My deti si medzi sebou voláme víla. Je nízka, okrúhla a vždy s bielym pudlom na vodítku, z ktorého nosí sladkosti z farebnej vrečky. Keby sa takých ľudí našlo viac, život by bol jasný ako slnko, lebo oni sami sú slnkom.
Hráme si v pieskovisku, zháňame si kazačov a pirátov, pustíme modelové loďky do kaluží. Ako spieva Bulánov: Hráme si na drsných pirátov a odvážnych tulákovnámořníkov.
Keď spomínam detstvo, vždy vidím slnečný dvor plný stavebných kociek, kociek, áutiek. Sme jeden za všetkých a všetci za jedného. Vtedy v novinách neboli titulky ako Teenageri vŕtajú oči mačiatku alebo Psíka upálili naživo. Láskavosť visela vo vzduchu. Možno niekto zlý bol, ale všetci ho vychovávali rovesníci aj dospelí. A tak sa hanbilo, keď niekto konal zle.
A máme aj tetu Líniu. Je malá, akurát vyššia než dieťa. Pamätám si jej bohaté kučeravé vlasy a kvety v šatách, vždy jasné, kvitnúce. Teta Lívia nosí farebné korálky a vždy vychádza na dvor so svojím bielym pudlom Gombikom. Keď odhodíme autíčka, lietadlá a bábätká, spoločne sa vrháme k nej. Teta Lívia je akýsi dobrý duch nášho starého dvojposchodového domu. S ňou mladí rodičia nechávajú deti, keď musia ísť do práce. Pomáha vyzdvihnúť nás z materskej škôlky a medzi tým rozpráva zaujímavé príbehy. Výborne plete. Všetci sa pyšníme farebnými šatkami, šálikmi a ponožkami od tety Líny dnes by sa to volalo vlastná značka.
Nie je to naša krvná teta, ale voláme ju tak. Jej príbuzní žijú v ďalekom Česku a posielajú jej balíky s cukríkmi teraz to je pre nich bežná hojnosť, kúpte si, čo chcete. Kedysi bol deficit.
Viete, čo teta Lívia robí? Rozdáva nám všetko. Vychádza, sadne si vedľa nás a my hanblivo podávame dlane. Dostávame žiarivé farebné obaly, chutné cukríky, jedinečné a elegantné. Dnes by sme deťom od cudzích nebrali nič, lebo by ich mohli ublížiť (ako sa zmenil čas!). Ale teta Lívia nebola cudzinou, bola našou!
Prečo ich dávate? Majú rodičov, kým ich kŕmite. Ty aj tak sotva žiješ. Manžel je chorý, potrebuje lieky. Skryť tie cukríky! Budeš ich mať dlho. Prečo im? Myslíš si, že ti poďakujú? Vyrastú, prejdú okolo a nepamätajú si. Budeš ich potrebovať, budú otravovať. Ešte sú dobré, nezabíj ich, Lína! hovorí suchoústa susedka z druhého podjazdu.
My to počujeme s Oľgou. Máme len málo z toho, čo povedala, ale slová síce vryli sa do pamäti. Teta Lívia na to odpovedá:
Zuzka, čo to hovoríš? to sú deti, maličké. Kde berú rodičia cukríky v čase deficitu? Moja rodina mi ich posiela, nečaká. Nechaj ich cítiť chuť dobrých cukrírov. Nech si ich vychutnajú. Prečo ich mám šetriť? Musíme sa delit! Vidíš, aké im svietia oči? Objímajú ma. Vzduch vonia po deťoch, morskej pene, mlieku a vodných melónoch. Bože, aké sú milé! Žiaľ, Boh nám nedal deti ani vnúčov. Aspoň tu sú moji blízki! pretrhá teta Lívia rukou, utrhujúc si slzy.
Hlúpa si! Nájdeš milých! Vycvrkávajú, kričia. Nemám im nič dávať! Nie sú moji a nechaj ich! odvetí susedka, odchádzajúc.
My vyjdeme z kríkov, kde sme sa schovávali.
Oľgúško! Tanuška! Poďte sem, čo tam robíte? Príďte, deti. Mám pre vás červené jablko! podáva nám teta Lívia.
Teta Lívia, čo znamená hlúpa a hlúpa? vykričí Oľga.
Na tvári susedky sa na chvíľu mihne tieň, hneď potom sa zasmeje.
