– Tak, čo ešte ostalo po sviatku? Musím nakŕmiť aj dcéru! – Teta s chamtivým znepokojením obzerala stôl.

„Takže, čo tam po hostine ostalo? Potrebujem nakŕmiť dcéru!“ – teta s obavami v hlase nervózne prehliadala stôl.

Michal pozrel na sestru svojej matky, Veroniku Novákovú, a ledva sa ubránil prudkej odpovedi. Hostia ešte sedeli za stolom, a ona už vytiahla z tašky tri plastové misky.

Na veľkom tanieri ostalo pár kusov pečeného mäsa, vedľa stáli šaláty a takmer celý koláč.

„Teta Veronika, ešte sme nepili čaj,“ pripomenul Michal. „Počkajte aspoň do konca večera.“

„Veď ja vám neprekážam, pite si svoj čaj. Ja si len trošku vezmem, aby sa Táňa po robote najedla. Dnes je do deviatej, chúďa, ani večeru si nestihne pripraviť, moja nebohá dievčina.“

Táni malo dvadsaťdeväť rokov. Bývala sama a zarábala dobre.

Veronika Nováková siahla po mäse, ale Vladimír Novák posunul misu k hosťom.

„Ľudia ešte jedia. Keď sa všetci rozídu, potom uvidíme, čo zostane.“

„Vlado, tebe je toho mäsa ľúto?“ – urazila sa teta.

Michal si všimol, ako matka odvrátila pohľad. Júlia Nováková sa vždy snažila nevšímať si zvyky svojej mladšej sestry.

Stačilo, aby sa niekto z rodiny rozhorčil, a hneď ich prosila, aby neboli skúpi a aby si kvôli jedlu neničili vzťahy.

Takto to bolo takmer na každej rodinnej oslave. Veronika Nováková prišla s lacnou krabičkou cukríkov alebo s prázdnymi rukami, a namiesto toho si sadla za stôl prvá. Vyberala si najlepšie kúsky, pýtala si podať šaláty, a po večeri vytiahla misky.

Raz si teta odniesla polovicu koláča ešte skôr, ako ho hostitelia stihli nakrájať. Inokedy si vypýtala zabaliť štyri porcie teplého – vraj aby Táňa mohla pohostiť kamarátky.

Vladimír Novák sa vtedy veľmi rozčúlil, ale manželka ho rýchlo odtiahla do kuchyne.

„Vlado, nezačínaj pred hosťami, preboha! Veronika sa urazí, zas bude mesiac nevolať.“

„Nech radšej mlčí celý rok! Prečo by sme mali živiť ešte aj jej dospelú dcéru?“

„Ale no tak, aj tak by jedlo ostalo! Čo je ti do toho? Nech si vezme.“

Michal mlčal len kvôli matke. Mladší brat, Adam, sa tiež snažil nezasahovať, hoci po každej rodinnej oslave frflal, že si teta odnáša v taške viac, ako zjedia traja hostia dohromady.

Blížili sa matkine šesťdesiate narodeniny. Michal sa rozhodol darovať jej niečo naozaj hodnotné – šetril niekoľko mesiacov.

V klenotníctve vybral zlaté náušnice s jemnými svetlými kamienkami. Adam videl fotku v telefóne a nadchol sa: našiel v katalógu prívesok z rovnakej série.

Kým si matka s chvejúcimi sa prstami navliekala náušnice, Adam jej podal prívesok. Keď videla, že je to komplet, úplne sa dojala, objala synov a začala obvykle nariekať, že sa príliš utrácali.

„No tak, ukáž,“ – Veronika Nováková bez okolkov vytrhla škatule. Dlho si prezerala punc, skúšala nechtom zapínanie. „Asi ste minuli celý majetok? Kamene aspoň nie sú zo skla?“

„Je to zlato, na visačke je všetko napísané,“ odsekol Michal. „Hlavné je, že sa to mamke páči.“

Teta preniesla pohľad na sestru, potom sa s ľahkým úsmevom obrátila na synovca:

„Tak, Michal. O tri mesiace mám jubileum. Čakám rovnaký komplet. Len kamene nech sú zelené, nejaké smaragdy! Tie sa mi budú hodiť k očiam.“

Za stolom nastalo ticho. Michal si najprv myslel, že je to hlúpy vtip, ale teta celkom vážne krútila v rukách cudziu škatuľu.

