TANEC SO ŠATKAMI
“Dievča, stalo sa vám niečo?”
Vedľa Zuzany stál starší muž. Vyzeral, akoby vyšiel zo strán starých románov, ktoré Zuzka tak milovala. Videla ho tu už predtým. Často sa prechádzal po parku. Vždy oblečený v dlhom čiernom kabáte, s klobúkom a peknou palicou. Pripomínal jej grófa z knihy, ktorú nedávno čítala. Tam bol tiež gróf, nosil len čierne a všetkým spravodlivo odplácal.
“Nie, som v pohode.”
Zakýchla a muž jej okamžite podal vreckovku. Zuzka na okamih váhala, potom ju vzala a nahlas sa vysmrkala. Muž sa mimovoľne usmial a ona sa naňho znova pozrela.
“Vyperiem ju a vrátim vám.”
Zachichotal sa.
“Nie je potreba, takéto veci mám dosť. A čo tak spomenúť si na detstvo a dať si zmrzlinu?”
Nevedela, čo odpovedať, ale nakoniec zakašľala:
“Ďakujem, nemám peniaze. Možno nabudúce.”
“Ján Hrušovský.” Muž zdvihol klobúk.
“Zuzana.”
Ona nemala čo zdvihnúť, tak vstala. Ján Hrušovský jej hneď ponukol ruku.
“Keď je pri dievčati, žene alebo slečne muž, bez ohľadu na vek, o tom, aby platila za zmrzlinu, nemôže byť ani reči.”
Zuzana ho počúvala ako očarená. Všetky tieto slová boli ako z iného sveta. Bola zvyknutá na niečo úplne iné.
Dnes jej spolužiačka Ema, ako už to často robila, jej opäť urobila za hlúpa. Všetko začalo počas obednej prestávky. Keď ostatní odišli do jedálne, Zuzka, ako zvykla, sa usadila s knihou na okne. Do jedálne nechodila, lebo nemala čím zaplatiť.
“Hruškiová!”
Zuzka zdvihla hlavu. Pred ňou stála Ema. Vedľa nej bol Peter, chlapec, do ktorého bola zaľúbená už od piatej triedy.
“Čo?”
“Tam som nedojedla karbanátok, môžeš si ich zobrať.”
Už sa zbiehali ostatní.
“Ďakujem, nepotrebujem.”
“Veď prečo nie… Alebo ty ani nevieš, čo je to karbanátok?”
Spolužiaci sa rozosmiali. Zuzka zoskočila z okna tak nešikovne, že nohavice, ktoré mali už dobrých päť rokov, sa na kolenách od staroby roztrhli.
Všetci sa smiali tak, že sa triasli steny. Nešla na hodinu. Schytala tašku a utiekla. Vždy sa ukrývala v tomto parku. Keď už bolo v škole neznesiteľne, alebo keď rodičia domov priviedli hŕstu hostí. Park bol jej útočiskom. Často tu sedávala s knihou. Presne vtedy si jej všimol Ján Hrušovský. Najprv ho prekvapilo, že mladé dievča číta knihu – v týchto časoch to bolo skutočne nezvyčajné. Až potom si všimol, že dievča je veľmi zle oblečené a vyhýtené, skoro priehľadné.
Usadili sa vonku pri stolíku.
“Zuzana, dnes som zabudol na obed. Nepovažovala by si ma za dotieravého, keby som ťa poprosil o spoločnosť?”
Zuzka sa usmiala. Tento muž hovoril tak, akoby boli v minulom storočí.
Samozrejme, že súhlasila. Dnes okrem prázdneho čaju ráno ešte nič nejedla.
Ján Hrušovský objednal a pozrel sa na ňu.
“Tak, porozprávajte, čo mohlo takú krásnu mladú dámu rozladiť?”
“Nič vážne, len menšie problémy v škole.”
“Dovoľte, aby som sa opýtal, v ktorej ste triede?”
“V jedenástej, o dva mesiace budem slobodným vtákom.”
“Kam sa chcete hlásiť?”
“Ešte neviem… Tam, kde ma vezmú na internát. Ale vždy som chcela byť doktorkou. Lenže to už zostane asi len snom.”
“Prečo?”
“Na to, aby som bola dobrým doktorom, treba veľa času, a ja musím pracovať. Takže najskôr pôjdem na sestru.”
“Zvláštna logika. Chcete byť doktorkou, ale stanete sa sestrou. Máte problémy s učením?”
“Nie, učím sa dobre. Len…”
Zuzka zaváhala.
“Moji rodičia… Potrebujú moju pomoc.”
Ján Hrušovský pochopil, že dievča nechce hovoriť o rodine. Práve priniesli jedlo a tak sa rozprúdili. Potichu pozoroval, ako Zuzka jedla. Bolo vidieť, že sa snaží neponáhľať, ale jedlo takmer nežula.
Potom sa ešte trochu prešli a rozprávali sa o knihách.
“Viete, Zuzana, mám jednu knihu, ktorá by sa vám určite páčila. Zajtra vám ju sem prinesiem, presne v tento čas. Prídete, prosím?”
Zuzka prišla. V knižnici už nezostali knihy, ktoré by nečítala. Románov nebolo veľa, takže niektoré čítala druhýkrát.
Priateľstvo sa s Jánom Hrušovským každým dňom prehlbovalo. Často sa hádali o postavách z kníh a muž ju nenápadne prikŕmoval. Zuzka vedela, že býva v peknom dome s drahými bytmi. Žije sám, lebo deti nemal a žena už dávno zomrela.
Raz sa tak začítala v parku, že si nevšimla, ako sa stmievalo. Zobudilo ju až to, že nemohla prečítať nejaké slovo. Potom si uvedomila, že je už tma. Musí rýchlo domov. Mama bude kričať, že neuvarila večeru. Hoci, čo tam variť? Len cestoviny a osmažiť ich na oleji.
Vošla do bytu, ktorý prepájal alkoholom a cigaretami, a hneď uvidela matku. Pozerala na ňu opitými očami.
“Tak kde si sa túlala?”
Zuzka sa ju pokúsila obísť, ale v ten okamž”Keď mama zdvihla ruku, Zuzka instinktívne zatvorila oči, ale úder neprišiel – namiť toho počula hlas Jána Hrušovského, ktorý práve vošiel do bytu s náručou plnou kníh a pekným úsmevom na tvári.”