Počuli ste malé dievčatá. Buďte, akoby ste nič nepočuli, dobre? A na budúce pamätajte: kto hovorí niečo zlé, neberte si to k srdcu. Odpusťte. Zdvihnite ruku, fúknite a nech sa to odletí, zlé. Ľudia sú rôzni, ale dobrých je viac. Milujem vás! A dobre! pritiahne nás k sebe teta Lívia.
Jedného dňa dva dni neukáže na dvore. Prvý deň sme hľadali, pozerali sme na jej vstup a pýtali sa mami: Kde je teta Lívia? Možno odpočíva, alebo je chorá. Netrápte ju! odpovedali mami.
Druhý deň sme nečakali. Zvolali sme všetkých štyri dievčatá a štyri chlapčatá a išli odovzdať darčeky. Vedeli sme, kde býva.
Nešli s prázdnymi rukami. Krištof nakreslil oblohu a slnko, Štefan priniesol obľúbený farebný fix, Jana a Dimo z plastelíny urobili koláčik, Oľga priniesla kvet v hrníčku, dvojčatá Mária a Peter domáce džemy, a ja priniesla palacinky, ktoré moja mama piekla virtuózne. Palacinky boli úžasné: roztĺkajú sa v ústach, s maslom, mama sa smeje a šikovne otáča panvicu, a keď palacinka urobí otočku vo vzduchu, spadne späť.
Choď, odnesiť teti Líne. Ona vás kŕmi, vy jej? poškrabala ma mama po copoch.
Tak sme vyrazili. Dvere s kľučkou som si pamätám tak, akoby pol a pol. Zaskočili sme. Teta Lívia otvorila pomaly. V župane, s učesenými vlasmi, držiac sa za bok, bola bledá. Keď nás uvidela, rozkvitla.
Ó, deti moje! Odkiaľ ste? Všetci ste prišli, moji blízki! Vladimír! Vladíku, pozri, moje milé deti prišli navštíviť tetu Línu! bozkávala nás a vťahovala do izby.
Bezstarostne sme neberali na seba izbu. Teta Lívia žila skromne, dve postele, farebné záclony, prehnutý stolík, komodu, starý televízor. Všade preplývało pletené veci.
Z postele vstalo šedohnedé oči starý muž, ticho sa usmial a snažil sa udržať rovnováhu.
To je môj manžel, Vladimír. Je chorý, nechodí. Zostáva doma. A ja som trochu chorá. Prichádzam, aby som vás obdarovala cukríkmi! vybuchla teta Lívia.
Môžeme pomôcť! Choďme do obchodu. Viem, kde je. Alebo môžeme umývať koberce, alebo vyhodiť odpad. Všetci vieme niečo! povedal najodvážnejší z nás, Krištof.
Nie, milí, posaďte sa na moju posteľ, pobádala teta Lívia.
Priniesli sme, povedala vždy stíhajúca Jana a položila na stôl svoj koláčik.
Ostatní taktiež podali svoje darčeky.
Potom sme recitovali básne, spievali piesne, jedli cukríky a sledovali, ako bledosť odchádza z tvárí tety Líny a jej manžela. Na konci sa dokonca zúčastnili kruhu s nami.
Keď odchádzam, teta Lívia mi šepne do ucha:
Spýtaj sa mamky na recept. Palacinky sú úžasné! Nikdy som ich nejedla. Samozrejme, horia. dodal som a ona sa potom zasmeje: Aj tak nevyjdú tak dobre!
Moja mama ju začala pozývať k nám. Prichádzala, umývala si ruky, obdivovala perá s vankúšikmi, zatvárala oči a obúvala ich, potom si sadla na pohovku v kuchyni. Bolo to čulé, nohy jej nedosahovali podlahu, a tak ich pohybovala, keď jedla palacinky so zakysnutým mliekom. Ako dieťa. Občas si olizla prsty po zakysnutom mlieku, potom sa hanbila a žiadala o uterák.
Rozprávala, že manžel choruje dlho, už viac nepochádza. A že je pre ňu radosť starať sa o neho a o nás.
Teta Lívia milovala všetky zvieratá. Z rána a večera nosila vedro a kŕmila psov, ktorí sa našli v ulice. Vtedy neexistovali útulky a para pieskových psíčkov sa radovala, keď ich nakŕmili.
Zlatá žena, hovorila moja mama, rozprávajúc sa s otcom.
Zlatá to je žltá? Ako ozdoby na vianočnom stromčeku? A teta Lívia má svetlú pokožku! poznamenala som.
Mama ma objala a vysvetlila, že zlatý človek je veľmi dobrý.