„Prečo by som vám mal kupovať zlato?“ spýtal sa priamo.

„Akože prečo?“ – Veronika Nováková prekvapene zdvihla obočie. „Som rodná sestra tvojej matky! Aj ja potrebujem drahé darčeky.“

Michal si v duchu premietol svoje detské oslavy. Od tety zvyčajne dostával ponožky, hrnček alebo balíček sušienok.

Na osemnástiny prišla dokonca s prázdnou pohľadnicou, a potom ho poprosila, aby ju odviezol na druhý koniec mesta – benzín vtedy stál viac ako jej „blahoželanie“. Ale teraz hovorila s takou sebadôverou, akoby mu bola sponzorovala vzdelanie.

„Nie ste mi matka,“ povedal pokojne Michal. „Darčeky pre vás nech vyberajú vaši blízki.“

„Táni je teraz ťažko,“ hneď sa našla teta. „Ja od dievčaťa zlato žiadať nebudem. Ale ty si chlap s peniazmi, mohol by si prejaviť úctu k starším.“

Mama sa pokúsila zahladiť konflikt, hoci z tváre jej bolo vidieť, ako trpí:

„Veronika, no prestaň žartovať. Poďme radšej objednať čaj, nesú tortu.“

„Aké žarty, Júlia? Matke teda zlato, a rodnú tetu si ošidil? Čakám kompletnú sadu na narodeniny! Adam nech tiež prispie, keď ste tu všetci takí bohatí.“

Adam odložil vidličku a odfrkol:

„Prečo by sme mali sponzorovať vaše rozmary?“

„Pretože príbuzní by sa mali ku všetkým správať rovnako! Júlia má aj náušnice, aj prívesok! No, ak mi to nechcete darovať, tak si ten prívesok vezmem! Júlia, tebe aj tak stačia len náušnice!“

Veronika Nováková bez okolkov siahla rukou rovno na matkin krk. Mama ucúvla. Michalovi praskli nervy – všetka tá nespokojnosť, ktorú v sebe roky hromadil, vyšla naraz.

„Vy sa teraz vážne snažíte sňať mame darček?“ – Michal chytil tetu za ruku. „Vy ste jej vôbec niekedy dali niečo drahšie ako tie kuchynské handry?“

„Nebuď drzý!“ ohradila sa Veronika Nováková. „Ja mám iné príjmy. A hlavne, ide o pozornosť!“

„Ale cudzie peniaze viete počítať perfektne. Prídete na každú oslavu s prázdnymi rukami, prvá si napcháte ústa, a potom si odnášate jedlo v miskách!“

„A stále sa vyhovárate na Táňu, ktorá je už dospelá kobyla a je schopná si sama kúpiť večeru!“

Tetina tvár sa zaliala škvrnami. S buchotom odsunula stoličku a obrátila sa na sestru:

„Júlia! Počuješ, ako sa so mnou tvoj fracek rozpráva? Skroť ho! Veď ťa tu pred všetkými hanobí!“

Mama zmätene prehadzovala pohľad zo syna na sestru. Michal stuhol, čakajúc na obvyklé:

„Michal, no prestaň, nezačínaj…“

Ale vtedy prehovoril otec.

„Michal má pravdu,“ povedal dôrazne. „Mlčal som len kvôli Júlii. Chodíš k nám nie ako k rodine, ale ako do bezplatnej jedálne s donáškou.“

„Aha, takto? Spikli ste sa?“ – Veronika sa obrátila k mladšiemu synovcovi. „Ty teraz začneš počítať, koľko kúskov som zjedla?“

„Môžem pripomenúť, ako ste si odniesli jedlo z mojich narodenín ešte skôr, ako si hostia sadli za stôl,“ zamrmlal Adam. „A potom ste sa ešte urazili, že sme vám nedali celú tortu so sebou.“

„Nevďačníci!“ skríkla teta. „Júlia, koho si to vychovala? Žiadna úcta k starším!“

Trhla taškou k sebe, vytiahla z nej plastové misky a začala do nich zúrivo hádzať obložené misy.

