Dnes som sa dozvedela, že môj manžel stretáva s našou susedkou z chatovej osady. A zistila som to, keď som chcela od nej požičať soľ na nakladanie uhoriek.
Dvere mi otvoril môj Miroslav. V spodnej bielizni a tielku.
Miro? dokázala som zo seba dostať len jeho meno.
Zbledol, potom sčervenal, potom zas zbledol.
Mirka… Vysvetlím ti to…
Za ním sa zjavil Ela, naša susedka, ktorá pred rokmi ovdovela. Mala na sebe župan, len tak hodený cez nahé telo.
Miro, kto je tam? spýtala sa a potom zazrela mňa. Jaj…
Všetci traja sme tam stáli a pozerali sa na seba. Potom som sa otočila a takmer utekala k bráničke.
Mirka, počkaj! Miroslav sa rozbehol za mnou, zabudol, že je v tielku a trenírkach.
Cez ulicu, kde je dvanásť chát, sa už zbiehali susedia.
Miroslav Hrušovský, vážený predseda chatárskeho združenia, beží v trenírkach za ženou.
To je cirkus, poznamenal zľava sused Michal.
Zavrela som sa v chate. Miroslav búchal na dvere.
Mirka, otvor! Prosím, vysvetlím ti to!
Koľko rokov? zakričala som spoza dverí.
Čo?
Koľko rokov to trvá?
Miroslav umlkol. Potom potichu povedal:
Osemnásť.
Zviezla som sa popri dverách. Osemnásť rokov. Našej najmladšej Zuzke práve bolo osemnásť.
Bránka zaškrípala a vošla Ela. Bola oblečená a načesaná.
Mirka, poď von. Musíme sa porozprávať.
Odíď, had jedna!
Mirka, my nie sme deti. Kľud, nechajme hystériu.
Nadýchla som sa, vyšla a sadla si na schodík. Ela si prisadla. Miroslav stál bokom.
Osemnásť rokov, povedala som. Ako ste to mohli?
Pamätáš, keď si mala problémy s chrbtom? Bola si dva mesiace v špitáli?
Pamätala som. Operácia, dlhé zotavenie. Vtedy Miroslav nechal všetky uhorky vyschnúť, rajčiny zhnili. Čudovala som sa, či sa vôbec zaobíde bezo mňa.
Ja som mu vtedy pomáhala, pokračovala Ela. Na záhrade aj vo varení. No a…
A už to šlo, zamrmlal Miroslav.
Osemnásť rokov! vstala som. Celý čas ste ma mali za hlupaňu!
Nie, Ela sa tiež postavila. Ty si žila svoj život, my svoj.
Aký svoj? Miroslav je môj muž! Otec mojich detí!
A čo? Prestal byť snáď tvoj muž? Deti nemáte vychované? Záhrada nie je uprataná?
Siahla som po polici, ale Miroslav mi chytil ruku.
Mirka, prosím, nerob to.
Nechaj ma!
Vytrhla som sa a išla späť dnu. Vonku už postávala celá ulica. Klebetilo sa, až to hučalo.
Rozejdite sa! zahučal Miroslav. Predstavenie skončilo!
Ale nikto sa nehýbal. Debatovali nahlas. Ľudmila z tretej chaty kričala:
Vždy som to vedela! Videla som ich spolu!
Klamárka, ozval sa jej muž. Si slepá ako krt.
Ty si krt! Ja všetko vidím!
Večer som sedela na verande. Miroslav chodil v kruhu.
Mirka, povedz niečo.
Čo máš počuť? Rozvod?
Aký rozvod? Veď máme po šesťdesiatke!
A čo? Po šesťdesiatke sa už nerozvádzajú?
Mirka, nebuď detinská! Štyridsať rokov sme spolu!
Z toho osemnásť s Elou.
Žil som s tebou, len… občas som zašiel za ňou.
Občas?
No… dvakrát do týždňa.
Dvakrát za týždeň, osemnásť rokov, to nie je občas, Miro. To je systém.
Sadol si oproti.
Mirka, mám ťa rád. Ale Ela… ona je iná.
Lepšia?
Nie lepšia. Len iná. Ty si dom, deti, zodpovednosť. S ňou vypnem od všetkého.
On si oddýchne! Aj ja chcem oddychovať. Lenže ja solím uhorky.
