakane vrátila domov. Anna už niekoľko rokov pracovala ako lekárka v nemocnici. V ten deň mala mať nočnú službu. Lenže na konci pracovného dňa sa k nej obrátila mladá kolegyňa Lenka s prosbou:
– Anka, mohla by si sa so mnou vymeniť na službe? Ja dnes odpracujem, a ty za mňa v sobotu. Ak nemáš iné plány. Sestra sa mi vydáva, v sobotu je svadba.
Anna súhlasila. Lenka bola príjemná, ochotná dievčina. A svadba – dôvod pochopiteľný.
Neskoro večer sa Anna vracala domov vo vytrženom nálade – chcela pripraviť prekvapenie pre svojho manžela. Prekvapenie však čakalo ju.
Keď vstúpila do bytu, začula hlasy prichádzajúce zo spálne. Jeden hlas patril Milanovi, a ten druhý… Aj ten poznala, hoci ho nečakala počuť v takejto hodine, na takomto mieste.
Bol to hlas jej najlepšej priateľky Veročky. Čo Anna počula, nenechávalo nijaké pochybnosti o povahe ich vzťahu.
Anna odišla z bytu rovnako potichu, ako prišla. Noc strávila v nemocnici bez spánku. Ako teraz bude pozerať kolegom do očí? Všetci vedeli a ona bola zaslepená svojou láskou k Milanovi, dôverovala mu bezpodmienečne. Manžel bol zmysel jej života. Kvôli nemu bola pripravená na všetko. Svojej túžby po dieťati sa Anna musela vzdať. Vždy, keď začala hovoriť o tom s Milanom, hovoril, že ešte nie je pripravený, že treba počkať, žiť pre seba. Teraz Anna chápala, že Milan nechcel deti, lebo sa vážne nezaujímal o ich rodinu.
V tú bezsennú noc sa Anna rozhodla, čo sa jej zdalo jediné správne. Ráno podala žiadosť o dovolenku s následným prepustením, potom prišla domov a kým bol manžel v práci, zbalila si svoje veci a rýchlo sa vybrala na stanicu. Do dediny, kde zdedila po babke malý domček, odcestovala s presvedčením, že ju manžel tam hľadať nebude.
Na stanici si kúpila novú SIM kartu, tú starú zahodila. Anna všetky väzby s minulosťou prerušila a s odhodlaním kráčala do novej etapy svojho života.
Už o deň vystúpila z vlaku na známej stanici. Naposledy tu bola takmer pred desiatimi rokmi na pohrebe starej mamy. Všetko tu vyzeralo presne tak ako vtedy – ticho, málo ľudí. „Presne to, čo teraz potrebujem,“ pomyslela si Anna.
Do dedinky sa zviezla s niekým, potom ešte dvadsať minút kráčala k babkinmu domu. Dvor bol zarastený kríkmi, takže sa ženám len s námahou podarilo dostať sa ku vchodovým dverám.
Niekoľko týždňov jej trvalo, kým dvor a dom dali do poriadku. Sama by to Anna nezvládla. Veľmi jej však pomohli susedia. Všetci si dobre pamätali Aninu babku, Zinu Pavlovu, ktorá viac ako 40 rokov učila v miestnej základnej škole. Niekoľko generácií dedinských detí u nej získalo prvé písmenká a čítanie. A teraz mnohí chceli pomôcť Anne na pamiatku milovanej učiteľky.
Anna nečakala, že ju vítajú s takou ochotou. Bola veľmi vďačná všetkým, ktorí jej pomáhali obnoviť dom a usadiť sa na novom mieste.
Zvesť o tom, že Anna je lekárka, sa veľmi rýchlo rozšírila po dedine. Raz jej blízka susedka Nasta bežala v rozpakoch:
– Anka, prepáč, dnes ti nemôžem pomôcť. Moja malá sa asi niečo prejedla, má odvčera žalúdočné problemy.
– Poďme, pozriem sa na tvoju dcéru, – navrhla Anna, vzala svoj lekársky kufrík a nasledovala susedku.
Malá Viera mala žalúdočné otravu. Anna pomohla dievčatku – dala jej infúziu a Anaste vysvetlila, ako ďalej sa starať o dieťa.
– Ďakujem ti, Anka, – Nasta nevedela, ako poďakovať susede. – Nevedela som, že si doktorka. Totiž, do najbližšej nemocnice to máme 60 kilometrov. U nás v dedine bol zdravotník, ale už rok je preč a nový stále neprichádza.
A od toho momentu sa dedinčania začali obracať na Annu po pomoc. A ona nemohla odmietnuť, veď ju tak vrúcne a teplo privítali a veľmi jej pomáhali.
Keď správa o doktorke dorazila k nadriadeným, Annu pozvali do okresnej polikliniky:
– Nie, do okresu nejdem, – povedala rozhodne Anna. – Ak mi zveríte miesto zmestného doktora u nás v dedine, rada to vezmem.
