Nezlob sa na mňa, Zdenka, nebudem s tebou žiť, prosím hovorím, snažím sa udržať pokoj.
Skúsime to, Petri? Zdenka takmer nebliká, na tvári sa jej zjavuje červený nádych.
Už som ti všetko povedal, Zdenka
Zdenka Podbrezová sa narodila, keď som bol v prvom ročníku základnej školy. Pamätám si jej matku, Ladislavu, ktorá bola celou obcou obdivovaná kráska s veľkým bruškom, a hrdého otca Júliusa. Ladislava často vyhadzovala kočík z brány, kam som vždy chcel zahliadnuť pre mňa to bola akási zázračná scéna.
Rastiem, a Zdenka dozrieva. Teraz vybehne z brány rodičovskej chaty v jasnom šatku, s veľkým mašľou na plavej hlave. Hrá sa s kamarátkami, staví pri kríku domček. Vidím to z okna domu oproti nám, presne oproti Podbrezovej, kde žije rodina Podbrezových.
Petri, odviezd mi Zdenku, prosím, požiadala kedysi Ladislava.
A ja som neodmietol, tak som takmer celý rok staral o prváčku Zdenku. Najprv sme spolu kráčali do školy v tichu, ale Zdenka čoskoro prestala vydržať a začala mi rozprávať svoje príbehy a zážitky z hodín. Jej vyučovanie končilo skôr, a ona trpezlivo čakala, kedy sa uvoľním.
Občas som išiel domov so spolužiakmi a Zdenka kráčala s nimi. Už som si na to zvykol ráno som čakal pri bráne, a keď vyšla, vzal som ju za ruku a šli sme spolu do školy.
Nasledujúci september Zdenka potichu požiadala, aby som ju nechal ísť s kamarátkami. Dievčatá išli vpredu, ja som ich nasledoval na istú vzdialenosť, pripravený kedykoľvek zasiahnuť. A tak sa stala aj chvíľa, keď na ceste zablúdil husací kŕdeľ. Husa škrípela, krútila krídlami a dievčatá sa báli prejsť. Postavil som sa medzi ne a husu, a spolu prebehli s výkrikmi.
Rok na to som odcestoval na štúdium do veľkého susedného mesta Košice, kde má školu desať ročníkov, a vracal som sa domov len cez víkendy a prázdniny. Zdenka takmer zabudla, kto som, prechádzala hlavou sklonenú a nepozdravila ma.
Neskôr som nastúpil na leteckú školu a domov som prichádzal ešte menej.
Mami, kto je to, Zdenka? odtrhol som sa od večere, keď z brány Podbrezových vyšla vysoká, štíhlá a krásna mladá žena.
To je naša Zdenka! odpovedala mama a usmiala sa.
Kedy sa to stalo? spýtal som sa úprimne.
Čas prichádza povedala s láskou, a ja som vždy rada, keď vidím, čo najlepšie od rodičov dostanú.
Vidím ju občas tajne, keď záclona z tulipánov zakrýva okno. Raz vyšla s vedierkami na vodu pri vodovode, a vietor tak rozprútil listy na vysokom brehu. Ráno nosila prísny nohavový kostým na skúšky. Cítil som, že ju opäť musím odviezť.
Posledným kvapnutím bola jej hlasová výzva, keď som pomáhal otcovi opravovať plot: Na taký hlas pôjdeš až na koniec sveta!
Jedného dňa, keď som išiel z brány s vedrami, stretol som ju pri vodovode.
Dobrý deň! pozdravila ma Zdenka, zasa mi rozbúštila srdce.
Dobrý deň, Zdenka, zareagoval som prekvapene.
Vedierka sa pomaly napĺňala, a ja som nemohol nájsť tému, o ktorej by som s ňou hovoril. Odchádzal som s nejakým skrytým smútkom. Myslím, že som sa napokon zamiloval.
Neskôr som bol nasadený v ľadovej oblasti na severe Slovenska, v meste Muráň, kde som mal nasadiť stanicu.
***
Keď som sa vrátil domov, dúfal som, že teraz priznam Zdenke svoje city bola už dospelá. Prvý deň som sa vrátil po ceste, potom začali pracovné dni. Otec opäť vypracoval plán najefektívnejšieho využitia pracovnej sily. Ráno druhého dňa sme išli do lesa na ďalekú sekciu na kácanie dreva, potom sme mali drevo rozštiepliť a uložiť v súde.
Snažili sme sa v krátkom čase splniť všetky body Otcovho plánu vymeniť dolné korune sauny, upraviť zárubňu, preložiť podlahu v saune a nakoniec vymeniť podlahu v stajni. O dva týždne to prebehlo.
Občas som pozeral na susedské brány, väčšinou zatvorené. Z nich niekedy vyšiel Ladislava, niekedy Július, ale Zdenka sa neobjavila.
Mami, prečo Zdenku nevidím? spýtal som sa jedného dňa.
Študuje a býva teraz v meste, odpovedala mama.
Tak som sa vrátil späť do Murán a o rok neskôr som ju videl len raz nepáčilo sa mi to. Opäť som bol skrytý za tüllovými záclonami a pozoroval ju so šľahavým chlapcom, ktorý sa smial svojim vlastným vtipom. Zdenka sa usmievala zdvorilo a pozerala na neho s nejakým zvláštnym sympatiou, ktorá ma nepáčila.
Zistil som, že Zdenka sa vydala a žijú teraz v rekreačnom centre.
Často prichádzam k rodičom a niekedy ju ešte počujem
Petri, prestaň už trpieť, nie si už chlapčekom myslím, že mama už pochopila moje trápenie.