Pamätám si, keď teta Lívia šla domov s vedrom. Cestu jej prekážali dve staré ženy.
Ty, drahá, viac nekrm svoje psíky. A prestaň volať deti k sebe. Už nám stačili! Krikajú, bežia. Kŕmiš ich cukríkmi? Ty si chudobná, hráš sa na bohatú! Aha, chlúpka. S nami nikdy nesedíš na lavičke, detský dom sa zhromaždí! Pozri, kde budeš žiť! Môžeme ti zničiť život! Potom sme prispeli na pohreb alkoholika a dala si najviac! Čo? Žaluješ ho? On len tak dýchal! kričali ženy v zboru.
Živý človek je v smútku. Potrebujeme ho provádiť. Matka je bez peňazí. Deti sú malé, nech sa hrajú a smejú. To je strašné, keď nastane ticho, šepkla teta Lívia, pritúžajúc vedro k sebe.
Zvláštna je malá, takmer po pás. povedala jedna z žien.
Mysli na seba. Tvoj invalid sa dnes alebo zajtra dostane! Nepodarí sa ti ani halier. kričala ďalšia.
Neviem, ako sa volala. Len si pamätám, že teta Lívia nakoniec hlasno a chvejuce povedala:
Nehýbajte Vojťa!
A ja už nevedela mlčať, cítiac, že sa deje niečo zlé.
Nehovoríte tak k tete Líni! Inak vám ukážem! vybehla dopredu, zakryjúc si teti Línu.
Aká nepríjemná dievčina! Hneď ťa odplácame! Poď sem! jedna zo susediek chytla moju ruku a ťahala ma k sebe.
Teta Lívia sa snažila zastaviť ich. V tom zaznel pípanie. Boli to deti Krištof a ostatní. Ruka sa uvoľnila. Oslobodili ma. Stojaci v krúžku okolo tety Líny, zvolali:
Nikdy ju neubíjajte a nehovorte zle! Inak budeme mať problém s nami! Teta Lína je naša!
Malý výtržník! syčali ženy a odišli.
Teta Lívia nás objímala. Neboli sme výtržníci, len jeden za všetkých a všetci za jedného. Cítili sme v srdciach, že tetu Línu zranili. To sa teraz deje mnohým dobrým ľuďom tým, čo kŕmia vtáčatá, pomáha bezdomovcom, dáva posledné, keď nemajú na čo kúpiť chlieb. Dávajú, pretože sú citliví, súcitní, veľmi dobrí. Štýl ich považujú za bláznivých.
Dnes je cena sila, drzost, hrubosť. Títo ľudia sa boja a rešpektujú. Kto má silný charakter, nedostáva odpoveď, je prenasledovaný, zosmiešňovaný, zasahuje sa do jeho života, učí ho. A prečo niekoho nakŕmiť, keď má posledné peniaze? Lepšie si ich nechať. Tak ľudia prechádzajú po hlavách, nevedia ani o slzách a bolesti iných, robia zlo a radujú sa z neho.
Tichý nárek sveta, planéta plače, uvedomujúc si, že sa narúša rovnováha harmónie. Mali by sme žiť v pokoji!
Po roku teta Lívia odíde z mesta. Jej manžel zomrie, príbuzní ju vziať domov. Celý dvor plačie.
Pred odchodom rozdávala vafle, plačala, bozkávala všetkých. Darovala veľkú krabicu s obálkami. Prinútila nás urobiť tajomstvá brali obálku, kvet, kúsok fľaše a zakopali do zeme. Potom ich vykopávali rukou bolo to krásne.
Dala nám aj svoje foto, jediné pre všetkých. Dohodli sme sa, že ho budeme striedavo chrániť.
Prijdem o rok skontrolujem. Aby ste boli tu! mávala mi rukou teta Lívia, odchádzajúc k západu slnka s kufrom, ktorý bol väčší než ona. Za ňou bežal jej pudel.
Viete, teta Lívia už nepríde. Snažíme sa chrániť tajomstvá, ale už nemá koho im ukázať. Nikto viac nás nekrmí cukríkmi ani nevolá deti. Rastú, učia sa, dospelí sa stávajú. Chodia, smejú sa. Občas nastane chvíľa, keď sa slzy zhromaždia, keď spomenieme teti Línu
Posledný rok sme sa dohodli stretnúť v starom dvore. Inokent,Naša posledná schôdzka pod starým dubom priniesla tichý sľub, že jej odkaz žiari v nás tak dlho, kým spoločne nevyplávame na more spomienok.
