Načoľka pod vaňou
Týždeň strávený v posteli s horúčkou a kašľom bol konečne za mnou. Martina sa natiahla v posteli a usmiala sa. Po prvýkrát po dlhej dobe sa cítila naozaj dobre. Ráno začalo so slnečným svetlom, ktoré prenikalo cez závesy. Martina bola plná energie a odhodlania.
– Tak je čas na kávu a upratovanie! – veselo si povedala, vstávajúc z postele.
V kuchyni ju čakal manžel, Jozef, ktorý už pil kávu a prehliadal si správy na svojom starom notebooku.
– Dobré ráno, – zamrmlal, ani nezdvihnúc oči z obrazovky.
– Dobré! – radostne odpovedala Martina. – Dnes sa cítim na milión. Rozhodla som sa urobiť generálne upratovanie. Kúpeľňu vydrhnem novým čistiacim prostriedkom, ktorý som kúpila predtým, než som ochorela.
Jozef iba kývol, očividne nezdieľajúc jej nadšenie.
– Možno niekedy inokedy? Prečo práve v môj voľný deň? Ešte ma zatiahneš do toho aj mňa a ja som chcel oddychovať…
– Neboj sa, milý, mám dosť elánu za nás oboch! – uistila ho Martina, dopíjajúca kávu a dojedajúc toast s avokádom.
Svojím nosom si pospevovala, zatiaľ čo si natiahla gumené rukavice. Bolo také skvelé, že deti už vyrástli a nemuselo sa upratovať tak často! Dcéra sa pred rokom vydala, syn od septembra nastúpil na univerzitu a býva na internáte… Musím im zavolať! Martina vzala plechovku s novou čistiacou pastou, ktorá sľubovala lesk a sviežosť v priebehu niekoľkých minút. Po chorobe jej citlivý nos nezachytil žiadnu chémiu, naopak, voňalo to buď levanduľou, alebo dačím jemným a príjemným.
Najprv sa pustila do umývadla, potom toalety, a nakoniec do vane. Pasta pracovala, vôňa lúčnych, fialových kvetov zaplnila celý priestor.
– Páni! – obdivovala, keď sa pozerala na lesklý povrch. – Teraz si ako nová!
Ale jej nadšenie sa tým neskončilo. Martina sa rozhodla, že keď už začala upratovať, dotiahne veci do konca. Kľakla si a pozrela pod vaňu.
– Fíha, je tam toľko prachu! – zvolala a schytila handru.
A vtedy jej pohľad padol na niečo lesklé. Martina natiahla ruku a vytiahla sklenú dózu od kávy. Vnútri boli úhľadne poskladané bankovky.
– Čo to je? – prekvapene sa opýtala, otvárajúc dózu.
Martina vyšla z kúpeľne s dózou v rukách. Jozef stále sedel pri notebooku, no keď videl jej zaujímavý výraz, zbystril sa.
– Jožko, čo je toto? – opýtala sa, ukazujúc dózu.
Na chvíľu zamrzol. Potom jeho tvárou prebehla nervózna grimasa, no rýchlo sa ovládol a pokrčil plecami:
– Neviem. Odkiaľ by som to mal vedieť? Možno je to tvoja skrýša? – povedal a preglgol, pozrúc na dózu, akoby v nej bol posledný kúsok chleba na svete.
Jeho pohľad bol plný zle skrytej bolesti, no Martina si toho nevšimla. Už otvorila dózu a so zvedavosťou vytiahla peniaze.
– Moja skrýša? – Martina sa zasmiala. – Peniaze by som predsa nepchala pod vaňu. To je určite tvoja práca.
Jozef zdvihol ruky nahor, akoby sa vzdával, znova preglgol škaredý uzlík v krku.
– Prisahám, netuším, odkiaľ to je. Možno to tu zabudli predchádzajúci majitelia?
Martina prižmúrila oči.
– Bývame tu už päť rokov. Nemyslím si, že by tu nechali peniaze.
Jozef sa snažil tváriť nevinne, sledoval každý pohyb Martininých rúk. Manželka však rozhodla, že keď našla peniaze, teraz patria jej. S úsmevom si prepočítala bankovky. Oči jej zažiarili zdravou chamtivosťou.
– No, ak sa nikto nepriznáva, znamená to, že som mala šťastie! – povedala.
Jozef sa pokúsil zasiahnuť. Zakrádavo sa ozval, s ťažkosťami ovládajúc emócie:
– Možno kúpime niečo užitočné? Napríklad nový notebook? Tento už ledva dýcha. Mám vyhliadnutý jeden, s výkonným procesorom…
– Notebook? – odfrkla Martina. – Načo mi je tvoj notebook? Mám lepší nápad.
Na druhý deň sa Martina vrátila domov s krásnou krabičkou. Vo vnútri bol set šperkov: náušnice, prsteň a elegantný prívesok. S hrdosťou ich ukázala Jozefovi.
– No tak, čo povieš? – spýtala sa, nasadzujúc prsteň a žiariac od nadšenia, cítila sa ako kráľovná. – Nie som ešte nádherná? Hm?
Výraz jej tváre hovoril Jozefovi: “Len skús povedať, že nie!”
– Krásne, – odpovedal manžel, snažiac sa skryť sklamanie a horkosť. – Si moja najlepšia, dúfam, že nám ťa nikto neukradne.
Martina celý večer predvádzala svoje nové šperky, rozprávala o svojom náleze a šťastnom nákupe všetkým: priateľkám, mame aj svokre. Pred spaním, okolo desiatej, opatrne rozložila svoje poklady na nočný stolík vedľa postele, aby ich ráno hneď nasadila do práce.
Jozef nemohol dlho zaspať, čo sa nedalo povedať o Martine – tá zaspala už za pätnásť minút. Znalý, že manželkin spánok je tuhou, Jozef sa opatrne preplazil k balkónovým dverám a vystrčil svoje utrápené telo von. Tam, v krabici od odšťavovača, našiel skrytú škatuľu cigaret, vedľa nej čakala balíček mäty žuvačky.
Najprv si zapálil. Vlastne, už dávno prestal… Martina trvala na tom kvôli častým bronchitídám a zápalom pľúc. Mimochodom, posledný rok žiadna sezónna choroba! Trocha sa ukludniac dávkou nikotínu, Jozef vytiahol mobil a vytočil číslo kamaráta.
– No čo, starý, – povedal, – do hry sa ešte tak skoro nezapojím, budete musieť zatiahnuť bez mňa… No, žena našla moju zâtkuu. Polroka som šetril, práve dostatočná suma sa nazbierala. A ona si kúpila šperky.
– Drsné, – povzbudil priateľ. – Nič to, ešte našetríš.
Jozef povzdychol a pozrel do spálne. Martina sladko spala, a na stolíku vedľa nej ležali jej nové šperky, lesknúce sa a pre neho úplne zbytočné, no urobili ju tak šťastnou.
– Aha… Ale žena sa pekne povzbudila. Dokonca povedala, že kvôli takýmto šperkom by stála za to zhodiť päť kilo, inak nevyzerá dostatočne dobre. No som rád, že si tak urobila radosť.
Na druhé ráno bola Martina opäť v skvelom nálade. Nasadila si nové náušnice a prívesok, obdivujúc svoj odraz v zrkadle.
– No čo, vyzerám dobre? – spýtala sa Jozefa.
– Výborne, – odpovedal, snažiac sa úprimne usmievať, obdivujúc manželkiné svietiace oči.
Áno, bezpochyby, ženu treba občas rozmaznávať! Ale v hĺbke duše už plánoval, kde schová ďalšiu zánušku. Tentoraz určite nie pod vaňou…