Nadriadení zo začiatku len krútili hlavami – mestská lekárka s takými skúsenosťami a chce pracovať na dedine? Ale Anna neustúpila. A tak po nejakom čase znovu obnovila prax ambulancia, kde Anna začala prijímať.
Raz večer ktosi zaklopal na dvere. Už bol večer. Anna sa však nečudovala takej neskorej návšteve – veď ľudia ochorejú aj navečer.
Anna otvorila dvere a vpustila dovnútra neznámeho muža. Podľa jeho výrazu Anna hneď pochopila, že sa stalo nešťastie.
– Pani Anna, – prehovoril návštevník. – Prišiel som z Dubového, to je asi 15 kilometrov odtiaľto. Moja dcéra je vážne chorá. Najprv som myslel, že je prechladnutá. Ale teplota už tretí deň neklesá. Prosím vás, poďte so mnou, pomôžte mojej dcére.
Anna sa začala rýchlo zbierať, zároveň sa pýtala muža na príznaky choroby dievčatka.
Keď dorazili na miesto, Anna videla na posteli malé a veľmi bledé dievčatko. Choré dievčatko ťažko dýchalo. Pery malého dievčatka boli popraskané, vlásky rozlietané, a viečka jemne trasli do rytmu dychu.
Po vyšetrení lekárka povedala:
– Situácia je vážna. Musíme ísť do nemocnice.
Muž zamietavo pokrútil hlavou.
– Žijeme len ja a moja dcéra. Jej mama zomrela krátko po pôrode. Toto dievčatko je jediné, čo mám. A ja ju nemôžem stratiť.
– Ale v nemocnici dievčatko rýchlejšie pomôžu. Ja nič nemôžem spraviť. Potrebné sú lieky, a ja ich nemám.
– Povedzte, aké lieky treba, ja ich obstaram. Ale, prosím, nenechávajte ju v nemocnici. V okrese je celodenná lekáreň, prinesiem všetko, čo je potrebné. Ale… Nikto mi dievčatko nepostráži.
Anna videla, ako bol otec dievčatka vystrašený a nervózny. Iba teraz si dôkladne obzrela muža. Bol približne jej veku, vysoký, štíhly, a s veľmi krásnymi hnedými vlasmi. Oči muža boli tmavozelené a na dlhé riasy by mu mohla závidieť ktorákoľvek dievčina.
– Ostanu s dievčatkom, – povedala Anna. – Ako sa volá?
– Anča, – s nežnosťou sa pozrel na dcéru a prehovoril muž. – A ja som Peter. Ďakujem vám, lekárka!
Anna napísala predpis a Peter sa vybral do okresného centra.
Ankina teplota neklesala, dievčatko sa metalo vo sne, plakało a volalo oca. Anna vzala dievčatko do náruče a, spievajúc nejakú detskú pesničku, chodila s ňou po miestnosti, dokiaľ sa Anka neukľudnila.
O pár hodín sa Peter vrátil s liekmi. Anna urobila dievčatku injekciu a unaveným hlasom povedala:
– Teraz len čakať.
Celú noc sedeli s Petrom pri posteli chorej. Ráno teplota začala klesať a na čele dievčatka sa objavili kvapôčky potu.
– To je dobrý znak, – poznamenala Anna. Bola veľmi unavená, ale pocit uspokojenia z toho, že chorobu zlomila, jej dodával silu.
– Ďakujem vám, doktorka, – neprestával opakovať Peter.
Ubehol rok. Anna aj naďalej pracovala v dedinskej ambulancii, liečila svojich spoluobčanov a obyvateľov okolitých dediniek. Lenže teraz žila nie v starom babkinom domčeku, ale v krásnom priestrannom dome, kde býval Peter. Vzali sa pol roka po tej strašnej noci, keď bol Ankin život na vlásku.
Ešte niekoľko týždňov bojovali s chorobou dievčatka. Anka sa uzdravila. Veľmi sa k Anne upútala. A Anna si Anku zamilovala celým srdcom. Ale vždy, keď objímala dievčatko, spomenula si na to, že niekedy prepásla šancu stať sa matkou.
Večer, unavená, ale šťastná, sa Anna vracala do svojho nového domova, kde na ňu čakali a milovali ju dvaja najdrahší ľudia.
A dnes ju Peter stretol na verande, objal ju a opýtal sa:
– No, ako? Schválili ti dovolenku? Už som premyslel trasu, vydame sa na cestu ako rodina.
Anna sa tajuplne usmiala a odpovedala:
– Dovolenku schválili, a na cestu nepôjdeme ako trojica, ale ako štvorka.
Peter sa chvíľu nechápavo díval na manželku, potom ju zdvihol do náručia a roztočil po dvore.
