No tak utekaj preč, nikdy som ťa nikdy nemal rád! zakričal Milan Kováč, keď mu mladá manželka s malým synčekom vychádzala z izby.
Konečne si našiel odvahu priznať sa, že to tak je. Hoci… ja som to už dlho pochopila, nemusela by si to vôbec povedať odpovedala žena.
Ľubomíra sa pozrela na muža, ktorý ležal na kresle s fľašou v ruke. V tom okamihu si uvedomila, aké správne rozhodnutie má práve urobiť. Ak by v nej ešte zostávali pochybnosti, tie sa okamžite rozplynuli. Pohľadom na malého Mateja sa usmiala a rozhodne zamierila k dverám.
V tom čase Ela ešte nevedela, kam ju tie dvere zavedú. Nie je možné tvrdiť, že jej život po odchode od Milana bol úplne šťastný. Prenajaté byty, nekonečné brigády, malý syn na rukách a žiadna pomoc z ničoho. Matka už preč, otca znala len z detstva a nevedela, kde sa nachádza.
Keby mal vôľu, našiel by spôsob, ako sa stretnúť s dcérou, a ak sa neozýval, tak ani nechcel premýšľala Ela.
Ale príbeh sa netýka len neho, ale samotnej Ľubomíry.
Milan a Ela sa spoznali na diskotéke. Štýlový chlapík, dobre oblečený, hádzal komplimenty. Trochu namyslený, ale Ela tomu vtedy nedala pozor neskôr sa ukázalo, že to bola zbytočná snaha.
Milan vyrastal bez otca. Na starostlivosť mu stačili babka, mama a teta. Všetko sa točilo okolo neho a pre neho. Detské roky, mladosť, dospelosť keď sa oženil s Ľubomírkou a presunul ju do svojho bytu, nič sa zásadne nezmenilo. Všetko sa stále točilo okolo neho a on si to užíval.
Rodinný život sa však rýchlo rozpadol. Prečo? Pretože Ľubomíra nechcela byť ďalšou nianičkou. Žili spolu rok pred narodením dieťaťa a dva roky po tom. Nakoniec už nedokázala vydržať, zabalila svoje veci a odišla.
Od posledného stretnutia Ľubomíry a Milana uplynulo dvadsať rokov. Syn Matej už stuhol, študoval na vysokej škole. Otec sa s ním nikdy nestretával a nepreukazoval záujem, ale Ľubomíra mu nedávala žiadny tlak. Vychovávala ho sama.
Jedného rána Ľubomíra, ako zvyčajne, íde do práce. Nálada nie je najlepšia leto skončilo, zima už šmátrala po uliciach a prvý sneh sa pomaly rozprestieral po zemi. Vysypával sa pod jej topánkami a neprikrášľal sa.
Krátko sa spomalila, keď zbadala mladú kolegyňu Natáliu.
Natália, kam tak rýchlo? Je ešte skoro zavolala Ľubomíra.
Ahoj, pani Ľubomíra, dobré ráno odpovedala Natália a jemne odvrátila pohľad.
Ľubomíra si všimla, že Natália utráca slzy a pod okom má modrú škvŕnu, ktorá sa snaží zakryť lacným korektorom.
Natália, čo to zase? Prečo si tak neľúbiva a zostávaš v tom vzťahu?
Nie viem začala plakať Natália, pretože už nebolo možné slzy skrývať. Ľubomíra si spomenula na seba, keď bola v podobnej situácii.
Pozri na lavičku, ukázala na zasneženú lavičku pred oknom.
Natália sa zmätene rozhlédla a zabudla aj na slzy.
Vidíš? Sedia vrabci, sú zamračení, je im zima. Zima im neprináša radosti. Za trištyri mesiace príde jar, vrabci zase spievajú a radujú sa z slnka.
Áno, rozumiem prikývla Natália.
Tak aj ty prekonáš to ťažké obdobie. Musíš nájsť v sebe silu a chuť na zmenu. Nemôžeš len sedieť, musíš sa pohnúť.
Natália sa pozerala na svoju šéfku a povedala:
Vy ste taká silná, krásna a upravená. Ja som…
Nie, nie! Ty si šikovná a rozumná, určite to zvládneš. Stačí len chcieť a nebáť sa.
Spoločne sa dohodli: najprv pôjdú do práce, potom večer preberú, čo robiť.
Pracovný deň lietal a večer Ľubomíra pozvala Natáliu k sebe.
Ako sa máš?
No, úprimne, nechcem ísť domov.
