Tak teda, už ste sa zoznámili…
Mišo, čo je s tebou? spýtala sa Magdaléna po niekoľkých minútach ticha. Si akýsi mimo. Máš bledú tvár Všetko v pohode?
Áno, všetko v poriadku, odpovedal Michal, snažiac sa upokojiť. Odložil vidličku na bok a natiahol sa po pohár jabĺčkového džúsu, len aby oddialil moment, keď bude musieť Magdaléne odpovedať.
*****
Michal prišiel k vchodu, chytil za kľučku železných dverí, už-už ich šiel otvoriť… a potom si to nečakane rozmyslel.
Dnu sa mu naozaj nechcelo.
Vedel, že ho čakajú, pamätal si, že Magdaléne sľúbil prísť na návštevu, ale nervozita ho držala tak pevne, že z nej nevedel vyklučkovať.
Samého ho to trápilo: dospelý chlap a kolená sa mu trasú ako študentovi pred skúšobnou komisiou.
Stačilo tak málo otvoriť dvere, vyšliapať na tretie poschodie, nájsť byt číslo 36…
Ale niečo mu stále bránilo to urobiť.
Taký ten nevysvetliteľný strach mu zvieral ruky aj nohy, a on sa nedokázal donútiť spraviť posledný krok.
Mal teraz chuť len jedno jediné otočiť sa a ísť preč. Domov, alebo na druhý koniec Bratislavy to bolo už jedno. Len nech je čo najďalej odtiaľto.
A načo som ja s tým súhlasil? zamrmlal si popod nos, cúvajúc ešte o kúsok ďalej. Veď je jasné, že ma hneď odpíšu.
Urobil ešte pár krokov späť a zadíval sa do okna na treťom poschodí, kde svietilo svetlo.
Svietilo úplne jasne, akoby to bol maják pre Michala aby určite nezišiel z kurzu.
Nuž, na kurz nezabudol. Prišiel presne tam, kam mal. Len vyšliapať hore do bytu sa mu nechcelo.
Možno jediná vec, ktorá ho ešte držala, bol strach, ako na to zareaguje Magdaléna, keby to teraz vzdal a odišiel. Ona predsa chcela, aby prišiel. A on jej to sľúbil.
*****
Mišo, mám takú vec… Ale sľúb, že sa nezľakneš,” zahlásila Magdaléna večer predtým. Vieš, moji rodičia by ťa chceli spoznať…
Magdaléna bola jeho frajerka.
Sedeli spolu v kaviarni, večerali, debatovali o víkendových plánoch… a zrazu jej rodičia sa s ním chcú zoznámiť. To by Michala ani vo sne nenapadlo. Prekvapený sa na ňu zadíval, až skoro zabudol prežúvať.
Samozrejme, nič čudné na tom nie je. Veď rodičia väčšinou chcú poznať nápadníka svojej dcéry a zároveň potenciálneho (možno!) zaťa. Bolo by podivné, keby ho domov vôbec nepozvali.
Lenže
Michala trápilo, že sa im nebude páčiť. Teda, že pre nich nebude dosť dobrým kandidátom na zaťa. A veru, neboli to obavy vymyslené z nudy.
Mal na to dôvod. Dosť dobrý dôvod.
Magdalénina mama Viktória Štefániková celý život robila na vysokej škole, z obyčajnej učiteľky to dotiahla až na rektorku a teraz má nejaký dôležitý flek na Ministerstve školstva.
Otec Viliam Štefánik tiež zažil závratnú kariéru. Začínal vo veľkej stavebnej firme ako inžinier, potom sa stal zástupcom riaditeľa a teraz…
…teraz vlastní vlastnú stavebnú spoločnosť a pozná bratislavského primátora osobne. Solídny pán, načo hovoriť.
Sama Magdaléna už cez svojich tridsať a niečo, je šéfka právneho oddelenia v jednej veľkej banke.
A čo Michal? Tridsaťpäť, pracuje ako obyčajný IT-čkár systémový administrátor a ani len vysokú školu nedokončil.
Plat má ako-tak slušný, ale najlepšie vyhliadky na kariérny rast sú asi tak ako šanca nájsť v bratislavskom MHD voľné miesto na sedenie počas špičky.
