V malom mestečku Piešťany, kde západy slnka odrážajú v zrkadlom hladine jazera a staré drevené domy chránia teplo minulých čias, sa Zuzana Vargová vrátila z obchodu so ťažkými nákupnými taškami. Na dezert kúpila obrovský melón, tešiac sa, ako sa jej syn poteší. Postavila tašky do chodby a započúvala sa. Z izby syna počula tlmené hlasy, akoby si niekto potichu rozprával. Srdce jej zaľapalo rýchlejšie. Vkročila do izby a strnula, neveriac vlastným očiam. Jej syn Ján si hral s drevenými figúrkami s neznámym mužom. Oboja sústredene presúvali hračky, usmievali sa a hovorili tak ticho, akoby sa báli vyrušiť ten okamih. Zuzana sa pozrela na hosťa a vykríkla.
“Čo to celé dni robíš doma, Jánko?” často reptala synovi. “Tak a celu život pretráviš sám! Pozri sa na Miška, tvojho bývalého kamaráta. Vyštudoval automechanika, pracuje, všetko mu vychádza. Oženil sa, narodil sa mu syn, postavil si terasu. S manželkou sa síce rozviedli – nezhodli sa v povahách, stáva sa. Ale Miško sa nedal, našiel si inú, s dieťaťom, potom mali ešte vlastné. A syna z prvého manželstva posiela na leto k babke. Všetci sú spokojní, dokonca aj bývalá – tiež sa vydala. A suseda teta Mária je nadšená: tri vnúčatá, dom plný detského smiechu, život vrel. Miško s novou ženou, Katkou, sa starajú o všetky deti a teta Mária im pomáha. Všetko sa im podarilo, a ty stále sedíš!”
“U nás je ticho,” pokračovala Zuzana, zatriasla hlavou. “No do koho si taký, moja starosť? Keď nás s otcom nebude, zostaneš sám a nebudeš mať s kým ani hovoriť! Vypni ten tvoj sústruh, keď matka s tebou hovorí!”
Ján vypol sústruh, zdvihol oči od práce:
“Všetko je v poriadku, mami, mám urgentnú objednávku.”
“Samozrejme, Jánko,” vzdychla matka. “Nič sa nezmení. Doma sedíš tridsaťdva rokov a budeš sedieť. Nič ťa nepohne. A ešte ťa aj otec podporuje, stále mlčí a mlčí. Ach, synku, otec je tichý, ale ty si ešte tichší!”
Zuzana vyšla zo šopy, kde mal Ján dielnu.
Ján sotva dokončil deviatu triedu na miestnej škole. Učil sa dobre, ale školu nemal rád. Nepáčilo sa mu, že tam všetci kričia, behajú a prekážajú mu myslieť. Po škole oznámil: ďalej sa učiť nepôjdem, mám svoju obľúbenú prácu, na celý život mi to stačí. Už bol celkom dobrý stolár. Otec celý život pracoval ako stolár na miestnej fabrike a syna naučil svojmu remeslu. Ján bol ešte väčší mĺčan než otec. Rád pracoval sám so drevom, stále niečo premýšľal.
Matka sa trápila: čo ak je s chlapcom niečo v neporiadku? Na zábavy nechodí, po dievčatách sa nepozerá, stále sám a sám. Sú hluční, hovorí, nudní. Mne je dobre. Zarábal Ján, pravda, celkom dobre. V šope si zariadil dielňu, celé dni niečo vyrábal: drevené hračky, malý nábytok. Stoličku vyrobil – čudo! Objednávky mal vypísané na pol roka dopredu, ľudia k nemu chodili aj z mesta. A matka sa stále obávala: Ján má štyridsať, a je sám! Ženiť sa nechce, deti nechce. Na kamarátov sa pozeral – taký život sa mu nepáči.
A teraz Ján dostal urgentnú objednávku – stôl so stoličkou pre chlapca. Všetko s objednávateľom dohodol cez internet, žiadali, aby sa posnažil. Ján sa snažil, aby všetko vyšlo pekne, aby to bolo užitočné. Z práce, myslel si, by mala byť radosť.
Za týždeň bol stôl hotový: stôl a stolička s upevňovacími prvkami, aby sa dali prispôsobiť výške a sklonu. Objednávateľ napísal, že chlapec, pre ktorého je objednávka, má zdravotné problémy, učí sa doma. Žiadali, aby Ján zásielku priviezol osobne, aby na mieste prispôsobil, ak by bolo treba. Sami prísť nemohli. Ján nechcel ísť – zvyčajne materiál priniesol otec, hotové veci odviedol. Ján nerád hovoril s cudzími: boli príliš hluční, príliš mnoho slov.
Ale objednávateľ trval na tom, aby prišiel práve majster, kvôli dieťaťu. Nedalo sa nič robiť – Ján s otcom vyrazili do vzdialenej dediny. Prišli, vyložili objednávku. Našťastie bol Ján silný a stôl ľahký. Doniesol, zaklopal. Otvorila dievčina. Ján nečakal – písal si s niekým menom Erika, myslel si, že je muž. A tu dievča, a ešte s takými presnými plánmi!
“Dobrý deň, môžem Erik?” povedal Ján. “Priniesol som objednávku.”
“Dobrý deň, to som ja Erika, vstúpte,” odpovedala ticho, odstúpila od steny, aby ho s stolom pustila dnu. Hlas mala jemný, úsmev teplý. “Vstúpte tam do izby, len prosím, nehovorte nahlas. Môj synček, Miško, sa bojí cudzích.”
Ján vošiel – chlapec sedel za malým stolíkom, očividne nepohodlným, staval niečo z konštruktéra. Erika dodala:
“Nebuďte prekvapený, Miško je tichý. Počuj, synček, vyskúšame nový stôl, ktorý strýko Ján vyrobil.”
Miško sa nechcel vyrušiť – Ján to chápal, sám bol taký. Rýchlo zostavil stôl, opatrne presunul konštruktér, presadil chlapca. Vyšli s Erikou do chodby. Miško sa napriamil, nohy položil na podložku a pokračoval v hre. Erika, všimnutím si Jánov pohľad, krátko vysvetlila:
“Muž chodil po zábavách, našiel si inú. Miško mal aj tak problémy, a on ho vystrašil, prišiel opitý. Doktori hovoria, že časom to prejde. Vyhodila somPo roku manželstva sa Ján a Erika usadili v novej prístavbe a každý večer sedeli na terase, ktorú spolu postavili.