Ty vždy niečo robíš! Uhorky, rajčiny, džemy! Ja chcem niekedy len posedieť, vypiť, porozprávať sa.
So mnou sa nerozprávaš?
S tebou je to o deťoch, vnúčatách, záhrade. S ňou o živote, knihách.
Číta?
Vedela som, že Ela je jednoduchá žena, z dediny.
Číta. Aj básne pozná. Má rada klasikou.
Skoro som sa rozosmiala. Miroslav a klasika.
A teda?
Neviem. Ako chceš ty.
Ja? Ty čo chceš?
Mirka, mám šesťdesiatdva. Na aké rozhodnutia? Treba len pokoj dožiť.
S kým? So mnou, či s ňou?
Mlčal. Potom ticho:
Nedalo by sa s oboma?
Chytila som do ruky prvé, čo mi padlo pod ruku. Nakladaná uhorka. Hodila som po ňom. Minula som, uhorka treskla o stenu.
Chod preč!
Odišiel. Jasné, že k Ele.
V noci som nespala. Premýšľala som. Štyridsať rokov spolu. Dve deti, vnúčatá. Chata, čo sme postavili vlastnými rukami.
A osemnásť rokov klamstva.
Ale… bolo to klamstvo? Sľuboval mi vernosť? Neklial sa, že bude milovať? Len žil. So mnou i s ňou.
Ráno prišla Zuzana z piatej chaty s koláčom.
Mirka, drž sa.
Ďakujem.
Ak chceš, môj muž mu môže skočiť po krk.
Netreba. Nie sme v škôlke.
A čo spravíš?
Nič zatiaľ.
Ja by som ho hnala. Zradca!
Zuzka, tvoj muž tiež nechodí za Ľudkou z tretej chaty?
Zuzana očervenela.
Prečo myslíš?
Videla som ich v malinčí.
To je… niečo iné!
Čo iné?
O záhradkách sa bavia!
V objatí?
Zuzana zlostne tresla dverami.
Okolo obeda prišiel Michal.
Miroslava, môžem vám zorať? Pomôcť s niečím?
Ďakujem, netreba.
Miroslav odkázal, že večer príde po veci.
Po aké? Po trenírky?
Netuším. Len mi to povedal.
Odkázané. Vďaka.
Pomaly odišiel preč.
Večer prišiel Miroslav, s pokornou tvárou.
Zoberiem si veci.
Nech sa páči.
Šiel dnu, išla som za ním.
Miro, prečo práve Ela? Čo je na nej také zvláštne?
Zastal.
Neviem. S ňou je to proste ľahké.
So mnou je to ťažké?
Nie. Len… ty vždy vieš, ako je správne. Kedy sadiť zemiaky, koľko dať uhoriek do pohára, koľko peňazí vnúčatám na Vianoce. Ona nevie. Pýta sa ma.
A ty sa cítiš dôležitý?
Skôr potrebný.
Sadla som si na posteľ.
Miro, ani ja všetko neviem. Napríklad neviem, ako žiť s mužom, čo osemnásť rokov klamal.
Mirka…
Neviem, ako sa pozrieť deťom do očí. Ako vysvetliť vnúčatám, prečo dedo teraz žije u susedy.
Netreba im to vysvetľovať!
Treba, Miro. Zajtra príde náš Števo s rodinou. Čo im poviem?
Že sme sa pohádali.
Sadol si ku mne.
Mirka, neskúsila by si, že na to všetko zabudneme?
Ako?
Že sa nič nestalo.
Jasné. Ela za plotom, ty každý deň na očiach, tvárime sa, že nič?
A čo navrhuješ ty?
Postavila som sa a pozrela z okna. Za plotom Ela zalievala uhorky. V tom istom župane.
Vieš čo? Ži kde chceš. Ale vnúčatám povieš sám.
Mirka!
A uhorky si nasolíš tento rok sám.
Ale ja neviem!
Ela ti pomôže. Tá naša vzdelaná. Učí sa z kníh, zvládne i uhorky.
Miroslav odišiel s batôžkom na ramene. A celá ulica sa zase pozerala.
V noci som začula šuchot. Niekto chodil po dvore a nadával. Vyšla som pred chatu. Pri skleníku stál Miroslav.
Čo tu robíš?
Pozerám rajčiny. Zajtra bude horúco, musím otvoriť.
Veď si odišiel.