Tak poďte, vezmi dcéru z materskej a zostaňte u mňa na noc. Ráno si to rozmyslíme, k večeru sa vždy zlepší.
Natália súhlasila. To bol prvý pokojný večer v jej živote. Ľubomíra mala pocit, že Natália už nie je taká nešikovná.
Nasledujúce ráno Ľubomíra pomohla Natáliu nájsť a prenajať si nový byt. Natália začala novú kapitolu.
O tri mesiace neskôr Natália požiadala Ľubomíru, aby si s ňou posadila dcéru, pretože mala súdny termín ohľadom rozvodu. Rozvod prebehol, bývalý manžel dostal výživné. Natália bola šťastná, že koniec ten ťažký čas skončil.
V piatok na pracovisku Natália prišla:
Pani Ľubomíra, poďte si v sobotu dať čaj, už sme ozdobili vianočný stromček.
Rada príde.
Nasledujúci deň, ako sľúbila, Ľubomíra išla na návštevu. Zastavila sa v obchode, kúpila sušienky a čokoládu pre malú Katku.
Ľubomíra, veľmi vám ďakujem, doslova ste mi zachránili život, povedala Natália.
To nie som ja, ale ty sama si chcela zmenu a ona prišla. Aj ja som kedysi bola na tom rovnako.
Ľubomíra rozprávala Natáliu svoj príbeh, a Natália pozorne počúvala. Na pracovisku sa všetci pozerali na šťastnú a upravenú Ľubomíru a premýšľali, aké je jej šťastie. V skutočnosti však za jej úsmevom bola veľká bolesť, ktorú prežila.
Ľubomíra ukázala Natáliu fotoalbum, kde sa malá Katka na chvíľu odložila od svojich bábik a pozerala sa na fotografie. Ľubomíra rozprávala o dovolenok so synom, kam jazdili, o rôznych zaujímavostiach. Natália s dcérkou počúvali pozorne.
A ešte ste sa niekedy znovu vydali? spýtala sa Natália.
Nie, moje šťastie s mužmi nevyšlo. Ale som si istá, že nájdeš svoje pravé ženské šťastie!
Ďakujem vám, prajem vám, aby ste aj vy našli to pravé šťastie povedala Natália a objala šéfku.
Rozlúčili sa srdečne. Malá Katka vybehla do predsiene.
Teta Ľubomíra, prídeš k nám ešte?
Samozrejme, keď ma pozvete, hneď prídem! odpovedala a objala dieťa.
Zbohom.
Zbohom, do pondelka povedala Ľubomíra a vyšla z domu.
Na ulici sa rozbehla prednovoročná snehová búrka. Ľubomíra kráčala po zasneženom chodníku okolo vianočne ozdobených výkladov.
Pani, počkajte! ozval sa za ňou cudzí mužský hlas.
Najprv sa neotočila, pretože si myslela, že niekto kričí na iného.
Pani, počkajte! zvolal ten istý hlas.
Ľubomíra sa zastavila a obrátila. K nej rýchlo prichádzal muž stredného veku.
Prečo tak úzkostlivo ujdeš predo mnou? spýtal sa s úsmevom.
Čo chceš? spýtala sa Ľubomíra.
Zapomnula ste si rukavice. Videla som ich, keď som vychádzal z obchodu podal jej rukavice.
Ach, áno. Veľmi ďakujem!
Volám sa Eduard! predstavil sa.
Ja som Ľubomíra! odpovedala v rovnakom tóne.
Aké zaujímavé meno! Poďte, vezmem vás domov.
Nie, nie som ďaleko.
Neodmietaj, je taká búrka
Dobre, poďme.
Eduard bol príjemný spoločník. Rozprávali sa, kým ich auto nezastavilo pri prechode pre chodcov, aby pustili vysokého a chudého muža, ktorý sa zjavne nepohodil. Rozmaznaný pohľadom sa pozeral na farby svetiel.
Ľubomíra sa chvejlá a skoro rozpoznala svojho bývalého manžela. Otočil sa a odišiel ďalej. Auto pozeralo ďalej.
Pani Ľubomíra, kde plánujete oslaviť Nový rok? spýtal sa Eduard.
Ešte som sa nerozhodla odpovedala.
Poďme spolu, pozvem vás do reštaurácie, bude to zábava.
Ľubomíra sa usmiala.
Súhlasím, neprikrčím vás.
Súhlasím, prečo nie? odvetil s úsmevom.
Prečo by mala odmietnuť? Zaslúžila si šťastie. A možno tesne pred Novým rokom nájde pravú lásku, a náhoda sa pretaví v osud. Kto vie