„Keď vám prekážam, aspoň Táni odnesiem jedlo! Ona za to nemôže!“

Michal pokojne pristúpil, vytrhol jej misku a vysypal salámu späť na tanier.

„Dnes sú mamkine narodeniny, nie výdajné miesto humanitárnej pomoci! Nič odtiaľto nevynesiete.“

„Vráť to, ty neschopný!“ zakričala Veronika. „Ponížili ste ma, o darček ma pripravili, a teraz ma ešte aj moríte hladom? Vráť to mäso, bolo odložené pre Táňu!“

Hostia za stolom sedeli ako obarení, niekto sa otvorene dusil smiechom. Michal pozrel na mamu – bál sa, že sa teraz rozplače.

Ale mama pomaly odopla sponu na krku, opatrne uložila prívesok do zamatovej škatuľky a zdvihla oči na sestru.

„Vieš čo, Veronika… Ja som unavená. Unavená z toho, že musím na každej oslave počítať, koľko jedla si stihla napchať do vreciek.

Unavená z toho, že musím uťať muža a synov, aby znášali tvoje výstrelky, len aby sme sa nepohádali. Michal má pravdu! Našu dobrotu si si pomýlila so slabosťou.“

Teta sa zasekla. Takúto odvetu od večne ústupčivej sestry zjavne nečakala.

„Ty… ty berieš ich stranu? Veď som tvoja rodná sestra!“

„Nie sú mi cudzí, Veronika. Toto je môj muž a moje deti! Zbal si svoje veci a choď.“

„Tak dajte aspoň teplé jedlo pre dieťa!“ už tichšie, ale stále zlostne žiadala teta.

Otec bez slova vytiahol telefón, zavolal taxík, a potom k nej prisunul tašku s uterákmi.

„Zober si svoju kabelku a tieto haraburdky späť. Ostatné ostane na stole.“

„Moja noha u vás viac nebude! Lakomci!“ vypľula teta a schytila svoje veci.

Dvere reštaurácie sa s rachotom zavreli. Mama sa ešte pár sekúnd dívala na východ, ťažko si vzdychla.

„Mami, prepáč,“ povedal ticho Michal, sadajúc si vedľa nej. „Nechcel som ti pokaziť oslavu. Ale, dočerta, už mi to liezlo hore krkom.“

„Nič si nepokazil, synček,“ slabo sa usmiala a pohladila ho po ruke. „Ja som bola naivná, mala som ju dať na miesto už dávno.“

…O pár dní sa teta objavila, akoby sa nič nestalo. Michal sedel v kuchyni, keď mame zazvonil telefón a z reproduktora sa ozval hlasný:

„Júlia, ahoj. Ostalo vám po narodeninách nejaké jedlo?“

Mama zatvorila oči, vydýchla, ale tentoraz sa jej hlas ani nezachvel.

„Veronika, aj keby ostalo – tebe ho nedám. Na návštevu prídeš až vtedy, keď sa naučíš ctiť si hostiteľov, a nie pozerať na náš dom ako na bezplatnú reštauráciu.“

Na tetine narodeniny jej Michal ráno len hodil obyčajnú SMS-ku. Žiadne zlato, samozrejme, nikto neposlal.

Veronika Nováková ešte dlho čakala, kedy ju pozvú na ďalšiu rodinnú oslavu, ale mama ju jednoducho vyškrtla zo zoznamu hostí. A, zdá sa, že je to na dlho…

Ako si myslíte, urobili príbuzní správne? Napíšte svoje názory do komentárov a dajte like!

Rate article
Wyznaj Sekret
– Tak, čo ešte ostalo po sviatku? Musím nakŕmiť aj dcéru! – Teta s chamtivým znepokojením obzerala stôl.