Anton sa zobudil, lebo v kuchyni bolo počuť škrípanie panvice, vriaci čajník a vzduch bol plný vône vyprážaných zemiakov. To jeho otec, Peter, ako vždy za úsvitu, chystal sa na rybačku. Stará motorka, ktorá vravela a stonala, už čakala na dvore, a Peter sa zaneprázdňoval balením chlebíčkov, termošu a kontroloval si náčinie. Snažil sa nerobiť hluk, ale aj tak prebudil manželku. Máriu už večer bolo trochu zle, ale rozhodla sa, že si ešte poleží. A Peter, šťastný z nadchádzajúceho rána pri jazere, netušil, že tento deň prinesie nie odpočinok, ale skutočný šok.
Keď motorka odišla, Mária sa pokúsila zaspať, no zrazu sa jej pridalo. Bolesti v bruchu sa zhoršili a začala sa motať. Zakríkla:
“Antoško! Zavolaj mi sanitku, synček!”
Anton, ešte ospalý, vybehol z izby, uvidel bledú matku a okamžite sa vrhol k telefónu. Ale sanitka stále nešla. Napájal ju vodou, prikrýval ju dekou, a v ňom rástlo púčko bezmocnosti. A potom, nevediac čo robiť, objal ju, pritlačil k sebe… a zrazu cítil, ako slabosť matky prešla do neho. O minútu neskôr sa matka narovnala, perky jej zardeli:
“Synček, ako by ma ruka odľahčila… akoby som ani nebola chorá.”
Anton ustúpil, ťažko dýchajúc. V hlave mu búšila myšlienka – znova to. Znova “vytiahol” z niekoho bolesť. Tento zvláštny dar sa u neho objavoval od detstva. Mal pocit, akoby v ňom žil niekto starý a múdry, kto mu dovolil liečiť, ale za cenu vlastných síl.
Medzitým sa Peter dostal do problémov. Na lesnej zatáčke mu motorka zhasla a len zázrakom ho neskúrilo auto, ktoré išlo vysokou rýchlosťou. Vodič, muž v drahej bunde, vyskočil, vystrašený, mával rukami:
“Si v poriadku? Brat, prepáč! Nikam nevolaj, tu máš peniaze – kúp si nový stroj!”
Vytiahol dve hrubé bankovky, vtlačil ich Petrovi do rúk, sadol do auta a zmizol. Starú motorku musel vliecť na lane. A keď sa v súmraku prikĺzol k domu, Mária vyšla na zápražie s očami plnými slz:
“Peter, kde si bol? Skoro som tu umrela a ty! A kde sú tvoje ryby?!”
Peter, bledý, ohromený udalosťami, zvieral peniaze v rukách:
“Toto mi dali… za život, Mári. Dnes mohlo byť všetko inak…”
Čoskoro sa na ich dvore objavilo ojazdené, ale pevné auto. Peter žiaril ako dieťa:
“No tak, teraz máme do dôchodku na čom jazdiť!”
Anton zatiaľ odpočíval. Matka sa mrzela:
“Žiaden z vás nemá zmysel, jeden len ryby ťahá, druhý leží a pozerá sa na stenu! Ženiť by sa mal, ale ty stále chodíš jak divoch!”
Ale čoskoro sa Anton spamätal. Pozvali ho, aby dokončil prácu – montovať kuchynské skrine v novom dome. A tam uvidel Valentínu. Stála a pozerala, ako pracuje. Ani slovo nepovedala, ale v jej pohľade bolo teplo a úsmev.
Na druhý deň tam išiel znovu – vraj chýbalo náradie. Prišruboval kľučky a Valentína mu ponúkla čaj. Štrúdľe, ticho, úsmevy. A zrazu Anton povedal:
“Čo keby sme sa trochu prešli? Do kina. Ja by som ťa predstavil rodičom, a ty mňa svojim. A možno potom aj svadba?”
Valentína bez rozmýšľania odpovedala:
“Šla by som.”
Tak začal ich príbeh. Rodičia boli šťastní, Valentína sa všetkým páčila. Antona ustanovili za majstra, práce postupovali a čoskoro sa dozvedeli, že čakajú dieťa.
Občas si spomenul na babkine slová:
“Sú ľudia, ktorí nemajú silu žiť. Takí len sedia a nič nechcú. Ty, Antoško, musíš byť pri nich, ale nezabudni aj na seba.”
A snažil sa. Nikomu neukázal, ako ťažké pre neho bolo “prevziať” bolesť. Mlčal, keď ho nazývali divochom. A len sám sebe priznal – ak je to dar, nech tak bude. Hlavné, že už nie je sám.
