Ako to predať?! vykríkla Soňa Andriová, rozpačitá, hľadiac na svojho syna. A kde budem bývať? V podchode? Na nádraží? Alebo ma chceš dať do domova pre seniorov?
Mami, prečo zase začínaš zodýchol Konštantín.
Chceš mi ponúknuť krabicu od práčky? povedala so zvyšujúcim sa hlasom. Stratil si rozum, Konšt?
Neprepichuj. Len som chcel prebrať možnosti
Čo tu prebrať?! Dom nie je vec, ktorú sa dá predať, keď je ťažko! vytrhla sa od stola. Tu som sa narodila, tu si vyrástol. A ty si sa rozhodol ho dať na predaj!
V tom okamihu bez klepnutia vstúpila susedka, Lívia Vargová.
Soňa! Prečo sedíš, akoby si zakopaná? Sama si hovorila, že tento rok zasadíš všetky záhony. Minulú zimu si tak málo zvládla! Kde sú tvoje plány na záhradu?
Lívia, snažila som sa, úprimne sklonila hlavu Soňa. Sadičky sa práve objavili, a ja nemám silu ich zničiť
Nemusíš ich ničiť! Pred mesiacom som ti dala kontakt na Janka, roľníka z Liptovskej Mary! Zorá všetky polia a usadiť čokoľvek užitočného, namiesto tých ruží, ktoré ti už roky praskajú v hlave
Konštantín hovoril, že možno v lete príde s priateľmi. Šišky, ohník. A ja mám bodliaky, ruže
Tie tvoje ruže! prekvikla Lívia. Za posledných päť rokov tvoj syn trikrát prišiel. A to s pivom, nie s grilom.
Pracuje, má veľa vecí
A spomínaš si, ako sa zima zametla? Žiadne potraviny, žiadne lieky! Dobre, že som sa zatúlala k tebe. A kde bol tvoj pracovitý syn? Nedá sa ho ani dopítať!
Vždy príde, keď ho zavolám
Soňa, si ako dievča: veríš a čakáš. Čas však beží. Musíš premýšľať hlavou, nie srdcom. Teraz ti skôr treba záhony než kríky ruží!
Možno teda urobím záhony. Tam, kde už bodliaky vyrástli
Presne tak. A čo počuť od dcéry?
Ako vždy, Konštantín občas napíše narodeniny, Nový rok To je celé naše rozhovory.
Čím menej Konštantín k tebe prichádza, tým menej starostí. Nechcem ťa naháňať, ale bude čoraz tichšie
Soňa Andriová bývala v obci Brezová, neďaleko Trenčína. Po dvadsať rokov zostala sama s deťmi manžel zahynul na diaľnici. Dcéra Ružena bola prvá. Bývala rozumná, už v mladosti umela prať i variť. Konštantín prišiel neskôr, keď mala už štyridsať. Stal sa jej útechou. Medzi nimi pätnásť rokov rozdielu. Rôzne časy, rôzne výchovy.
Ružena odišla prvá.
Mami, chcem sa oženiť.
S kým? S tým Romkom z dediny? Nenechám! Nemá žiadny odbor, žiadny vzdelanie, žiadnu kultúru!
To je môj život, mami. Už mi je osemnásť.
Videla si jeho črevá? V nich nie nájdeš dušu sú len plné tuku!
Nie vonkajšia vec, je dobrý, rozumný. V meste mu ponúkli prácu.
A ty s ním odídeš?! A ja tu zostanem sama?
Budem študovať. A žiť.
Soňa plačala, prosila. Ale Ružena, po zhromaždení svojej veci a preskúmaní okna, zmizla. Žiadne listy, žiadne telefonáty. Len občasné klebety cez známych.
Konštantín dlho žil s matkou. Postavil siň dvor altánok, hojdačku, gril, trávnik, kvety. Žiadne záhony, žiadne zemiaky.
Mami, na čo ti sú tie záhony? V Brezovej sa otvoril supermarket! Všetko je zemiaky, cukety, zelenina. Prečo si ohýbať chrbát?
No, u nás sa drží, že svoje má byť
To bolo kedysi! Teraz je 21. storočie!
