Ako to predať?! vykríkla roztrpčená Katarína Vasiljeva, pozerajúc na syna. A kde ja budem bývať? V schodisku? Na nádraží? Alebo si ma chceš dať do domova pre seniorov?
Mami, prečo zase začínaš povzdychol Tomáš.
Chceš mi ponúknuť krabicu od práčky? povedala už so zdvihnutým hlasom. Stratil si rozum, Tomko?!
Nekrič, len chcem prebrať možnosti
Čo tu prebrať?! Dom nie je tovar, ktorý sa dá predať, keď je ťažko! vyrážila sa od stola. Tu som sa narodila, tu aj vyrástol. A ty sa rozhodol dať ho na predaj!
V tom momente do domu bez zaklopania vstúpila susedka, Lucia Vargová.
Katarína! Čo tu sedíš, akoby si zabetonovaná? Sama si hovorila, že tento rok zasadiš všetky záhony. Minulú zimu si takmer zmarla! Kde sú tvoje plány pre záhradu?
Lucia, snažila som sa, úprimne položila pohľad na zem Katarína. Príhonky sa práve objavili, a ja nemám silu ich zničiť
Nič zničiť! Pred mesiacom som ti dala číslo Igora, traktoristu z Liptovskej Lúžnej! On by ti celé pole orá a presadí! Zasadila by si niečo užitočné, namiesto ruží, ktoré sa len pozerajú v tvojich rokoch
Tomáš povedal, že možno v lete príde s priateľmi. Šišky, oheň. A ja mám azalku, ruže
To sú tie tvoje ruže! posmešne prekvŕhla Lucia. Za posledných päť rokov tvoj syn tri krát prišiel. A to s pivom, nie s grilom.
On pracuje. Má veľa povinností
A spomínaš si, ako zima zamŕzala? Žiadne potraviny, žiadne lieky! Dobre, že som prišla. A kde bol tvoj pracovitý syn? Neschopní sa s ním spojiť!
Vždy príde, keď ho volám
Katarína, si ako dievča: veríš a čakáš. Čas beží. Musíš myslieť hlavou, nie srdcom. A teraz sú ti potrebné záhony, nie kríky ruží!
Možno ich naozaj urobím. Tam, kde azalka už kvitne
To je správne. A čo počuť od dcéry?
Všetko ako vždy. Tomáš občas s ňou hovorí narodeniny, Nový rok To je celé spojenie.
Čím menej tvoj Tomáš k tebe prichádza, tým menej starostí. Nechcem ťa tlačiť, ale budúcnosť bude čoraz tichšia
Katarína Vasiljeva žila v dedinke Brezová, blízko Žiliny. S deťmi zostala sama pred dvadsiatimi rokmi manžel zahynul na diaľnici. Prvá dcéra, Ľubka, sa narodila ako prvá. Bola rozumná, už mladá sa učila prať i variť. Tomáš prišiel neskôr, keď bolo mame už cez štyridsať. Bol jej útechou. Medzi nimi pätnásť rokov rozdielu. Rôzne časy, rôzne výchovy.
Ľubka odjela prvá.
Mami, chcem sa oženiť.
S kým? S tým Romkom z dediny? Nenechám! Nemá žiadny odbor, žiadne vzdelanie, žiadnu kultúru!
To je môj život, mami. Mám už osemnásť.
Videla si jeho črevá? Tam nie je duša je úplne zaplavené tukom!
Nejde o vonkajšok, je dobrý, múdry. V meste mu ponúkli prácu.
A pojdeš s ním?! A ja zostanem sama?
Budem študovať. A žiť.
Katarína plačala, prosila. Ale Ľubka, po zbalení tašiek a vyskočení cez okno, zmizla. Žiadne listy, žiadne telefonáty. Len občas šepky cez známych.
Tomáš dlho žil s matkou. Zriadil dvor na oddych: altán, hojdačku, gril, trávnik. Kvitky. Žiadne záhony, žiadna zemiaková bradka.
Mami, na čo ti sú tie záhony? V Brezovej je nový obchod! Všetko je zemiaky, cukety, zelenina. Prečo si mať chrbticu krútiť?
No, u nás bolo zvyčajne, že si niečo udržíš
To bolo kedysi! Teraz sme v 21. storočí!
