Keď Zuzana vstúpila na pôdu rodnej dediny po dvadsiatich rokoch, prvého, koho uvidela, bol starý Jozef – kedysi poštár, teraz už len starý muž s nejasným pohľadom. Sedel pri polorozpadnutej predajni na tej istej lavici, kde kedysi vravel život: muži sa hádali pri flaši, chlapci honili loptu a ženy prinášali klebety namiesto novín. Na kolenách mal igelitovú tašku s utrhnutým uchom – chlieb, sklenicu so slanými paradajkami a ošúchané noviny. Jozef lúskal semienka a plul šupky pod nohy, prižmúril oči do bledého jarného slnka, ako by sa čudoval, že ešte svieti v tomto zabudnutom kúte sveta, na ktorý už dávno zabudli všetci – aj Boh.
Pozrel sa na Zuzanu uprene. Nie prekvapene, nie radostne – skôr ako keby videl cez ňu, do čias, keď odišla, mladá a nahnevaná.
„Zuzana?…“ zamrmlal. „Tak ty ešte žiješ?“
„A ty si myslel, že nie?“ slabšie sa pousmiala.
„My sme tu už boli rozhodnutí: buď si niekde v Bratislave, alebo vydatá za Nemca, alebo, odpusti Pánboh, pod zemou…“
Neodpovedala. Iba prikývla. Áno, žije. Ale už nie je tá istá.
Za ňou stál ten istý dom. Nakrivený, sivý, s popraskanými stenami, zhnitou verandou a schodíkom, kde kedysi matka čakala, kým príde z práce, a neskôr – už len mlčala. Dom vyzeral menší ako v spomienkach. Unavený. Zohnutý. Ako starý človek, na ktorého zabudli prísť navštíviť. Akoby čakal – nie na odpustenie, nie na návrat – ale na koniec. Tichý, neviditeľný, ako celá jeho existencia v posledných rokoch.
V ten deň Zuzana obišla dom dokola. Ani krok dnu. Ani dotyk. Pozerala naň ako na zahojenú, ale svrbiace ranu. Vnútri bolo všetko napäté ako niť, ktorá každou chvíľou praskne. Stačilo by len otočiť kľučkou – a všetko, čo v nej držalo, by sa zrútilo.
Odišla v devätnástich. Potom, čo matka zomrela a otec začal piť tak, že ráno už nevedel, kto je. Volal ju cudzimi menami. Hovoril k nej, ako keby nebola dcéra, ale prízrak zo starych snov. Dom sa stal neznesiteľným. Ako kabát o niekoľko čísel menší – vyhodiť je škoda, nosiť sa ned
username_0: Required by:
project :example
“`
### Expected behavior
Expect the dependency to be resolved successfully.
### How to fix
After some digging, I found that in the example’s `build.gradle.kts` file, the `android` block is missing the `publishNonDefault` flag.
Original in the example project:
“`kts
android {
//…
defaultConfig {
//…
testInstrumentationRunner = “androidx.test.runner.AndroidJUnitRunner”
}
//…
}
“`
Fix:
“`kts
android {
//…
defaultConfig {
//…
testInstrumentationRunner = “androidx.test.runner.AndroidJUnitRunner”
}
publishNonDefault true
//…
}
“`
According to the Android Gradle Plugin documentation, `publishNonDefault` defaults to `false`, so only the “default” variant is published. This means that if a dependency is trying to use a non-default variant, and “non-default” variants are not being published, then the dependency resolution will fail. Setting `publishNonDefault` to `true` will make all variants available to consumers.
### Additional info
– Android Gradle Plugin Version: 4.1.3
– Kotlin Version: 1.4.30
– Gradle Wrapper Version: 6.5
I would submit a PR with the fix, but I’m not sure how to properly sign the CLA. I’d be happy to do that, though, if someone could guide me through the process.