Soňa súhlasila. Žila skromne, ale útulne. Konštantín prinášal potraviny, lieky, vozil k lekárovi. Potom stretol dievča Marinu. Oženil sa. Soňa ju prijala, ale s Marinou sa nezhodli povahy. Neskrývala aj neúctu k vidieckemu životu a hlavne k svokre.
Po ďalšej návšteve Konštantín, ako vždy, objal matku, položil košík a posadil sa za stôl.
Mami, chcem sa porozprávať. Mám nápad Veľmi výhodný.
Zase o biznise?
Mami, v Brezovej kupujú pôdu! Chcú postaviť rezidenčný domčekový projekt. Infra, všetko, čo treba. Ak predáme tvoj dom s pozemkom, môžem si kúpiť pekný jednopokojový byt v Trenčíne. A zostane mi kapitál na štart.
Počkaj A ja? Kde budem bývať?
Mami, nepánikuj. Môžeš skúsiť domov na penzión alebo prenajať byt. Nie na ulicu!
Ty ma chceš vyhodiť z bytu?! Z dvoriska, kde každá stonka je rodinná?! Si blázn? To je náš rodinný dom!
Mami, to je len dom. Starý, nepohodlný. Kým cena vydrží treba ho predať.
Nikdy! Soňa sťažená. Kým ja dýcham, dom zostane. A v závete ho neuvádzam!
Konštantín prudko vstúpil, zovrel kľúče a odišiel. Nezobral sa rozlúčiť.
Soňa vyšiel na dvor. Na kvetinovej záhone rástlo ružové kríky v polopriete. V jednej ruke mala lopatu, v druhej sekeru. Rozhodla sa preorávať záhon pod záhon, ale nevedela hýbať.
Stále niečo? ozval sa hlas Lívie za plotom.
Nemám sílu. Ani v rukách, ani v duši.
Už je neskoro! Sezóna preč. A tvoj Konštantín možno už nevráti.
Čo radíš?
Rozmysli sa triezvo. Vymedz všetko správne získaš jednokomorový byt v Trenčíne. Poľikárstvo, obchod, teplo, susedia. Civilizácia.
Soňa nespala celú noc, premýšľala. Ráno nastúpila na autobus a odcestovala do Trenčína, ku Konštantínovi. Rozhodla sa ustúpiť a pokojne si pohovoriť.
Vyšla na tretí poschodový byt. Zastala pred dverami.
Z vnútra zaznel hlas:
Viera, ona nechce predávať! Tvrdohlavá ako buldozer!
Tak choď nositeľom! Ako mám podnikať, keď si len šušľá? Sme na hrane, a ty si šušľíš! Nechaj to v Brezovej hynúť!
Soňa zamrznula. Potom s hnevom zaklopala.
Mami?! otvoril Konštantín.
Ďakujem ti, synu, že ma už pochováš! jej hlas driemol. Jazdila som sem, aby sme sa porozprávali, zmierili. A teraz vedz: nepredám! Nikdy! Radšej zakopem dom do zeme, než ho odovzdám tvojmu biznisu!
Mami
Preč odtiaľ so svojou čarodejnicou! zakričala. Nech si jej rodičia predávajú byty! Ale môj dom nechoďte naň!
Soňa sa obrátila a odišla. Noc strávila na nádraží. Ráno sa vrátila domov. Tri dni ležala, potom sa sebavedome chopila sekery, no nebola schopná dosiahnuť kríky.
Ráno v dvorí niekto zaklopal.
Kto tam?
Mami, to som ja. Ružena.
Ruženká?! zamrznula Soňa. Moja dcéra
Mami, ako sa máš?
Ako hlas sa zachvel.
Konštantín volal. Hovorí, že si šialená, nechceš dom predávať. A ja som mu povedala: choď ďalej. Myslel si, že už všetko viem A ja som pochopila čas sa vracia.
Dcéra ale my
Kedy to bolo? Mám tri deti. A teraz ťa skutočne chápem!
Deti?
Dve dcéry a syn. A Romka teraz štíhla, športuje, pracuje v IT.
A ty?..
Prídeme na víkend. Prinášam ti potraviny, všetko, čo potrebuješ. Budeme teraz blízko, mami.
A záhony?
Už ti nebudú potrebné. Teraz máš vnúčatá.
Soňa plakala a objala dcéru.
