Stalo sa, že Rastik vyrástol s babkou. Hoci mala mama. Musím uznať, mama bola skvelá – krásna a láskavá. Pracovala však ako speváčka v divadle a málokedy bola doma. S manželom, Rastikovým otcom, sa rozviedla pre časté odchody. O vnúča sa teda starala babka.
Odjakživa, keď sa Rastik blížil k ich paneláku, vždy pozrel hore a videl na štvrtom poschodí obrys svojej milej babky, ktorá netrpezlivo čakala na jeho návrat. Keď ho vyprevádzala, vždy zamávala a on jej to opätoval.
Keď mal Rastik dvadsaťpäť, babka zomrela. Teraz sa, prichádzajúc domov, cítil osamelý a smutný, keď nevidel jej obrys v okne. I v byte bolo prázdno. S mamou sa nedokázali rozprávať od srdca. Nemali spoločné témy ani záujmy a ani bežné problémy nikdy nediskutovali.
Po pár mesiacoch po babkinej smrti sa Rastik rozhodol presťahovať do iného mesta. IT špecialisti sú všade potrební, a cez internet našiel dobrú firmu s vysokým platom a ubytovaním. Mama sa tomu len potešila. Syn už bol dospelý, mal si vyšľapať cestu sám, ďaleko od mamininych sukní.
Z domu si vzal len babkin obľúbený hrnček na pamiatku a zopár oblečení. Keď opúšťal dom s taškou na pleci, naposledy pozrel hore na okno v kuchyni, ale mamu videl, že sa ani neprišla rozlúčiť.
Taxík ho rýchlo zaviezol na železničnú stanicu, kde si ľahol do horného lôžka v kupé. Na druhý deň vlak dorazil načas, Rastik našiel firmu, kde mal pracovať, vybavil formality a začal hľadať byt podľa adries z internetu.
Krúžiac po cudzom meste s navigáciou v mobile zrazu uvidel panelák veľmi podobný jeho domovu. Aj keď sú takéto stavby podobné, niečo mu bolo na ňom blízke. Možno preto, že rámy okien mali rovnaký nezvyčajný tyrkysový odtieň.
Rastik automaticky zmenil smer a pomaly sa k tomu domu priblížil. Chcel si len zaspomínať na babku. Prišiel bližšie, pozrel na okno, kde mala byť kuchyňa, a zastal…
Hlava sa mu zatočila. Na štvrtom poschodí pred kuchynským oknom uvidel obrys, ktorý poznal – babku. Srdce mu divoko bilo.
Rozum mu vravel, že to nie je možné. Zavrel oči, otočil sa, no srdce kričalo: „Zastaň! Je to ona!“ Podvolil sa, zastal, znova pozrel hore.
Babka stále stála tam v okne. Neodolal. S taškou na pleci sa rozbehol k tomu domu a k štvrtému vchodu. Zámok na dverách bol pokazený, podobne ako doma, takže vybehol ku dverám a zazvonil.
Otvárala zaspávačná mladá dievčina v župane, zvedavo udivená.
– Koho hľadáte?
– Ja… hľadám babku…
– Babku? – zopakovala prekvapene. Potom sa uškrnula a zakričala do tých izieb: – Mama! Niekoho za tebou prišli!
Zmätený Rastik už cítil, že akoby mu srdce prestalo biť.
Prišla žena s rovnakým županom, ale už päťdesiatničkou.
– Mama, vieš si predstaviť, – zasmiala sa slečna. – Nazval ťa babkou.
– Čakajte, – zašepkal Rastik. – Volal som inú… tam v okne… Na kuchyni… Bola tam babka… Moja… úplne som ju spoznal.
– Ale ty čo, feťák si? – zakričala znechutene dievča. – Žiadne babky nemáme! My dve tu s mamou bývame! Chápeš?
– Aha… ospravedlňujem sa… pomýlil som sa. – Všetko pred očami mu zbočilo, urobil krok dozadu, nechal tašku na zemi a len tak nestál, držal sa steny. – Odpusťte… chvíľku sa tu postojím a idem…
Dievča chcelo zavrieť, ale matka ju zadržala.
– Mladý muž, – obrátila sa ku nemu so starosťou, – ako sa cítite?
– Dobre… – zaklamal sotva počuteľne. – Nebojte sa…
– Zdá sa mi, že máš tlak príliš vysoký. Tvár si máš červenú ako cviklu… Poď! – Prešla von, chytila ho za ruku a opatrne priviedla domov s jasnými pokynmi dcére: – Vero, vezmi mu tašku dnu a prines tlakomer! Rýchlo!
Dievča s obavami poslúchlo matku. Žena posadila Rastika na pohovku a začala mu merať tlak. Potom znova vydávala príkazy dcére, ktorá si s otvorenými ústami nechápavo pozerala všetko toto.
– Prines moja tašku, mám tam injekcie… – Potom povedala Rastikovi: – Daj si to, preventívne budeme volať záchranku…
– Nepotrebujem záchranku! – zastonal prestrašene. – Práve som dorazil z vlaku… Nemám tu nikoho… Ani len byt som si nestihol prenajať…
– Počúvaj mamu! – Vložila sa Vero. – Moja mama je lekárka, rozumieš?
– Tak si prišiel z iného mesta? – spýtala sa žena.
Len prikývol. Ešte raz poprosil:
– Prosím, nevolajte nikoho… Zajtra musím do práce. Prvý deň… Len som si našiel miesto…
– Ticho! – Žena už podávala injekciu. – Predtým takéto záchvaty neboli?
– Nie, – zamumlal.
– Koľko máš rokov?
– Dvadsaťpäť…
– Srdcové problémy?
– Na česť, som úplne zdravý…
– Zdravý vravíš? Tak prečo sa ti tlak tak zvýšil? Stoosemdesiat na sto nie je sranda…
– Asi z nervozity.
– Z akéj nervozity?
– Poviem ti, v okne som videl svoju babku. Bola tam na kuchyni, hľadela… Na mňa.
– Babka?
– Áno. Ale zomrela. Pred dvomi mesiacmi. Nestáli tam nejaké babky u vás doma?
– Si divný… – usmiala sa Vero. – Povedala som ti, že žijeme tu len s mamou. Ale aby si sa upokojil, idem sa na kuchyňu pozrieť.
Vero skutočne vošla na kuchyňu a náhle sa tam s hrôzou ozvalo:
– Mami! Čo je toto?! – Hneď nato stála v predsieni s neznámym hrnčekom v rukách.- Odkiaľ, mami?! Také hrnčeky sme nikdy nemali.
– Och… – hlúpo sa usmial Rastik. – To je babkin hrnček. Vzal som ho… Ale ten by mal byť v mojej taške. Taká zvláštnosť…
– A kde máš tašku? – Mama s dcérou sa pozerali na neho prekvapene.
– Kde je? Tu… – Kývol na tašku pri dverách. – Mal byť tam…
Spoločne prevrátili obsah tašky, ale druhý hrnček nenašli.
Pre túto rodinu je táto udalosť stále nevysvetliteľná. Obzvlášť pre Verinu mamu. O niekoľko mesiacov sa totiž stala Rastikovou svokrou. Skutočne zvláštnosť…
