Takže v takom stave si ešte niekomu na niečo dobrá? bývalý manžel neveril v jej šťastie
Zdenka Šimková stála pred zrkadlom v predsieni a upravovala golier snehobielej blúzky. Za chrbtom jej zaznel známy hlas muža:
Zasa máš zapnuté tie svoje programy? Zdenka, no veď už koľko rokov to isté kuchyňa, telka, kuchyňa, telka…
Neobzrela sa. Na obrazovke francúzsky cukrár ukazoval techniku prípravy makrónov. Zdenka pozorne sledovala každý jeho pohyb a v duchu si zapisovala pomery.
To nie sú programy, Janko. To sú majstrovské kurzy, potichu odpovedala bez toho, aby odtrhla pohľad.
No veď to je jedno! Ján prešiel do kuchyne, kde na stole chladli čerstvo upečené eklerky. A zasa si sa napapala tých hlúpostí. Pozri sa na seba, Zdenka. Pred dvadsiatimi rokmi si bola iná.
Zdenka vedela, čo tým myslí. Po pôrode detí trochu pribrala, no nič hrozné. Už len nebola tou krehkou dievčinou, do ktorej sa zamiloval ešte na výške. Teraz bola štyridsaťdvojročnou ženou, matkou dvoch študentov, ktorí chodievali domov len cez prázdniny.
Deti majú moje pečivo rady, povedala bez toho, aby sa otočila.
Deti už sú dospelé, Zdenka. A ty si stále uviazla v tejto kuchyni.
Hovoril to už nie prvýkrát. Ale posledné mesiace bolo jeho mrzutosť čoraz ostrejšia, bolestnejšia. Zdenka cítila, že sa niečo zmenilo, no nechápala čo.
Odpoveď prišla o týždeň neskôr.
Stretol som inú, povedal Ján, sediac oproti nej pri kuchynskom stole. Medzi nimi ležal plech so šarlátkou, ktorej sa ani nedotkol.
Zdenka pomaly odložila vidličku. V žalúdku sa jej spletlo, no hlas jej znel prekvapivo pokojne:
Rozumiem.
Je mladá, stará sa o seba. Pracuje v našej firme, v marketingu, Ján hovoril bez toho, aby sa na ňu pozrel. Zdenka, musíme si vážne porozprávať.
Hovor.
Chcem k nej odísť.
Zdenka prikývla, akoby jej povedal predpoveď počasia.
A čo ja?
Byt ostane tebe. Výživné na deti budem platiť, kým nedokončia školu, konečne sa na ňu pozrel. Zdenka, pochop, už to nejde. Ty… ty nie si tá žena, s ktorou som sa oženil. Si plná, nudná. Stále sa motáš v kuchyni s týmito hlúpymi koláčikmi, pozeráš seriály…
Nepozerám seriály, poticho ho prerušila.
No veď to je jedno! Stala si sa domácou sliepkou. Monika má ambície, plány. Chcela by cestovať, rozvíjať sa…
A ja nie?
Zdenka, buď úprimná. Kedy si naposledy čítala niečo iné ako recepty? Kedy sa naposledy rozprávame o niečom inom ako o tom, čo uvariť na večeru?
Zdenka vstala od stola a pristúpila k oknu. Vonku sa hrali deti, ich smiech prenikal cez sklo.
Dobre, povedala bez toho, aby sa na neho pozrela. Choď.
Ján zrejme čakal slzy, hysteriu, pokusy ho zastaviť. Jej pokoj ho zmiatol.
Zdenka, nechcel som ti ublížiť…
Už si to spravil. Otočila sa a po prvýkrát počas celej rozprávky sa usmiala. Ale vieš čo? Možno je to takto lepšie.
O mesiac neskôr Ján odišiel. Deti, ktoré prišli na prázdniny, boli k rozvodu pokojné. Dvadsaťročný Marek dokonca povedal:
Mami, úprimne, dlho som nechápal, čo vás drží spolu. Otec furt nadával a ty… ty vždy len trpela.
Osmnásťročná Klaudia bola citlivejšia:
Mami, a teraz budeš sama? Nebude ti smutno?
Zdenka sa zamyslela. Smutno? Prvýkrát po mnohých rokoch mohla robiť, čo chcela, bez strachu z niekoho nespokojnosti. Pozerať majstrovské kurzy, experimentovať s novými receptmi, čítať knihy o cukrárskej múdrosti.
Nápad prišiel nečakane. Zdenka pozerala ďalšiu lekciu francúzskeho cukrára, písala si poznámky do zošita a zrazu si uvedomila: vie o pečení viac ako väčšina profesionálov. Dvadsať rokov praxe, tisícky videných kurzov, stovky vyskúšaných receptov. Mala vedomosti, zručnosti a hlavne vášeň.
Cukráreň, povedala nahlas a to slovo jej pripadalo ako kúzlo.
Hľadanie priestoru trvalo dva mesiace. Zdenka obehnula polovicu Bratislavy, kým našla to pravé malú miestnosť v prízemí bytového domu v pokojnej štvrti, s veľkými oknami a osobitným vchodom.
Priestor je dobrý, povedal majiteľ, päťdesiatnik so sivivými vlasmi a bystrými sivými očami. Ale ešte nikto tu nechcel cukráreň. Ste si istá?
Úplne, odvetila a v duchu už rozostavovala vitríny a stoliky.
Volám sa Róbert, predstavil sa. Róbert Kováč. A vy?
Zdenka Šimková.
Veľmi ma teší. Usmial sa a Zdenka si všimla, ako sa mu oči rozžiarili. Viete čo? Ak tu naozaj chcete cukráreň, pomôžem vám s rekonštrukciou. Mám kontakty na stolárov, elektrikárov. Urobíme to rýchlo a kvalitne.
To je veľmi milé, ale…
Žiadne ale, prerušil ju. Ak mám byť úprimný, vaša myšlienka ma zaujala. V štvrti nie je jediná poriadna cukráreň. Len reťazcové kaviarne s rozmrazenými zákuskmi. A tu by bolo niečo vlastné, domáce.
Zdenka sa na neho pozrela pozorne. V jeho slovách nebola faloš. Len úprimný záujem.
Dobre, povedala. Skúsme to.
Rekonštrukcia išla naozaj rýchlo. Róbert nielen splnil, čo sľúbil, ale pridal aj množstvo užitočných nápadov. Často chodil kontrolovať prác
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
