Dnes som celý deň premýšľala nad tým, čo vlastne znamená byť slobodnou ženou v Bratislave po toľkých rokoch a či svadobný list naozaj niečo znamená viac než jednoducho žiť s niekým na hromádke.
Chlapi sa zo mňa kedysi smiali – Tak čo, Mariena, predsa len je papier silnejší než láska?
Dnes mi volala jediná blízka kamarátka zo školy, Margita.
Hneď z úvodu som na ňu vyletela: Na tridsať rokov od ukončenia vysokej školy nemienim ísť, na čo by som tam chodila?
Potom budem v depke.
Nech idú tí, čo chodia každý rok, im to možno ani nepríde, že zostarli.
A ako vyzeráš, že sa tak bojíš ukázať?
nechápavo sa pýtala Margita do telefónu.
Veď pred piatimi rokmi sme sa videli a bola si úplne normálna.
Čo, tak si pribrala?
O to nejde, len sa mi nechce, Margita, nepresviedčaj ma!
Už som chcela zložiť, dúfajúc, že si to pochopí a zavolá niekomu ďalšiemu.
Lenže Margita sa ma držala viac než kedykoľvek predtým.
Mariena, už nás veľa nezostalo.
Čo, niekto zomrel?
prekvapene som sa zháčila.
Aj keď už nemám dvadsať, nemyslím si, že je čas lúčiť sa so svetom.
Ale nie, pár ľudí odišlo z krajiny, a inak – pamätáš si Paľka Barana?
Ten zomrel ešte pred dvadsiatimi piatimi rokmi, bol úplne mladý, veď som ti to už spomínala.
Tak som napokon súhlasila, že ak sa stretáva celý náš ročník, môžem prísť aspoň na chvíľu.
Dobre, môj syn Peťko sa už oženil, môžem si dovoliť menší oddych.
Margita ešte niečo rozprávala, ale mne sa v hlave stále vracali spomienky na nebohého Paľa.
Mal stále tmavé kruhy pod očami, bol tichý a chalani z triedy ho považovali za slabocha.
Nakoniec mal slabé srdce.
Chcel stavať mosty, nič nestihol a čo som stihla ja?
Zaľúbila som sa do Milana, brigadíra na stavbe, kde som nastúpila po škole.
On robil v Bratislave na turnusy a potom sa vracal na východ, domov.
Dlho sme spolu žili, kamarátom ma nazýval ženou, tvrdil, že spolužitie bez papiera je ten pravý dôkaz lásky.
Keď som však zistila, že čakám dieťa, náhodou práve vtedy neprišiel na ďalší turnus.
Ukázalo sa, že má doma tri deti a žena mu ochorela.
Vyhovoril sa, odišiel z práce, už mi ani nevolal.
Neostávalo mi nič iné, len to prijať.
Aj ja som skončila na stavbe skôr, než niečo niekto začal tušiť.
Kolegovia za mnou ešte vtipkovali:
Vidíš, Marian, ten sobášny list predsa len má železnú váhu!
Mne to už však bolo jedno.
Zamestnala som sa v potravinách hneď vedľa domu kamarátka z bytovky ma tam vybavila.
Dohodli sme sa, že budem robiť aj keď zostanem s malým doma, aspoň dva dni v týždni.
Mama súhlasila, že Peťka postráži, lebo som podľa nej neschopná, keď som takú dobrú robotu zahodila.
Sama si ma takto vychovala!
vyhŕkla som raz, keď mi už išla na nervy.
Myslela som, že budeš poriadna!
Školu ti platím, starám sa a ty mi toto spravíš, kričala.
Aké korene, také ovocie, čo si chcela?
zalomila som vtedy rukami, no hneď som to oľutovala.
Potom sme sa obe rozplakali, objali, ale k ničomu to neviedlo.
Čo teraz?
Preto som ani nešla na piate výročie školy, keď ma Margita volala.
Na čo?
Všetci sa tam budú chváliť rodinou, robotou, ukazovať fotky.
Ja zatiaľ umývam podlahy na tri smeny v bytovke, v škole aj v škôlke.
Čo by som im tak povedala ja?
Ale či vlastne čo by povedali oni mne?
Kvôli Peťkovi som bola ochotná urobiť všetko.
Bol jediná radosť.
Keď začal chodiť do škôlky, mama vyhlásila, že svoj dlh splatila a odišla k sestre na dedinu, že vraj potrebuje zdravý vzduch.
A mne sa nakoniec raz nečakane pošťastilo prijali ma na polovičný úväzok späť podľa mojej profesie.
Peťo akurát začal školu, všetko som zvládala, brala som ho zo školského klubu hneď po obede.
Bol na mňa hrdý a v triede mu závideli.
Neskôr sa do mňa pustil kolega z práce, ale hneď som ho ustopla môj syn doma cudzího chlapa nepotrebuje, otca mu aj tak nik nenahradí.
Po pár rokoch som sa vypracovala, dostala som celý úväzok, stala som sa technickou pracovníčkou.
