Mária snívala o tanci
Hudba utíchla, sála zostala v tichu. Mária počula len svoj vlastný dych. Vtom ticho prerušil jediný potlesk a v nasledujúcom okamihu ju zahltila búrlivá ovácia. Diváci vstali zo svojich sedadiel, mnohí s ľzami v očiach.
Mária vymenila pohľad s Antonom. Naklonil sa a pobozkal ju. Na jeho perách ostala slaná chuť jej sĺz. Potlesk postupne utíchnul a ľudia začali odchádzať. Anton postrčil vozík s Máriou k východu.
„Unavená?“
„Nie. Som šťastná! Ďakujem ti!“ – Rozosmiała sa cez slzy.
***
Mária pripravovala večeru a občas požičala pohľad na hodiny. Čoskoro mal prísť Denis. Dala kanvicu na plyn, rýchlo nakrájala zeleninu do šalátu. Znova sa pozrela na hodiny. „Mešká. Zavolať mu? Nie. Znova povie, že si vymýšľam nevery, že si to len namýšľam. Tak by som mu chcela veriť. Ale nemôžem. Už viac nemôžem.“ – Ruky sa jej triasli, ako keby chcela schmatnúť telefón a zavolať mu. – „Či už zasa?“
Mária až do bolesti, až do zbelenia kĺbov zovrela rukoväť noža. Potom dlane uvoľnila a nôž s kovovým rinčaním dopadol na stôl. Znova pozrela na hodiny, ktorých ručičky sa nepohnuto vlekli, ako keby testovali jej trpezlivosť. Nakoniec to už nevydržala a vytočila manželovo číslo. „No tak, odpovedz mi, prosím. Povedz, že už si na ceste,“ – presviedčala dlhé prázdne húkanie. Ale to, akoby sa jej vysmievalo, neúprosne búšilo do bubienkov.
Mária odhodila mobil. Ten šmykol po stole a zastavil sa tesne pri okraji. „Kľud. Nešalieň. On čoskoro príde…“ – presviedčala samu seba.
Denis prišiel až po polnoci. Mária, vyplakaná, zaspala, no sotva zabrzdil kľúč v zámke, prebudila sa a zdvihla hlavu. Pod dverami chodby – tenký pás svetla. Vstala a rázne otvorila dvere. Denis si vyzúval topánky a prekvapene trhol. Ale rýchlo sa spamätal a spýtal sa, akoby nič:
„Vystrašila si ma. Čo nespíš?“
„Chcem ti pozrieť do očí. Sľúbil si, že s ňou prestaneš…“
„Nezačínaj. Išli sme s chalanmi na futbal, dali sme si pivo…“
„Už viac nemôžem. Už viac ne-mô-žem,“ – prerušila ho Mária, slabikujúc slová. – „Nemôžem čakať a natahovať uši pri každom kroku za dverami. Dosť.“ – Objala si brucho a vpolohrbená, akoby už nemala silu narovnať sa, odišla do izby.
Zhrbela sa na posteli a rozplakala sa.
„Mári, tvoja žiarlivosť ma už unavuje. Naozaj. Ani krok neuskutočním, aby si nepodezrievala. Povedal som, že sme sa s kamošmi zdržali…“ – Denis prišiel k posteli, ale nepokúsil sa ju upokojiť, pohladiť svoju vzlykajúcu ženu.
„A zavolať si nemohol? Čo, telefón, ako vždy, vybitý? Už mi to lezie krkom. Mohol si vymyslieť čosi nové. Nepáchaš po pive,“ – zastonala Mária, vyskočila z postele a vybehla do chodby.
Keď si Denis uvedomil, čo chce urobiť, bolo neskoro. Mária vytiahla z vrecka jeho bundy mobil a pozrela sa na rozsvietenú obrazovku.
„Daj mi to!“ – Denis k nej pristúpil a snažil sa telefón zobrať, ale Mária mu ruku s ním odtiahla.
„Milý, už si doma? Tvoja žena už rozvinula výslech s krikom, alebo to odložila na ráno?“ – pretvarujúc sa sladkým hlasom, prečítala Mária správu, ktorá sa objavila na displeji. – „A ktorý z tvojich kamošov ťa volá ‘milý’?“
Denis sa znova pokúsil telefón zobrať, ale Mária mu ho bez odporu vrátila. Odstrčila manžela, prešla popri ňom do izby a začala sa obliekať.
„Napíš tej svojej…, že si voľný. Odchádzam k mame. Do rána nech tu po tebe ani nič nezostane.“
„Prestaň, Mári. Už je noc. No dobre, dobre. Nebol som s chalanmi…“ – začal Denis a zarazil sa.
Tvár jeho ženy sa semkla, akoby hľadela na odporného potkana.
„Čo ti chýba?“ – ticho sa spýtala Mária a znavo sa zohnula, akoby ju bolesť v bruchu krútila. – „Už viac to nedám. Ani sekundu s tebou nezostanem.“
Vzala kabelku a vyšla von. Denis ju nezastavil, neudržal. Na ulici privolala taxík, potom zavolala mame.
„Zase ste sa pohádali? Varovala som ťa, že jeho sľuby nestoja za nič. Mali ste sa rozísť hneď, neodpúšťať si to,“ – vyčítala jej mama.
„Dobre, mami, porozprávame sa neskôr.“ – Mária prerušila hovor.
Ale k mame sa Mária nedostala. Taxík sa hnal opusteným nočným mestom, keď z bočnej ulice pred neho vybehol terénny voz, ktorého vodič bol opitý. Náraz prišiel zo strany spolujazdkyne, kde sedela Mária…
Denis chodieval do nemocnice každý deň, keď ju previezli z jednotky intenzívnej starostlivosti na izbu. Cítil vinu. Keby nepodľahol ten večer Ivetiným presviedčaniam, aby zostal dlhšie, možno by neboli pohádali, Mária by nesadla do taxíka…
Lekári tvrdili, že urobili všetko, čo mohli, že za mesiac či dva Mária vstane na nohy. Ale ani za pol roka, ani za rok nevstala. Nádej na jej uzdravenie zanikla. Do konca života bude odkázaná na invalidný vozík.
Denis s ňou zostal. S domácimi prácami mu pomáhala Máriina mama. Ale ako dlho môže mladý muž opečovávať invalidnú ženu? Sú aj takí, ktorí svojich žien neopustia. Chcelo sa tomu veriť. Zvyknutý nemávať si v ničom odkázať, s mladou a zdravou milenkou, ktorá ho lákaA časom, keď sa Mária a Anton zblížili ešte viac, objavila sa v jej očiach záblesk nádeje, že život môže byť aj na vozíku plný krásy a lásky.