Katarína súhlasila. Žila skromne, ale útulne. Tomáš prinášal jedlo, lieky, vodil k lekárovi. Potom stretol dievča Marína. Oženil sa. Katarína ju prijala, no s Marínou sa nezhodli povahy. Nezakrývala ani výsmech voči vidieckemu životu a najmä voči svokre.
Po ďalšej návšteve Tomáš, ako vždy, objal matku, položil potraviny, posadil sa pri stole.
Mami, chcem sa porozprávať. Mám nápad Veľmi výhodný.
Zase o podnikaní?
Mami, v Brezovej kupujú pôdu! Chcú postaviť rezidenčný sídliskový komplex. Infraštruktúra, všetko ako treba. Ak predáme tvoj dom s pozemkom môžeme kúpiť pekný jednopokojový v Žiline. A zostane mi kapitál na štart.
Počkaj A ja? Kde budem bývať?
Mami, nezačíňaj. Môžeš premýšľať o penzióne alebo prenajať byt. Nie na ulici!
Ty ma chceš do bytu?! Z dvoru, kde každá bukva je rodná?! Čo ty, celkom? To je dom našej rodiny!
Mami, to je len dom. Starý, nepohodlný. Kým cena drží treba predať.
Nikdy! stiahla päste Katarína. Kým dýcham, dom zostane. Ani v závete ťa neodovzdám!
Tomáš prudko vstúpil, chytil kľúče a odišiel. Nezobral sa rozlúčiť.
Katarína vyšľapala von na dvor. Na kvetinovej záhone stála ružová kríčka v poloprozletej kvete. V jednej ruke lopata, v druhej sekera. Rozhodla sa prekladať záhon na políčko, no nevedela ho pohnúť.
Ešte niečo? ozvalo sa z Luciinej strany cez plot.
Nemám síl. Nie v rukách, nie v duši.
Už je neskoro! Sezóna zmarila. A tvoj Tomáš možno už nevráti.
Čo radíš?
Rozmýšľaj triezvo. Správne to vybav budeš mať jednopokojový byt v Žiline. Klinika blízko, obchod, teplo, susedia. Civilizácia.
Katarína nespala celú noc, premýšľala. Ráno nastúpila do autobusu a odcestovala do Žiliny. K Tomášovi. Rozhodla sa ustúpiť, pokojne porozprávať.
Vyšla na tretí poschodie. Zastala pred dverami.
Z vnútra zaznel hlas:
Vera, ona ne chce predať! Tvrdohlavá, ako buldozer!
Potom choď nakladáč! Čo mám s tým podnikaním robiť?! Sme na hrane, a ty sa len naštýpite! Nechajte zoschnúť v Brezovej!
Katarína stuhla. Potom s hnevom zaklopala.
Mami?! otvoril Tomáš.
Ďakujem ti, synu, že si ma už pochoval! jej hlas sa triasol. Išla som, aby sme si porozprávali, zmiernili sa. A teraz vedz: nepredám! Nikdy! Radšej si zakopem do zeme, než odovzdám pod tvoj biznis!
Mami
Preč odtiaľto so svojou čarovnou! zakričala. Nech jej rodičia predávajú byty! Môj dom nedotýkajte sa!
Katarína sa otočila a odišla. Noc strávila na nádraží. Ráno sa vrátila domov. Tri dni ležala, potom sa pozbierala, vzala sekeru, ale ani tak sa nedokázala priblížiť k kríčkam.
Ráno v krčme niekto zaklopal.
Kto tam?
Mami, to som ja. Ľubka.
Ľubka?! zamrzla Katarína. Moja dcéra
Mami, ako sa máš?
Ako hlas sa zachvel.
Tomáš volal. Hovorí, že si šialená, nechceš dom predať. A ja mu povedala: choď! Myslel si, že už všetko A ja som pochopila čas sa vracia.
Dcérka ale my
Kedy to bolo? Mám trojčata. Teraz ťa rozumiem!
Deti?
Dve dcéry a syn. A Romka teraz štíhla, športuje, pracuje v IT.
A ty?..
Prídeme. Na víkend. Prinesiem ti potraviny, všetko, čo potrebuješ. Teraz sme blízko, mami.
A záhony?
Už ich nepotrebuješ. Teraz máš len vnúčatá.
Katarína plakala a objala dcéru.