Ale aj tak som sa stále cítila menejcenná, utiahnutá.
Oblečenie nosím nenápadné, vlasy si nefarbím a po štyridsiatke už mám aj šediny.
Prišlo mi, že nemám právo byť šťastná žila som s ženatým, skoro som rozbila cudziu rodinu, komu mám čo ukazovať?
Nemôžem sa vyzdobovať, malovať, byť nápadná, aby si ma niekto nevšímal a ja opäť neurobila tú istú chybu Ani šťastným koncom už neverím.
Okolo rozvedených plno a ja nie som ani lepšia, ak nie horšia.
Ale Peťko vyrástol vďačný, svoju obetu som do neho nevtláčala.
V lete chodil k babke Irene a jej sestre na dedinu, pomáhal im so záhradou, brambory, repa či mrkva, polieval, na jeseň zberal a pomáhal zavárať.
Ako chlap bol silný, štiepal drevo, ukladal do drevárne ešte aj mamina mi hovorila, aký poklad som vychovala a akého vnuka majú s jej sestrou.
A tak, čo by som ja v mestkej kaviarni s bývalými spolužiakmi asi tak robila?
Všetky tieto myšlienky mi prebehli hlavou, kým som počúvala Margitu:
Tak čo, zapamätala si si?
Kaviareň oproti internátu, budúci piatok o tretej.
Príď, aspoň budem mať s kým pokecať.
V jej hlase bolo cítiť zrazu neistotu a možno trochu samoty a asi aj preto som roztržito prikývla: Dobre, prídem.
Položila som telefón a hneď to oľutovala.
Podišla som k zrkadlu, pozrela na seba, potom zobrala telefón chcela som Margite zavolať naspäť a vyhovoriť sa, že to bola chyba.
Ale mala stále obsadené; bolo mi trápne.
Neskoro večer som otvorila skriňu a vytiahla modré šaty, ktoré mi kúpil Peťko na svoju svadbu.
On aj nevesta Natália ma vtedy donútili, išli sme spolu do nákupného centra, ona mi pomáhala so skúšaním.
Tie modré šaty sa páčili všetkým aj mne.
Vybrali mi aj lodičky a potom ma Natália zobrala ku kaderníčke, kde mi nafarbili a upravili vlasy.
To bolo pred rokom.
Peťko s Natáliou žijú šťastne vo svojom, šediny mi už dávno prerastajú pre koho by som sa vlastne parádiť mala?
Ani tak som sa ale neprinútila nechať to tak.
Vlasy som upravila, šaty obliekla trochu som si zvýraznila pery, ale hneď som to zotrela pripadala som si príliš výstredne.
V kaviarni bolo živo, rušno, vo vzduchu visela vôňa kávy a debát.
Margita ma hneď spozorovala a natešene sa ku mne rozbehla: Marienka, ty si krásna!
Aká som rada, že si prišla!
Aj ona nabrala pár kíl, ale svedčilo jej to bola spokojná.
Sedeli sme pri stolíku, prehodili pár slov, Margitu niekto vyrušil a ja som tam zostala sama s džúsom, pozorovala ruch v kaviarni, počúvala piesne z čias našich štúdií boli sme mladé, mali sme sny
Zrazu som medzi dunivou hudbou začula: Smiem ťa pozvať na tanec? Pozrela som hore a poznala ho okamžite.
Bol to Ľuboš Šimo z vedľajšej skupiny.
Na treťom ročníku sa oženil, pritom sa mi kedysi páčil.
Mariena, ako krásne teraz vyzeráš!
Prvýkrát som prišiel na stretávku a nikoho som nespoznal iba teba som zbadal hneď!
Podal mi ruku, neodmietla som.
Išli sme spolu tancovať, všimla som si ešte prekvapený pohľad Margity.
Potichu sme prehovorili pár slov, nechali sa unášať hudbou.
A potom sa ma Ľuboš spýtal: Mariena, môžem ťa odprevadiť?
Poviem rovno, som už dávno rozvedený.
Ak ťa však doma čaká manžel, sprevádzam ťa len ako kamarát je už neskoro.
Odprevadil ma, druhý deň sme sa stretli zas a odvtedy už vždy spolu.
So svadobnými šatami mi pomáhala Natália, už bola trocha zaoblená čoskoro budem babka.
Trochu mi bolo nanovo trápne, že som nevesta na vlastnej svadbe.
Ale dovolila som si byť šťastná.
Natália mi šepkala: Mariena, ty si naozaj krásna!
S Peťom sme takí radi, že si našla šťastie, veď ho môžeš nájsť v každom veku, láska je vždy povolená!
A mala pravdu.
Keď som sedela za svadobným stolom pri Ľubošovi, hlavou mi prebehlo teraz aj ja smiem byť šťastná.
Napokon som si dopriala odpustiť sebe a žiť.
Ak máte podobný príbeh, napíšte mi ho do komentára.
Páčilo sa vám?
Dajte lajk!
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
