— Tak, idem… Zuzka.
— Choď.
— Odchádzam, Zuzka, počuješ ma?
— Choď, Janko, choď.
Až keď za Jankom zabuchli dvere, Zuzana sa dala do plaču. Sedela v starom kresle, ktoré zdedila po babke, skrčená, a ticho plakala ako dieťa, aby ju nikto nepočul. Plakala, až začala štikútať ako malá.
Ako žiť bez Janka? Bez človeka, s ktorým strávila toľko rokov?
Zuzana vstala, aby pripravila večeru, ale zastavila sa. Prečo? Janko tu niet. Zosunula sa späť do kresla a slzy znova pritekli.
No potom si spomenula na deti. Čoskoro sa vráti dcéra Katka, hladná študentka z prednášok. Potom príde syn Tomáš, ktorý sa zdrží na tréningu. Budú chcieť jesť, treba ich nakŕmiť. Zuzana sa prinútila vstať, utrela slzy a vykročila do kuchyne.
Spomienky na roky s Jankom ju znova rozplakali. Ako? Ako bez neho?
Večer deti ako obvykle hlučne vrazili do bytu, strkali sa a škábrali. Ale čoskoro si všimli, že otec chýba.
— Mami, kde je otec? Na služobke? — spýtala sa Katka.
— Hej, kde je? — pripojil sa Tomáš.
Zuzana sa neudržala. Znova začala plakať, klesla na stoličku a rozvzlykala sa.
— Mami, čo sa stalo? Je v nemocnici? — znepokojila sa Katka.
— Nie… odišiel… — vydýchla Zuzana. — Navždy… k inej žene.
— Čože? — zhurta vykričili deti. — Mami, to má byť vtip?
Ale vtip to nebol.
Tomášovi sa zatrepali pery. Hoci bol športovec, v trinástich bol stále dieťa. Bezradne sa pozeral striedavo na matku a sestru, pripravený vybuchnúť do plaču.
— Tak — Katka rozhodne prešla rukou po čele. — Tomáš, do kúpeľne, umy sa a rob úlohy. Mami, dosť toho plaču. Musíme vymyslieť, čo ďalej.
Katka bola praktická, rýchla a rozhodná. Tomáš bez odmluvy poslúchol.
Neskôr Katka zašla k bratovi do izby.
— Plačeš?
Tomáš zavrtil hlavou bez pohľadu na ňu.
Katka ho objala, pohladkala mu vlasy.
— Prekonáme to, Tomáško. Počuj? Sme rodina, on je tam sám. Je mu horšie.
— A mám ho ľutovať? — vykričal Tomáš so slzami.
— Ľutovať? To je nápad. Budeme šťastní, najšťastnejší. A on si raz uvedomí, akú chybu urobil.
Po ukludnení brata a matky Katka odišla do kúpeľne a tam konečne dala slzám voľný priebeh. Ako? Ako mohol ich otec, ten najlepší otec na svete, urobiť niečo také? Nebol to žiadny krasavec, obyčajný chlapík s nadváhou, ktorého mama prekŕmila svojimi koláčmi. Jeho humor bol priemerný, len mama sa smiala jeho vtipom. Jazdil na starom aute, ktoré si sám opravoval. Pracoval ako vedúci malého oddelenia v továrni, s nízkou mzdou.
Ale v ich rodine bolo vždy všetko v pohode. Katka sa chvávala kamarátkam, že jej otec je jediný, kto je žene vernú. A ukázalo sa, že nie…
Slzy prúdili, Katka ich zmývala studenou vodou.
Život pokračoval ďalej, pokojne, ale už bez otca. Slovo „otec“ z ich slovníka zmizlo. Teraz hovorili „on“ alebo „tento človek“, a to čoraz menej.
Raz Katka počula za sebou:
— Katka, Katka, počkaj!
Obrátila sa. Za ňou, zadýchaný, utekal otec — neohrabaný, v tesnom obleku s kravatou, ktorá ho akoby škrtila.
Katka sa odvrátila a zrýchlila krok.
— Dceruška, počkaj! — prosil.
— Čo chceš? — chladne odsekla.
— Tu, peniaze… vezmi si — Janko podal zväzok bankoviek. — Je tam veľa. Prídeš k nám, Katka. Alžbeta, ona je dobrá, predáva kožuchy. Vyberieme ti kožuch. A mame k narodeninám dáme norkový! Alžbeta mi všetko dovolí. Čoskoro opäť letíme do Talianska, po kožuchy…
— Choď… do lesa — prerezala Katka.
— Prečo do lesa, dcérka?
— Po kožuchy. Na iné tri písmená nemôžem… výchova nedovoľuje… otec.
Janko stuhol, akoby ho poliala studená voda. Vedel, že rodine peniaze chýbajú. Žili skromne, a teraz ešte on… zablúdil s Alžbetou.
Všetko začalo s kolegom, Miškom. Ten ho pozval na návštevu ku svojej známej, a tam bola Alžbeta. Najprv sa mu nepáčila — príliš výstredná, vulgárna, mohutná ako medvedica. Pozerala sa na neho, akoby ho chcela zhltnúť. Janko chvíľu posedel a odišiel domov.
Toho večera prvýkrát Zuzanu oklamal, povedal, že sa zdržal v práci. Srdce mu búšilo, hanba ho dúsila. Zuzana si myslela, že ochorel, no on mal len také výčitky, že mu stúpla teplota.
Potom Mišo znova presvedčil: „Na polhodinu!“ A opäť tam bola Alžbeta.
— Čo to robíš, Jano? Ona vozí kožuchy z Talianska, má dve predajne! Mama dostane kožuch, čo len bude chcieť!
— Načo mi je? Mám predsa Zuzku.
— No tak! Bude to pre ňu zaujímavé. Čo ťa to stojí? Norkový kožuch pre Zuzku — chceš?
— Chcem…
A šiel. A potom znova a znova. Všetko kvôli tomu prekliatemu kožuchu. Sám nevedel, ako skončil s Alžbetou v posteli. Plakal, keď išiel domov, tak sa mu z toho robilo zle a hanbil sa pred Zuzkou. A potom ona zistila… a neodpustila. Prikázala mu odísť.
Alžbeta bola nadšená.
Večer bola Katka pochmúrnejšia ako mraky.
— Katka, prišiel za tebou? — spýtal sa Tomáš nesmelo.
— A za tebou?
Brat prikyvol.
— Povedal som mu, nech sa mi neukazuje. Nenávidím ho, zradcaA rok nato si Zuzana priviezla nové auto z práce a Janko ju prvýkrát po dlhej dobe zbadal v meste, ako sa smeje s nejakým cudzím mužom.