A teraz si predstavte, že má sedieť za stolom s Magdaléninými rodičmi. Čo im má rozprávať? Ako im má pozerať do očí?
Možno vás zaujíma, ako sa vôbec s Magdalénou dali dokopy? Bola to náhoda.
Michal sa bol raz poprechádzať vo Sade Janka Kráľa. A akosi sa stalo, že aj Magdaléna tam bola s dvomi kamarátkami. Tie však šli kúpiť zmrzlinu a ona, Magdaléna…
…čakala pri lavičke, aby im ju niekto neobsadil. Popri tom telefonovala s mamou.
A vôbec si nevšimla, že rovno na ňu letí ako Fredka na hobľu akýsi chalan na elektrickej kolobežke.
Chalan mal vypité a evidentne mu bolo jedno, kto mu stojí v ceste.
Michal stihol Magdalénu na poslednú chvíľu schmatnúť za ruku a odtiahnuť bokom práve vtedy, keď kolobežkár preletel okolo a narazil do odpadkového koša.
Vy ste sa zbláznili?! rozčúlila sa Magdaléna.
Keď však videla, ako opitý jazdec stroskotal o smetiak, pochopila. A pozrela sa na Michala už inými očami. Leby nebolo jeho…
A takto sa dali dohromady.
Kým kamarátky stáli v rade na smotanovú zmrzlinu v kornútku, oni sa pustili do reči a vymenili si čísla a dohodli si rande. Odvtedy sú už spolu pol roka.
Na toto Michal myslel, keď v kaviarni skúšal stráviť to, čo mu Magdaléna vyklopila.
Desil sa, že rodičia jeho frajerky mu zatrhnú schôdzky, povedia, že je len ďalší zlatokop. Už raz sa mu niečo podobné stalo. Prišiel tak o babu, ktorú mal naozaj rád.
A teraz riskuje, že príde o Magdalénu…
Mišo, čo je s tebou? spýtala sa Magdaléna po chvíli ticha. Prečo si vybledol? Je ti zle?
Ale nič, to len nervy, skonštatoval Michal, usmievajúc sa ako pred skúšobnou komisiou. Odložil vidličku, napil sa džúsu… len aby ešte nemusel odpovedať.
Tak čo, prídeš?
Čože? Kamže?
No predsa ku nám domov, usmiala sa Magdaléna. Mama pozýva na špeciality, a otec prinesie nejaké legendárne vino. Má kamaráta-vinára, čo mu jednu fľašu z ´skrýše´ podaroval. Od teba potrebujem len súhlas, Míšiček. Prídeš?
Vieš, neviem zašomral Michal. Mám pocit, že tvoji rodičia nebudú nadšení.
Prečo nie?
Lebo som úplne obyčajný, bez titulu. Viem akurát tak inštalovať programy a zachraňovať stratené dáta. Asi si predstavovali skôr podnikateľa alebo syna nejakého poslanca. Alebo aspoň úradníka, čo robí kariéru. Ja som len IT-čkár, čo ledva vylezie z kocky… Myslíš, že mám šancu sa im páčiť?
Nestraš povzbudila ho Magdaléna. Aj rodičia sú úplne normálni ľudia. Nemáš predstavu, jací sú v skutočnosti fajn. Počítam s tebou zajtra o siedmej. Prosím, nemeškaj, lebo matka začne zasa volať: ‘Kde ste s tým Mišom?!’
Jasné, prikývol Michal. Ale sám ešte vôbec nevedel, či na ten výsluch príde.
*****
A zrazu bol zajtrajší deň.
Michal stál pred Magdaléniným panelákom. Päť minút do siedmej. Vonku kosa ako v ruskom filme. A on…
…on fakt netuší, čo robiť.
Jasné, raz sa im bude musieť ukázať. Myslí s Magdalénou vážne kludne by si ju zobral za ženu. Ale dnes? Keď o pár mesiacov možno konečne prejde do nového IT-oddelenia a bude znieť v telefóne aspoň trošku serióznejšie? Možno až vtedy si naň Viktória Štefániková a Viliam Štefánik nepomyslia, že v ich byte straší.
Práve keď sa odhodlal odísť, zavibroval mu v nohaviciach telefón.
Volala Magdaléna.
Ahoj, Miško, šťastne mu do slúchadla štebocala s mamou máme všetko tip-top pripravené. Otec sa trochu zdržal, príde každú chvíľu. Si už na ceste?
