No toto, takto sa žiť nedá! Veď to nie je fér! Róbert sa rozbehol do otcovej izby a tresol dverami.
Čo to tu splietaš? Prečo si to myslíš? Kto ti to nakecal?
Naša školská poradkyňa.
No dobre, tak pokračuj, povedz mi viac.
Ja ti to ukážem. Pôjdem si ľahnúť a ty urobíš, že ma ideš budiť.
Prečo to mám robiť?
Pochopíš. Len rob, čo ti hovorím!
No dobre, dobre Róbert, vstávaj. Ideš do školy, dosť bolo spánku!
No vidíš! Presne toto počúvam každé ráno. Rodičia by mali budiť svoje deti s láskou, aby cítili, že ich majú radi. A ešte by sa mali pritom usmievať!
Veď nech ťa budí mama, ja na úsmevy nemám čas.
Ty ma nemáš rád?
O čom to, prepánajána, trepeš? otec už začínal strácať nervy.
Nie je to sprostosť. Ak nechceš, aby som sa ti na staré kolená neodvďačil zle, mal by si mi ukázať, že ťa niečo ku mne viaže. Skús to ešte raz.
No dobre. Ty malý lapaj, vstávaj, lebo zmeškáš školu.
Ešte chcem spať!
Zlato moje, prebúdzaj sa, otec mu pohladkal hlavu a dal pusu na čelo.
Jupíí! Teraz už cítim tvoju lásku.
Dosť bolo srandy, ukáž mi žiacku knižku.
Teraz nie, tatko, už nemáš čas, zmeškáš do roboty.
To nič, pozriem sa. No teda, paráda, trojka. A to aj zo slovenčiny, aj z matematiky.
Ale z psychológie mám desiatku!
Ty sa chceš raz stať nejakým psychológom, čo? Počúvaj, chlapče môj zlatý, pokiaľ si nezlepšíš známky, telefón odkladáš. Sadni a uč sa, kým neprišla mama.
Róbert fňukal a otec ho utešoval:
Vravíš, aby som sa na teba usmieval tak sa teda usmievam!
