— Už to viac nezvládnem! — zvolala Zuzana a hodila tašku na pohovku. — Chcem k moru! Len tak sa váľať na slnku celý deň a v noci tancovať až do rána. Hudba, koktaily a ani len náznak práce!
Ján sa usmial. Už bol zvyknutý na jej výbuchy. Zuzana bola výnimočná: provokatívna, irónická, niekedy až ostrá, no vždy autentická. Nehrala divadlo, nenasilu dojem — s ňou bolo ľahko a veselo. A hlavne, nemusel sa pretvarovať.
Poznali sa len pár mesiacov dozadu, ale odvtedy sa mu zdalo, že dýcha voľnejšie. Žiadne trápne ticho, žiadna faloš, len útulno a neustály pocit, že je s niekým, s kým chce byť. Navždy.
— Čo sa stalo v práci? — opýtal sa jemne, pristúpiac bližšie.
— Všetci ma už vytáčajú! „Zuzana to, Zuzana ono!“ — akoby neexistovali iné mená. Dnes som málo neposlala šéfa do… No, keby som sa nezdržala, už by ma vyhodili.
— Takže ti určite treba oddych, — zasmial sa Ján. — Môžeme ísť niekam, aj keď nie k moru.
— Ale kam? V lepšom prípade dostanem jeden voľný deň. Aký má zmysel ísť na dovolenku len na deň?
— Čo tak ísť k babke na dedinu? Vzduch tam je taký, že sa človek vyspí už len po prechádzke. A buchty! Ešte horúce z pece…
— Na dedinu? — Zuzana vytvorila okrúhle oči. — Myslíš to vážne? Nikdy som na dedine nebola.
— Akože nikdy?
— Nuž, tak. Všetci moji sú z mesta. Kravu som naživo nevidela, len na obale mlieka.
— Potom určite musíš ísť! Ani nevieš, aké je to tam úžasné. Rieka, pec, hviezdy v noci, oheň…
— Bože, Ján, aby som mala tvoju nadšenosť. Úprimne, babku ešte nechcem dobýjať.
— To je škoda. Moja babka je zlato. Naláka ťa na buchty, dá ti čaj s mätou — a hneď ju budeš milovať.
— No, ak sú buchty argument… — Zuzana sa usmiala. — Tak dobre. Ale s jednou podmienkou — ak sa mi tam nebude páčiť, kúpiš mi nový šatník. Lebo do starého sa po babkiných dobrotách nevmestim.
Smiali sa, no Zuzana stále nevedela, či sa má smiať aj ona, alebo začať znepokojovať.
Cesta nebola jednoduchá. Posledné kilometre ich auto trápilo po rozbitom polnohospodárskom chodníku. Ale Ján bol pokojný. Zuzana však nervózne hľadela z okna, očakávajúc nakrivené maštaše, kopy hnoja a husi, ktoré sa vrhnú na cudzinca.
Ale všetko bolo inak. Dedina bola veľká, uprataná, s viacerými ulicami, obchodmi, dokonca s asfaltom. Kravy nebolo nikde vidieť. Namiesto nich bosi chlapci, ženy s upravenými účesami, muži sedeli pri bránach a pokojne rozprávali.
Babka ich privítala, akoby na nich celý život čakala. Objala Zuzanu ako rodnú, rozčúlila sa, posadila ich za stôl. A stôl sa prehýnal: kapustnica, pirohy, slanina, buchty, kompót.
Zuzana zostala v úžase. Kde je tá babka, ktorá bude pri večeri mračiť a mlčať? Kde je ten dedinský život, ktorý ju od detstva desil?
Ján žiaril: vedel, že to tak dopadne.
Po obede ju vytiahol k riečke. A tam — skutočný rozprávkový svet. Voda čistá ako sklo, deti špliechajú, muži pečú klobásky, ženy rozkladajú deky. Nikto sa nehádže, nikto nespěchá. Iba smiech, vietor a vôňa dymu.
Večer Zuzana zaspala, len čo položila hlavu na vankúš. Ráno ju zobudilo slnko — záclony u babky boli ľahké, takmer priehľadne biele. Vstala, natiahla si sveter a vyšla von. A zastala.
Pred ňou sa rdcelo nebo, slnko len vychádzalo nad obzorom. V diaľke bučali kravy, spievali vtáci, cítilo sa rosa, tráva, dúška. Celá zem, celý priestor okolo dýchal pokojom. Zuzana si vyzula papuče a bosá stúpla na mokrú trávu. Stála a mlčala. Jej duša sa očisťovala.
— Stratil som ťa, — ozval sa za ňou Jánov hlas.
— Zobudila som sa… Vyšla som von. Je tu také ticho, také ľahko… Nikdy som necítila taký pokoj.
— Páčilo sa ti tu?
— Neskutočne. Ešte prídeme?
— Samozrejme. Ešte veľakrát.
Zuzana ho objala pevne-pevne. Vnútri ju svieralo šťastie. Už nechcela k moru. Vedela, že svoj pokoj, svoju inšpiráciu našla práve tu. A ešte sa sem vráti — tam, kde sa začína dýchať inak.
