**Nález pod vaňou**
Týždeň strávený v posteli s horúčkou a kašľom je konečne za Veronikou. Natiahla sa v posteli a spokojne sa usmiala. Prvýkrát po dlhej dobe sa cítila naozaj dobre. Ráno začalo jasnými lúčmi slnka, ktoré prenikali cez záclony. Veronika bola plná energie a odhodlania.
“No tak, je čas na kávu a upratovanie!” povedala s nadšením, keď vstala z postele.
Na kuchyni ju čakal jej manžel, Patrik, ktorý si vychutnával kávu a prehliadal si správy na svojom starom notebooku.
“Dobré ráno,” zamrmlal, bez toho, aby zdvihol oči od obrazovky.
“Dobré ráno!” odpovedala Veronika radostne. “Cítim sa na milión! Rozhodla som sa, že dnes spravím veľké upratovanie. Kúpila som nový čistiaci prostriedok ešte pred chorobou a chcem ním vydrhnúť kúpeľňu.”
Patrik len prikývol, očividne nezdieľal jej nadšenie.
“Možno inokedy? Prečo práve cez môj voľný deň? Ešte ma donútiš pomáhať, a ja som chcel len oddychovať…”
“Neboj sa, drahý, môj zápal na to všetko stačí!” uistila ho Veronika, pričom dopila kávu a dojedla toast s avokádom.
Krátko si pohmkávala, keď si priťahovala gumené rukavice. Aké je to dobré – deti sú už dospelé, takže už netreba upratovať tak často! Dcéra sa pred rokom vydala, syn od septembra študuje na univerzite a býva na internáte… Musím im zavolať! Veronika siahla po novej čistiacej paste, ktorá sľubovala lesk a sviežosť za pár minút. Jej citlivý nos po chorobe nezachytil žiadnu chemickú vôňu, ale skôr niečo ako levanduľu, niečo jemné a príjemné.
Najprv sa pustila do umývadla, potom toalety a nakoniec sa dostala k vani. Pasta účinkovala, vôňa lúčnych, fialových kvetov zaplnila celú miestnosť.
“No teda!” povedala ohromene, keď videla lesknúci sa povrch. “Si ako nová!”
Jej entuziazmus však nepominul. Veronika sa rozhodla, že keď už začala upratovať, dovedie to do konca. Pokľakla a pozrela sa pod vaňu.
“Teda, koľko prachu!” vykríkla a siahla po handru.
Jej pohľad upútalo niečo, čo sa zalesklo. Veronika natiahla ruku a spod vane vytiahla sklenenú pohár s kávou. Vo vnútri boli úhľadne poskladané bankovky.
“Čo to je?” čudovala sa, keď otvorila nádobu.
Veronika vyšla z kúpeľne s pohárom v ruke. Patrik stále sedel za notebookom, ale keď videl výraz na jej tvári, spozornel.
“Patrik, čo to je?” spýtala sa a ukázala mu pohár.
Na chvíľu zamrzol. Jeho tvárou prebehlo nervózne trhnutie, ale rýchlo sa ovládol a pokrčil plecami:
“Neviem. Ako to mám vedieť? Možno je to tvoja skrýša?” povedal a preglgol, pričom sa na pohár pozeral, akoby v ňom bol posledný kúsok chleba na svete.
Jeho pohľad bol plný zle ukrývanej bolesti, ale Veronika si to nevšimla. Už otvorila pohár a s úžasom vytiahla peniaze.
“Moja skrýša?” Veronika sa zasmiala. “Ja by som peniaze pod vaňu neschovávala. To je určite tvoje dielo.”
Patrik zodvihol ruky v geste vzdania sa, znova preglgujúc protivnú hrču v hrdle.
“Prisahám, netuším, odkiaľ to je. Možno to zabudli predošlí majitelia?”
Veronika si prižmúrila oči.
“Sme tu už päť rokov. Nemyslím si, že by tu nechali peniaze.”
Patrik sa snažil vyzerať uvoľnene, sledoval každý pohyb Veronikiných rúk. Ona sa však rozhodla, že keď našla peniaze, teraz sú jej. S úsmevom prepočítala bankovky. Oči sa jej rozžiarili zdravou chamtivosťou.
“Takže, keďže sa nikto nepriznáva, mám šťastie,” povedala.
Patrik sa pokúsil zasiahnuť. Začal medovým hlasom, s ťažkým ovládaním emócií:
“Možno by sme mohli kúpiť niečo užitočné? Napríklad nový notebook? Tento už ledva funguje. Mám vyhliadnutý jeden s výkonným procesorom…”
“Notebook?” fŕkla Veronika. “Načo by mi bol tvoj notebook? Mám lepšiu predstavu.”
Na druhý deň sa Veronika vrátila domov s krásnou krabičkou. Vnútri bol set šperkov: náušnice, prsteň a jemný prívesok. S hrdosťou ich ukázala Patrikovi.
“No tak, ako vyzerám?” spýtala sa, zatiaľ čo si nasadila prsteň a tvárila sa ako kráľovná Nefertiti. “Že mi to ešte sluší, čo?”
Jej výraz jasne hovoril Patrikovi: “len skús povedať, že nie!”
“Krásne,” odpovedal manžel, snažiac sa skryť sklamanie a horkosť. “Si moja najkrajšia, len aby ťa teraz niekto nezviedol.”
Veronika celý večer predvádzala nové šperky, pochválila sa svojím nálezom a šťastným nákupom všetkým: priateľkám, mame aj svokre. Pred spaním, o desiatej, starostlivo rozložila svoje poklady na nočný stolík, aby si ich mohla ráno hneď obliecť do práce.
Patrik nemohol zaspať dlhú dobu, čo sa o Veronike nedalo povedať – zaspala už po pätnástich minútach. Keďže vedel, že spí tvrdo, potichu sa prikradol k balkónovym dverám a vysunul svoje utrápené telo von. Tam, v krabici od odšťavovača, našiel schovanú škatuľku cigariet a mätovú žuvačku.
Najprv si zapálil. Vlastne, už dávno prestal… Veronika na tom trvala kvôli častým bronchitídám a zápalom pľúc. Mimochodom, za posledný rok ani jedna sezónna choroba! Trochu upokojený nikotínovým opojením, Patrik vytiahol mobil a vytočil číslo priateľa.
“No čo, starý kamarát,” povedal, “do hry sa tak skoro nezapojím, budete musieť bez mňa… Žena našla moju skrýšu. Pol roka som šetril, akurát nazbieral potrebnú sumu. A ona si kúpila šperky.”
“Ťažké, no,” sympatizoval priateľ. “No, ešte našetríš.”
Patrik vzdychol a letmo sa pozrel na spálňu. Veronika sladko spala a na stolíku pri nej ležali nové šperky, ktoré pre neho boli zbytočné, ale spravili ju šťastnou.
“No hej… Ale aspoň manželka ožila. Dokonca vyhlásila, že pre také šperky sa oplatí zhodiť pár kíl, ináč nevyzerajú efektne. Som rád, že sa sama potešila.”
Nasledujúce ráno bola Veronika znova skvelej nálady. Nasadila si nové náušnice a prívesok, obdivujúc sa v zrkadle.
“No čo, vyzerám dobre?” spýtala sa Patrika.
“Skvele,” odpovedal, snažiac sa úprimne usmievať, kochajúc sa svetielkujúcimi očami svojej manželky.
Áno, bez pochýb, žena sa musí občas rozmaznať! Ale v hĺbke duše už plánoval, kam ukryje ďalšiu skrýšu. Tentoraz určite nie pod vaňu.
