Bolo to dávno, keď mal Jánko obyčajnú rodinu. Mama a otec ho milovali, ako aj on ich. Spolu chodili do kina a divadla, v zime na korčuľovisko, v lete cestovali na juh. Zbierali mušle, otec ho učil plávať… Potom však otec prišiel o prácu, lebo firma, kde pracoval, skrachovala. A začal piť. A keď bol opitý, nadával na vládu, prezidenta, zákony. Všetci boli vinní, že stratil prácu.
Keď ho mama, unavená z jeho opitých rečí, prosila, aby išiel spať, zaútočil na ňu. V poslednej dobe sa k nej pripínal už len tak. Posielala Jánka do izby, ale on všetko počul, triasol sa od krikov a zvuku rozbíjajúcej sa riadu. Čo mohol urobiť?
Keď otec konečné zaspal, naplňujúc izbu chrčaním a páchnucim zápachom alkoholu, mama prišla za Jánkom do jeho izby, často s ním zaspala na jeho úzkom lôžku. Chlapec si všimol modriny na jej rukách, dokonca aj na tvári. Ráno sa otec ospravedlňoval a prisahal, že sa mamy už ani nedotkne…
Ráno mama opatrne odišla. Keď sa otec prebral, vyrazil „hľadať prácu“, ako vravel. Jánko zostal sám, robil si úlohy. Chodil do tretieho ročníka na druhý turnus. Sám si zohrieval obed, jedol a potom šiel do školy.
Večer sa všetko opakovalo.
„Tak, otec včera zase rozbil všetko?“ spýtala sa susedka Zuzana Králová, ktorá bývala za stenou.
„Áno,“ Jánko len stručne prikývl.
„Prečo mama nezavolá políciu?“
„Musím ísť, meškam do školy,“ ponáhľal sa preč.
„No bež, bež,“ vzdychla si susedka, pozerajúc sa za ním.
Keď Jánko prišiel zo školy, mama varila večeru. Otca nebolo doma, čo chlapca potešilo. Sadol si k stolu a rozprával jej o školských novinkách. A potom povedal, že bez otca je lepšie, a bolo by dobre, keby sa už nevrátil.
Mama sa na neho nepríjemne pozrela.
„Prechádza ťažkým obdobím, synček. Keď si nájde prácu, všetko bude ako predtým.“
Ale otec prišiel domov, s hlukom sa prezliekal v predsieni, niečo pustil na zem a stáňal. Mama sa okamžite stiahla, vyzrela z kuchyne.
„Iď do svojej izby,“ povedala potichu a poponáhľala ho.
Jánko sedel v izbe a počúval. Ale dnes bolo všetko inak – ticho. Potom mama krátko vykríkla a niečo ťažké padlo na zem. Chlapec opatrne vyšiel zo svojho úkrytu a nahliadol do kuchyne. Otec stál, rozkročený, a pozeral sa na mamu, ktorá ležala na podlahe. Jánko nevydržal a vykríkol. Otec sa otočil a pozrel sa naňho zakrvavenými očami.
„Synček…“ začal.
Jánko vybehol z bytu a zazvonil susedke. Malú ho triasol. Zuzana Králová ničomu nerozumela z jeho roztržitých slov, ale zavolala políciu a záchranku. Prišli takmer súčasne. Otca odviedli, mamu odviezli do nemocnice. Jánko tú noc prespal u susedky.
Ráno išli spolu k mame. Ležala sama na posteli, obklopená trubicami. Spala, nezobudila sa, ani keď ju volal a trhal za ruku. Lekár odviedol Zuzanu do chodby a Jánko zostal s mámou.
Stále ju budil. Začal sa nudiť, susedka sa nevracala, a tak ju išiel hľadať. Jedny dvere do chodby boli pootvorené. Počul, ako lekár hovoril niekomu, že „je v kóme a pravdepodobne sa nezobudí, ale treba veriť…“ Vydesil sa a utiekol z nemocnice.
Zuzana ho našla na lavičke v nemocničnom parku. Celú cestu domov plakal. Susedka strácala trpezlivosť, snažila sa ho upokojiť. Doma sa spýtala, či majú s mamou nejakých príbuzných.
„Babička na dedine,“ odpovedal.
„Ďaleko odtiaľto?“
„Autobusom hodinu a pol, potom ešte tri kilometre peši.“
„Pamätáš si cestu?“
„Čo som, malý?“ urazil sa.
„Zajtra ráno ťa odveziem k babke,“ povedala Zuzana.
Ale ráno jej zavolala priateľka a prosila ju, aby okamžite prišla – jej mama umiera. Zuzana sa zlakla.
„Odvediem ťa na autobusovú stanicu a posadím na autobus. Prepáč, že nemôžem ísť s tebou. Si už veľký chlapec.“
Na stanici poprosila vodiča, aby na neho dával pozor. Ten sľúbil. A tak Jánko išiel sám. Od jednotvárneho bzučania motora a všetkých zážitkov rýchlo zaspal. Zdalo sa mu, že len privrel oči, a v nasledujúcom okamihu ho niekto potriasol za rameno.
„Hej, chlapče, zobuď sa, sme tu,“ budila ho žena, ktorá sedela vedľa neho.
Jánko vstal a išiel ku dverám.
„Počkaj, chlapček, choď s ostatnými, neoddeľuj sa. Nemôžem ťa odviesť, musím ísť späť,“ povedal vodič.
Chlapec prikývol a vystúpil. Ľudia sa rýchlo rozišli, na ceste, ktorá viedla za dedinu, zostal sám. Bálo sa. Ale svietilo slnko, pod nohami šuštili známe opadané listy. Povedal si, že je už veľký, cestu pozná, hlavne aby neodbočil, a vykročil, pre seba si spieval obľúbenú pieseň pre odvahu: „Biele snehy, biele snehy… A nad horou stojí Janko, Janko…“ Predtým ju spieval s mamou.
Teraz prejde jednu malú dedinu, potom väčšiu s obchodom, a potom bude babkina dedina. Keď za ním zostala prvá dedina, niekto na neho zapískal. Zastavil sa a obzrel sa. Vedľa cesty na spadnutom strome sedeli dvaja chalani.
„Kto si? Ku komu ideš?“ spýtal sa ten starší a vyšší. „Nevidím ťa tu prvýkrát.“
„Idem k babke,“ povedal Jánko.
„Čo, do školy nechodíš?“
„Chodím, len tak treba,“ nechcel im nič vysvetľovať.
„Nemáš cigaretu?“ spýtal sa ten druhý tenkým hlasom.
„Mama vA keď Janko konečne objal svoju mamu po všetkých tých ťažkých mesiacoch, pochopil, že domov nie je miesto, ale láska a teplo, ktoré mu dávala.