Ahoj, Magduška… s námahou zo seba vydrel Michal. No, vieš…
Akurát ťa zle počujem. Už si blízko, že?
Áno, Magduška, už takmer…, vzdychol.
Ak ťa to stále hryzie tak ako včera, prosím, už o tom nechcem počuť ani slovo. Prosto dôveruj mi. Všetko dopadne dobre. Ak chceš, môžem ťa ísť vyzdvihnúť?
Nie, prosím ťa, netreba, zachripel Michal. Hneď som tam.
Výborne. Teším sa. A nielen ja.
Michal schoval telefón späť, vyšiel na cestu a energicky sa poškrabal na pravom spánku márne hľadal nejakú overenú výhovorku, aby nemusel hore.
Nič ho nenapadlo.
Ešte aby ma tam stretol Viliam Štefánik rovno pred barakom, no to by už bol vrchol trapasu…” vzdychol v duchu a rozhodol sa prejsť sa až za roh domu.
Cestou natrafil na mladíka a vypýtal si od neho cigaretu. Už dávno síce prestal, ale v takejto chvíli, veď čo… Potreboval sa upokojiť, zložiť si myšlienky.
A tak stál na rohu paneláku, potiahol si, pustil obláčik dymu do tmy a nervózne pokukoval po okolí.
Veľa zábavy na okukovanie teda nebolo. Na jednej strane smetný kontajner, na druhej stráne bývalé garáže dnes rovnú plochu čoskoro zmení nový bytový dom.
Zrazu jeho pohľad upútal pes, ktorý ležal na tom bývalom dvore. Na chvíľu sa Michal napäto zapozeral bratislavské túlavé psy vedia byť ako lotéria: buď vás zignorujú, alebo vám odhryznú nohu.
Ale keď sa prizrel lepšie, upokojil sa. Ten pes o neho záujem vôbec nemal.
Len tam tak ležal na studenom snehu.
Trochu divné, že v zime si ustlal rovno do snehu. Ale čo už kde nie je miesto, tam si ho musíš nájsť, však.
Do vchodu ho asi nikto na noc zahriať nepustí…
*****
Bady (tak sa pes na dvore volal) už pár dní nič nejedol.
Kedysi žil v inom dvore, tam ho dokonca celkom brali. Občas mu hádzali nejaké zvyšky zo stola. No…
Raz si jedna pani zo štvrtého poschodia povedala, že mu tam miesto nepatrí.
Neprestala písať na mestský úrad, volala ostatných obyvateľov domu do boja” a…
…ľudia sa pekne rozdelili na dva tábory nech zostane” a hej ho, preč s ním!”
To túlavé zviera nám tu lieta popri pieskovisku! lamentovala pani. Čo keď pohryzie deti? Keď zaútočí? Vidíte tie jeho oči?! To je pohroma!
Lenže Bady nemal žiadne zlé oči, skôr smutné. Prvý jeho pán bol chalanisko menom Karol.
Karol s rodičmi cestoval na chalupu a Bady ako šteniatko bežkal pri ceste. Bol šťastný, keď pri ňom zastalo auto a chlapček vyskočil von.
Mama, oco, pozrite, aký je zlatý! Vezmime si ho!” Povolili.
Ale keď išli domov, psa už nik vziať nechcel.
Do bytu túlavého psa? A kto s ním pôjde von? Ty?
Nie, zamrmlal Karol.
Tak ho jednoducho nechali tak. Bady bol smutný, nechápal.
Našťastie, po mesiaci ho našla staršia pani, zobrala do mesta, a každý deň s ním postávala pred trhom ani ho neponúkala, skôr skúšala predať. Nakoniec nahovorila jednu dvojicu, že je vraj šampión, len papier kdesi zabudla…
Keď vyrástol a tí zistili, že je len mixík”, zbavili sa ho pri obci. Na jar takže aspoň nezmrzol.
A odvtedy sa Bady túlaval. Až našiel tento blok ulica kľudná, inak nič, veľké psy nikde, čo ho inde vždy dorážali. Zostal.
Rád postával pri detskom ihrisku. Pozeral na malých, spomínal na Karola.
Dúfal, že raz ho možno znova stretne. Ale nestretol.
