Neber si na mňa, Ľubica, nebudem s tebou žiť, povedal Šimon, snažiac sa zaujať kamarátku.
Skúsme to aspoň raz, Štefan! Ľubica mrkla, tvár jej zaplnila červená škvrna.
Už som povedal, Tatiana zamumlal Šimon, a tak sa rozhovor rozplynul.
Mojca Podbežná prišla na svet, keď Šimon ešte sedel v prvom ročnici základnej. Pamätá si ešte jej mamu, Lubu, ktorú celé okolie pokladalo za najkrajšiu široké boky, milý úsmev a hrdého otca Jána. Keď Luba vyvliekala kočík z brány, Šimon si myslel, že je to zázrak.
Šimon rástol, Mojca vyrastala. Jedného dňa vybehla z brány rodinného domu v jasnom šatčenskom šate s veľkým mašľom na blondúšku hlavu. Hrála s kamarátkami a stavala malý domček pri záhrobíku. Šimon to všetko sledoval z okna svojho domu, ktorý stál na opačnej strane ulice, presne naproti domu Podbežných.
Štefan, doprevádzaj Mojcu, prosím! požiadala jedného dňa Luba.
A Šimon neodmietol; tak takmer rok bol strašný brat prvej triedy Mojcú.
Najprv išli do školy potichu, kým ju Mojca nevytrhla a nezačala rozprávať o svojich dobrodružstvách a vtipných podoch z hodín. Mojčine hodiny končili skôr a ona trpezlivo čakala, kedy sa Šimon oslobodí. Občas Šimon šiel domov so spolužiakmi, a Mojca kráčala s nimi. Už si zvykol na to, že ráno čakal pri bráne, chytil ho za ruku a tak išli spolu do školy.
Nasledujúci september Mojca poškrabala: Môžem ísť so svojimi kamarátkami? A tak dievčatá šli vpredu, Šimon za nimi v istom odstupe, pripravený kedykoľvek zasiahnuť. A jedného dňa sa na ceste objavil husací hrad hus, ktorý syčel a krútil krídlami, a dievčatá sa báli. Šimon stál medzi nimi a husom, a tie sa prehľadali s výkrikom.
O rok neskôr Šimon odišiel študovať do veľkého susedského mesta Banská Bystrica, kde bola desiatka, a domov sa vracal len cez víkendy a prázdniny. Mojca ho už takmer zabudla, prechádzala s pohľadom dole a nepozdravila ho.
Neskôr nastúpil na leteckú školu v Košiciach a domov sa vracal tak zriedkavo, že už sa jej tvár ozvala len cez okennú záclunu. Jedného rána vyšla s vedrami pri vodovodnom stĺpe, vietor rozmetal jej vlasy ako listy na jeseň. O pár dní neskôr šla v prísnom obleku na skúšky; Šimon sa zrazu zamyslel, či ju opäť doprevádzať.
Posledná kvapka prišla, keď počul svoj otcov hlas pri opravách ohrady: S takým hlasom pôjdeš až na koniec sveta! A raz, keď nesie vedrá s vodou, stretol ju pri vodovode.
Dobrý deň! pozdravila ho prvá, a Šimon sa rozbalil v srdci.
Ahoj, Mojca odpovedal roztrhnutý. Vedrá sa pomaly plnili, a on nevie, o čom by s ňou mohol hovoriť. Odcestoval s tajomným smútkom. Asi sa do nej zamiloval.
Neskôr prišla povinnosť a priradenie, Šimon skončil v polárnom meste Muráň.
***
Prvýkrát po návrate domov šiel s nádejou, že sa prizná Mojci a už bola o dospelú. Prvý deň sa zrútil po ceste, potom nastala pracovná rutina. Otec opäť vypracoval plán, ako využiť extra pracovnú silu. Ráno nasledujúceho dňa sa vybrali do lesa, kde mali zberať drevo, potom ho rúbať a ukladať v sene. Potom sa snažili opraviť dvere v baňi a položili nový podlahový nábytok. Na konci zmenili podlahu v kravine takto leteli dva týždne.
Šimon často strážil susedské brány, ktoré zvyčajne zostali zamknuté. Niekedy vybehli Luba alebo Ján, ale Mojca nikde.
Mami, prečo Mojcu nevidím? spýtal sa raz Šimon.
Šla študovať do mesta, teraz býva v Bratislave odpovedala mama.
A tak Šimon odcestoval späť do Muráňa. O rok neskôr ju stretol len raz, čo ho nepotešilo. Opäť bol tajomným pozorovateľom za ťahajúcou záclunou. Šel s ňou nejaký vysoký vidiecky chlap rozprával si vtipy, smial sa nad sebou, a Mojca sa usmievala povzbudivo, no s priamou vôľou pozerala na neho s nepríjemnou sympatiou.
Nakoniec sa dozvedel, že Mojca sa vydala za tohto chalana a býva v rekreačnom stredisku. Šimon často svätil k rodičom, niekedy ho prekvapila jej smiech…
Štefan, prestaň trápiť sa, nie si už chlapec! zdôvodnila mama, už dávno pochopila, že jej syn je v režime zmäteného srdca.