Odišiel. Ale rajčiny som zasadil ja! Nenechám ich zahynúť!
Odomkol skleník a odišiel. Preliezol cez plot.
Ráno prišiel Števo so ženou a dieťaťom.
Mama, kde je oco?
U susedy.
Na návšteve?
Tam býva.
Števo si sadol.
Ako to?
Povedala som mu krátko, pravdu.
Osemnásť rokov?! Mama, to…
Čo?
Keď sa narodila Zuzka, už…?
Už.
Števo išiel za Elou. Počula som hurhaj, buchli dvierka. Syn sa vrátil.
Oco tvrdí, že vás obe miluje.
To sme teda šťastné.
Mama, možno naozaj?
Števo, ty by si vedel ľúbiť dve ženy?
Ja nie! Ale ja nie som oco. Oco je… náš osobitý.
Je.
Vnúčik dobehol z dvora.
Starka, prečo je dedo u tety Ely?
Pomáha jej so záhradou, odpovedala som.
Števo sa rozosmial.
Mama, ty si fakt dobrá…
V noci zas šuchot. Miroslav zalieval záhradu.
Ty si chorý?
Sucho je! Všetko by hynulo!
Zalievaj susedkin záhon, im patríš.
Ela má svoj záhon! Ale tento je aj môj!
Podala som mu hadicu.
Daj, pomôžem. Do obeda by si sa tu motal sám.
Polievali sme spolu. Potom sme si sadli.
Miro, úprimne koho z nás dvoch miluješ viac?
Mirka, to aká otázka?
Normálna. Koho?
Dlho mlčal.
Vás obe. Ale inak.
Ako inak?
Ty si ako pravá ruka. Zvyknutá, spoľahlivá, bez teba to nejde. Ona je ako sviatok. Vzácny, iný.
Keby som tu nebola?
Čo to hovoríš!
Keby nebolo mňa. Oženil by si sa s ňou?
Asi nie.
Prečo?
Lebo by sa stala pravou rukou. Sviatok by zmizol.
Takže potrebuješ oboje?
Asi áno.
Sedeli sme, pozerali na hviezdy.
Miro, možno si a ja urobím sviatok.
Miroslav sa strhol.
Aký sviatok?
Možno vezmem chlapa. Michal navrhoval pomoc.
Michal?! Ja mu…
Čo ty? Bývaš u Ely.
To je iné!
V čom?
Mirka, predsa nie si taká!
Odkiaľ vieš, aká som? Možno aj ja čítam klasiku.
Ty nečítaš.
Začnem.
Miroslav vstal.
Mirka, vážne. Čo chceš?
A čo som vlastne chcela? Všetko naspäť? Nedá sa. Už nikdy.
Pokoj. Uhorky si nasolím, budem pestovať rajčiny, starať sa o vnúčatá.
A?
A nič. Bývaj si kde chceš.
Čo to znamená?
Ak chceš, ži u Ely, ak chceš, príď domov. Len mi už nikdy neklam.
A keby prišiel Michal za tebou?
Nepríde. Má Natáliu z deviatej chaty.
Odkiaľ vieš?
Miro, nie som slepá. Len som mlčala, ako všetci.
Ráno Miroslav prišiel s vecami.
Mirka, môžem sa vrátiť?
Posteľ máš v šope. Nafúkaj si matrac.
Donesol batôžtek, išiel po matrac.
Susedia poškuľovali, šepkali. Ela zalievala uhorky a hrala sa, že nič sa nedeje.
Števo vyšiel von.
Mama, oco je späť?
Nafukuje matrac v šope.
Si svätá? Odpustila si mu?
Hlúpa, nie svätá. A na zmenu je neskoro.
O týždeň bol už Miroslav v chate. Po mesiaci som si nevšímala, že chodí dvakrát do týždňa k Ele. Po roku sa o tom na chate už nerozprávalo.
Prišli nové príbehy. Ľudmila odišla k Petrovi z piatej chaty, Zuzana sa presťahovala k jej mužovi.
Solila som uhorky. Miroslav staval nový skleník. Ela za plotom čítala Buchnerovú.
Nakoniec, čo je to láska? Žiť štyridsať rokov, vychovať deti, postaviť dom, zasadiť ovocný sad.
A prijať, že nič nie je ideálne. Ani láska.
Zvlášť nie láska.
