Vyplnené prianie
Pronajali si byt takmer v samom centre Bratislavy.
“Páči sa ti to?” spýtal sa, sotva stihol pred ňou otvoriť dvere.
Byt bol obrovský, luxusný.
“No to mi povíš,” žasla, “to je úžasné, a pozri, aký výhľad z okna! Ale to musí byť šialene drahé?”
“Vieš, je to zvláštne, ale nie až tak. Prenajal mi ho jeden starý pán. Povedal, že žije vonku na starej chate.”
“No nechaj to tak, to je jedno, mne sa tu strašne páči,” pozrela sa na neho hravými, teplými hnedými očami.
Ráno odišiel skoro, ona sa po káve rozhodla stretnúť sa s kamarátkami.
Po jeho odchode sa v cudzom, ešte neosvojenom byte cítila nepohodlne.
Raz či dvakrát ju dokonca prepadol nepríjemný pocit, ako keby za ňou niekto stál, ale tieto myšlienky odohnala.
Urobila pár úspešných selfies na pozadí obrazov a starožitností, obliekla sa a vyrazila na stretnutie.
Kamarátky s nadšením skúmali fotky, nezastavili sa v chýri:
“Počuj, ten lustr, to je neskutočná krása!”
“Pozri tie obrazy! Och, a toto kto je? Hej, pozri, niekto stojí za tebou!”
Pozrela sa na fotku. Naozaj, za jej chrbátom akoby vyzeral nejasný obrys starej pani.
“Čo to je?” kamarátky sa na seba pozreli.
“No tak, prestaňte, to len tak padol tieň,” usmiala sa strojene pokojne, no v duchu sa znova zatrasla, spomenula si na ranné obavy.
Nasledujúci týždeň utiekol ako voda. Teplé večery trávili prechádzkami po centre, po nábreží, kupovali zmrzlinu a pešo sa vracali… domov.
Začínala si na nový domov zvykať.
Víkend museli stráviť doma. Lialo. Nikam nešli, objednali si pizzu a pozerali staré filmy.
Muž zaspal na gauči, aj ona sa prihrnula vedľa neho.
Zobudil ju rachot hromu, potom blesk osvietil miestnosť a ona uvidela, že pred ňou stojí stará žena.
Muž spal, ona strnula od hrôzy, nedokázala vydať ani slovo.
“No tak, mladá pani, ako sa ti tu páči?” potichu prehovorila stará žena a bez čakania na odpoveď pokračovala:
“Už si si niečo priala na novom mieste?”
“Nnnie,” zajakala sa, len to stihla povedať, prilepila sa k pohovke.
“Čo ešte priať? Muža má, zarábajú celkom dobre, ešte aj svoj malý byt prenajímajú. S bábätkom to síce nevyšlo, pár IVF už skúsili, ale zatiaľ nič.” Všetky tieto myšlienky jej prebehli hlavou za okamih.
Hrom ju prekvapil, blesk znova osvietil izbu, ale starej ženy už nebolo ani śladu.
Nevšimla si, ako zaspala.
Ráno ich privítalo žiariace slnko a modrá obloha.
“Počuj, ja som sa tak úžasne vyspal na gauči, a ty?” povedal, pripravujúc kávu.
“Ja tiež,” usmiala sa.
Cítila sa skvele, nočný zážitok sa jej teraz zdal ako sen.
“Mimochodom, ako sa ti tu páči? Ja som si tu celkom zvykol.”
“To nehovor, aj ja sa cítim ako doma, zatiaľ nič meniť nechcem.”
Pred pár rokmi, po ďalšom neúspešnom IVF, im psychologička odporučila… prenajímať si byty.
Pre emocionálnu obnovu.
Bol to ich tretí prenájom.
Ubehol nejaký čas, blížil sa Silvester.
31. decembra jej manžel oznámil, že večer príde starý pán pre peniaze na ďalšie pol roka.
“No to je čudák,” podivila sa, “na Silvester, večer?”
“No nechaj to tak, starý je, trochu výstredný, nech príde.”
Dedo sa ukázal večer, v rukách držal tortu jej obľúbenú.
Museli uvariť čaj.
Pri čaji sa rozprávali, za oknom začalo husto snežiť a ona, prekvapivo sama seba, navrhla:
“Ostaňte s nami prijať Nový rok. Kam by ste teraz šli v takom snehu? A nám bude veselšie, sme len dvaja… teda skoro traja,” opravila sa so šťastným úsmevom.
O polnoci odbili hodiny, za oknami začali vybuchovať ohňostroje.
A vtedy, v hĺbke zrkadla, znova uvidelá starú ženu.
Potichu sa na ňu usmiala, zamávala a rozplynula sa v odleskoch šľahajúcich rakiet.
Stihla len ticho úsmev opätovať a nenápadne zamávať.
Viac tú starú ženu nikdy nevidela.
P.S.
Raz, o pár rokov neskôr, som na nábreží stretla starého známeho.
“Počuj, pamätáš si ten pár, čo si prenajímal byt niekde blízko?” spýtala som sa. “Ako sa majú?”
“Pamätám! Vravím ti, sú to sranda ľudia, verte-neverte, stále tam bývajú. Ale háčik je v tom, že ten starý pán, majiteľ bytu, teraz býva s nimi. Je už veľmi starý, ale s ich chlapcom sa hrá ako s vnúčkom. Jeho žena zomrela, vlastné deti nemal. Tak takéto sú tie veci.”