Pred pár dňami už musel aj odtiaľ odísť.
Jedna pani po ňom vrhala palice a kamene, krik bol na dennom poriadku. Ostatní po ňom hádzali pohľady ako keby bol morová rana.
Tak sa zdekoval.
Nechcel nikomu robiť zle, a tak to zabalil.
A teraz…
…leží na bývalom dvore, na mraze, taký vyhladovaný, že sa sotva nadýcha.
Sily mu ubúdali.
A áno, všimol si toho muža s cigaretou, čo stál na rohu, ale dúfať, že by mu práve on pomohol? Taký optimista ešte nebol. Iba vyfajčí a hajde preč,” povzdychol si Bady.
*****
Michal dokúril, zahliadol smetnú nádobu a išiel odhodiť ohorok. Kľudne mohol ešte hodiť do snehu, aj tak to nikto neuvidí.
Ale mama ho učila: Chceš meniť svet, začni od seba.”
Pri koši zbadal, ako do dvora prichádza nové auto. Zlakol sa, že by to mohol byť Viliam Štefánik, rýchlo capol ohorok a utekal za roh k Badymu.
Zabudol už na psa uvedomil si to až, keď stál dva metre od neho.
Hlavne nech nezačne štekať… preletelo mu hlavou.
Lenže pes len ležal. Ani okom nemihol.
Hej, máš sa dobre? skúsil Michal nevysvetliteľne osloviť psa.
Pes ani nestekol, ani nevstal proste zamrznutý balík srsti.
Michal nazbieral odvahu, pristúpil bližšie. Potom ešte bližšie až stál hneď vedľa. Pes sa ani len nezatriasol.
Nuž, či žije…?” vytiahol Michal telefón, rozsvietil baterku a posvietil mu do tváre.
Kľakol k nemu, jemne sa dotkol. Nič.
Ale Bady dýchal. Len bol taký stuhnutý, že na dotyk ani nereagoval.
Ak mu nepomôžem, rána sa nedožije…” blesklo Michalovi hlavou. A tak jednoducho ho vzal na ruky a bežal domov. Plán bol: do vchodu k radiátoru, psa pomaly zohriať, zavolať taxi a rovno ho odviezť k veterinárovi.
V ktorej ambulancii má ešte voľné, to Michal netušil, no veril, že v Bratislave minimálne jedna non stop veterinárna má riadne naložené.
Lenže všetky vchody boli zamknuté. Zamieril teda k ďalšiemu vchodu.
Telefón vrecku medzitým vibroval, no Michal bol v záprahu, ruka bola plná psa. A na volania teraz nemyslel.
Keď utekal okolo Magdaléninho vchodu, pribrzdil, pozrel sa hore. Magdaléna by mu určite pomohla ale jej rodičia? Ťažko by sa potešili, keby im doniesol scvrknutého, zmrznutého hafana na pokraj života.
Ako tak došiel k rohu, prichádzalo ďalšie auto. Elegantné, čierne, luxusné…
Oslepilo ho svetlom, musel zastaviť. A vtom sa dvere otvorili a z nich vykukol pán.
Mladý, čo sa deje? Potrebujete pomoc?
S týmto psom… vyhŕkol Michal. Ležal na snehu, zamrznutý. Viete o veterinárnej ambulancii v noci?
Tu blízko nie, zamyslel sa šofér, ale viem kde. Mám tam kamaráta, top veterinára. Nastúpte dozadu odveziem vás.
Vy nás zoberiete?! neveriacky civel Michal. Rátal, že v takej mašine by cudzieho so psom nevezie nik.
Naskočte! Sám ste povedali, že čas beží. Treba zachraňovať chlpatého priateľa!
Nedalo mu veľa rozprávať o minútku už auto fičalo Bratislavou.
Šofér po ceste telefonoval:
Prepáč, Zuzka, stopli ma okolnosti. Zdržím sa. Potom vysvetlím. Koho? Nie, Miša som nevidel. Chýba? Skúšala si mu volať? Nič, pred domom som nikoho nevidel. Vyzerať? Tak, zadíval sa späť cez spätné zrkadlo, ak by som ho uvidel, dám vedieť!
Máte kvôli mne problém? opýtal sa Michal, keď dohovoril.
Ale kdeže! A čo pes, dýcha, otvára oči?
