Túžila tancovať
Hudba ustala, sála stuhla. Zdenka počula len vlastný dych. Zrazu ticho prerušilo osamelé tlieskanie a v okamihu ju zahrnula búra potlesku. Objavisko vstalo, mnohým v očiach stáli slzy.
Zdenka vymenila s Antonom pohľad. Nahnul sa a pobozkal ju. Na perách mu zostal slaný príchuť jej sĺz. Potlesk postupne utíchal, ľudia odchádzali. Anton zatlačil invalidný vozík so Zdenkou k východu.
„Unavená?“
„Nie. Som šťastná! Ďakujem ti!“ – Zasmiala sa cez slzy.
***
Zdenka pripravovala večeru a pozerala na hodinky. Čoskoro mal prísť Marián. Postavila vriaci čajník na plyn, rýchlo krájala zeleninu do šalátu. Znova sa pozrela na hodinky. „Mešká. Zavolať mu? Nie. Znova povie, že si vymýšľam nevernu, že som si to navarila. Chcem mu veriť. Ale nemôžem. Už viac nemôžem.“ – Ruky ju svrbely, aby schmatla telefón a zavolala. – „Či už znova?“
Zdenka až do bolesti stisla rukoväť noža, kým jej kĺby nezbielali. Potom dlaň uvoľnila a nôž s kovovým zvukom dopadol na stôl. Zdenka znova pozrela na hodinky, ktorých ručičky sa len len pohybovali, skúšajúc jej trpezlivosť. Konečne to nevydržala a vytočila manželovo číslo. „No tak, odpovedz, prosím. Povedz, že už ideš,“ – presviedčala dlhé húkavé tóny. Ale tie, akoby sa jej vysmievali, tĺkli a tĺkli do ušných bubienkov.
Zdenka odhodila mobil. Ten šmýkol po stole a zastavil sa tesne pri okraji. „Kľud. Nešal, on čoskoro príde…“ – hovorila si.
Marián prišiel po polnoci. Vyplakaná Zdenka zaspala, no len čo zaznel kľúč v zámke, prebudila sa a zdvihla hlavu. Pod dverami chodby – tenký prúžok svetla. Zdenka vstala a prudko otvorila. Marián si vyzúval topánky a od prekvapenia trhol. Ale rýchlo sa spamätal, spýtal sa, akoby nič:
„Vystrašila si ma. Čo nespíš?“
„Chcem ti pozrieť do očí. Sľúbil si, že sa s ňou už nebudeš stretávať…“
„Nerozčuľuj sa. Bol som s chalanmi, pozerali sme futbal, dali si pivo…“
„Už viac nemôžem. Už ne-mô-žem,“ – po slabikách zopakovala Zdenka, prerušiac manželove výhovorky. – „Nemôžem čakať a nastaňovať kroky za dverami. Už dosť.“ – Objala si brucho a vyšla do izby, mierne schýlená, akoby nemala silu narovnať sa.
Zdenka sa stuhla na posteli a rozplakala sa.
„Zdenka, aj ja mám tvoju žiarlivosť plné zuby. Vážne. Ani krok neustrčiš. Povedal som, boli sme s chalanmi…“ – Marián pristúpil k posteli, ale nepokúsil sa utíšiť, pohladiť svoju rozplakanú ženu.
„A zavolať si nemohol? Telefón, ako vždy, vybitý? Už dosť. Mohol si vymyslieť niečo nové. Nepáchnu z teba pivom,“ – zastonala Zdenka, vyskočila z postele a vbehla do chodby.
Keď Marián zistil, čo chce urobiť, bolo neskoro. Zdenka vytiahla z vrecka jeho mobil a pozrela sa na rozsvietený displej.
„Daj mi to!“ – Marián sa k nej priblížil a chcel telefón vytrhnúť, ale Zdenka ruku s ním odtiahla.
„Milý, už si doma? Tvoja manželka už spustila výslech s hádkou alebo to odložila na ráno?“ – prečítala sladko pretvárkavým hlasom správu na displeji. – „A ktorý z tých tvoji chalanov ťa volá milý?“
Marián sa znova pokúsil telefón zobrať, ale Zdenka mu ho bez odporu vrátila. Odstrčila ho, prešla popri ňom do izby a začala sa obliekať.
„Napíš tej svojej…, že si voľný. Odchádzam k mame. Daj si poriadok, zajtra ráno nech tu po tebe ani stopa nie je.“
„Prestaň, Zdenka. Už je neskoro. Dobre, dobre. Nebol som s chalanmi…“ – začal Marián a zarazil sa.
Tvář ženy sa skrivila, akoby videla škaredého potkana.
„Čo ti chýba?“ – potichu sa opýtala Zdenka a znova sa schúlila, akoby ju svíjali bolesti. – „Už viac to tak nemôžem. Ani sekundu s tebou neostanem.“
Schmatla kabelku a vyšla von. Marián ju nezastavil. Na ulici Zdenka privolala taxík, potom zavolala mame.
„Opäť ste sa pohádali? Varovala som ťa, že neverím jeho sľubom. Mali ste odísť hneď, neodpustiť mu,“ – vyčítala mama do telefónu.
„Dobre, mami, porozprávame sa neskôr.“ – Zdenka prerušila hovor.
Ale k mame sa Zdenka nedostala. Taxík uháňal prázdnym nočným mestom, keď z vedľajšej ulice vybehlo auto s opitým vodičom. Náraz prišiel z strany, kde sedela Zdenka…
Marián chodil do nemocnice každý deň, keď ju previezli z jednotky intenzívnej starostlivosti na oddelenie. Cítil vinu. Keby nepodľahol naliehaniu Evy zostať dlhšie, možno by sa hádka nekonala, Zdenka by nesadla do toho taxíka…
Lekári hovorili, že urobili, čo mohli, že za mesiac-dva Zdenka vstane. Ale ani po pol roku, ani po roku nevstala. Nádej na jej uzdravenie vyprchala. Bude odkázaná na invalidný vozík až do konca života.
Marián pri nej zostal. S domácimi prácami mu pomáhala Zdenkina mama. Ale ako dlho mladý muž vydrží starať sa o invalidnú manželku? Sú takí, čo neodídu. Chce sa tomu veriť. Zvyknutý, že si vždy doprial, s milenkou, ktorá lákala, bola mladá a zdravá, Marián čoskoro pochopil, že na seba zvalil neúnosné bremeno. Koľko môže žiť s pocitom viny? Vidiac v očiach ženy zúfalstvo, ktoré prerástlo do nenávisti? Odovzdal Zdenku mame a odišiel.
Nastal čas zúfalstva aA keď sa Zdenka raz večer v tichosti s perami stúpajúcimi k slnku usmiala, pochopila, že jej život, aj keď iný, než si predstavovala, má stále zmysel.