Nie, iba dýcha…, ale žije.
Tak dobre, kývol šofér, dupnem na plyn.
Za desať minút boli vo veterinárnej ambulancii, kde už na nich čakal doktor šofér už dávno kamarátovi volal.
Badymu pomohli odviezli ho dnu.
Michal zostal pred čakárňou, v tichosti, vo vrecku mu svietilo zopár zmeškaných hovorov od Magdalény a správa: Mišo, kde si? Je ti dobre?
Premýšľal, že by mal zavolať, všetko vysvetliť, ale nejako sa k tomu nemal. Mal pred očami len toho chudáka psa.
Ďakovať šoférovi nestihol, auto už zmizlo.
Vrátil sa späť a sedel v ambulancii už v duchu bol rozhodnutý, že ak Bady prežije, vezme si ho domov. Aj keby sa s Magdalénou napokon rozišli aspoň bude mať doma niekoho, komu sa môže zveriť.
*****
Prešlo hádam štyridsať minút a dvere, na ktoré Michal hypnotizovane čumel, zostávali zatvorené.
Na recepcii sa však spustil ruch a Michal počul známy hlas.
Otočil sa tam Magdaléna, za ňou jej mama a vzápätí… muž z luxusného auta!
Ten Michala zbadal široký úsmev.
Čo som vravel, dcérenka, Mišo bude čakať dnu, lebo jeho pes je momentálne dôležitejší ako večera, zavtipkoval Viliam Štefánik.
Michalovi bolo hneď jasné, že títo dvaja sú jej rodičia a čo už, stretli sa.
Mišo, prečo si nezavolal? Báli sme sa o teba, priletela Magdaléna.
Prepáč, Magduška, ospravedlňoval sa Michal. Myslel som, že tvoji rodičia nebudú radi, keby som im doniesol domov túlavého psa.
Aký si len trdlo! zasmiala sa Magdaléna. Moji rodičia milujú zvieratá. Máme doma tri zachránené mačky všetky postrácala mama z ulice.
Fakt?
Áno.
Pristúpili rodičia a Michal sa konečne zoznámil so Štefánikovcami.
Tak už sme sa stretli, Mišo… zaspieva Viliam so širokým úsmevom, podávajúc mu ruku.
Viete čo, Michal, pridala sa Viktória, dovolíte mi stisnúť vám ruku? To, čo ste dnes spravili, je gesto ozajstného chlapa. Nabudúce kľudne choďte priamo k nám zachraňujeme všetko, čo je na štyroch. Dúfam, že Bady bude v poriadku.
Nebojte, pridal sa veterinár, ktorý práve vykúkal z dverí, prežije. Aj žrať začne. To vám ručím.
Cez večer mohli Badyho zobrať domov. Dali ho dokopy, ale ešte bol slabý ako slovenský ekonomický rast.
Láska lieči, drahý pane. To vyťahuje aj z hrobu…” lúčil sa doktor.
Michal už chcel ísť domov.
Ale Magdaléna s rodičmi ho nahovorili, nech donesie Badyho k nim ich tri mačky si ho zoberú pod krídla lepšie ako všetci veterinári. A treba aj oslaviť, že sa pes zachránil. No a že je Mišo rodinným kandidátom!
A tak zatiaľčo bol Bady obkolesený troma zvedavými mačkami a neveril, že už nemusí mrznúť ani hladovať, Michal s Magdalénou a jej rodičmi sedeli v kuchyni a debatili.
Zbytočne mal z nich strach. Úplne normálni, milí, so zmyslom pre humor vlastne úplní Slováci.
Za pár dní bol Bady schopný chodiť po byte a Michal si ho zobral domov.
A mňa si nezoberieš? uškrnula sa Magdaléna s taškou na pleci.
Teba? Fakt vážne?
Najviac na svete! Vieš, naši mi zakázali zostať doma na noc…
Čože?! zarazil sa Michal.
Lebo vraj treba, aby už boli vnúčatá. Argument: národohospodárska politika, populáciu treba zvyšovať!
Michal sa rozosmial. Magdaléna s ním. A Bady, už skoro fit, vrtel šťastne chvostom.
Ešte nechápal všetko, ale vedel jedno konečne je dobre!
Tak… a také to bolo naše slovenské zoznámenie.
