– Kam to ideš tak vyfintený? – spýtal sa sused, keď uvidel Tomáša v obleku a kravate.
– Na synovu maturitu, – odpovedal.
– No toto! Ako rýchlo rastú cudzie deti…
– A tie naše tiež, – usmial sa Tomáš.
– To hej… Takže čoskoro sa zbavíš výživného?
Tomáš sa naňho pozrel tak, že susedovi bolo nepríjemne:
– Čo to má spoločné?
– Ako čo? Nepríde ti už únavné dávať bývalej peniaze?
– Nepríde, – hodil krátko Tomáš a nechal suseda v úžase, kým odchádzal.
Postupne sa mu vrátila dobrá nálada. Naplavili sa spomienky…
***
V ten deň, keď sa jeho život razom zmenil, Tomáš bol úplne apatický.
Zdalo by sa: slobodný človek, zarába lepšie ako väčšina, býva v peknom byte, ženy sa oňho zaujímajú, práca ide ako po masle, podnikanie kvitne. Tak prečo sa cíti tak zle? Nič ho neteší. Nič nechce. Všetko je mu jedno.
Keď vyšiel z kancelárie, všimol si, že každú chvíľu začne pršať. Obloha sa zatiahla, zdvihol sa silný vietor.
Zavolal si taxík – nechcel prejsť zmoknutý.
Auto bolo, ako naschvál, v servise, a dáždnik Tomáš nevlastnil odvždy.
Povzdychol si a ponoril sa do vnútornej prázdnoty.
Vodič niečo rozprával, snažiac sa zapôsobiť na zjavne zámožného klienta, z rádia hrala nejaká smutná pesnička…
Tomáš takú hudbu nemal rád…
A vtom počul slová, ktoré ho okamžite vrátili do reality.
*Žil som bezstarostne, bez plánov a snov,*
*ako víno vo mne vrela mladá krv.*
*Jej láska bola ako nekonečný príboj,*
*a ja som nevedel predstaviť si iný svet.*
*No deň za dňom som ju zranil v tom šialenom behu,*
*až som stratil to, čo bolo najsvätejšie mne.*
*Stratil som ju v tých dňoch, keď bola mojou…*
Vnútri ho začalo bolieť… Bolesť sa rozlievala telom a Tomáš zrazu pochtil jej zdroj.
Zuzka…
Zuzanka…
Zuzana…
Tak ju volal v rôznych obdobiach života.
Ich školský románik skončil manželstvom. Nikto neveril, že krásna Zuzana Kováčová sa nakoniec stane manželkou známeho školského rebelanta Tomáša Holého.
Ale on veril. Vedel, že to tak dopadne. Bez nej by nedokázal žiť…
Kvôli nej študoval, kvôli nej sa prebil v živote, kvôli nej sa stal tým, kým bol.
A ona…
Ona bola vždy po jeho boku. Milovala ho. Starala sa. Inšpirovala.
Porodila mu dvoch synov.
Vždy pokojná, pozorná, krásna.
Ani slovo výčitky, ani jediná sťažnosť.
Všetkým bola vždy spokojná.
A v istom okamihu si Tomáš pomyslel, že to tak bude naveky. Že je to samozrejmosť. Že ona od neho nikdy neodíde. Všetko pochopí, všetko prepáči. Bude po jeho boku, nech sa stane čokoľvek.
A Tomáš sa nechal uniesť. Peniaze priniesli priateľov, dievčatá, večierky do rana…
Zuzka mlčala. Na nič sa nepýtala. Brala to ako normálu…
Vychovávala synov…
Neospravedlňoval sa, neprosil za odpustenie, nepomáhal.
Len zabezpečoval.
Myslel si, že to stačí, aby bola šťastná.
Mýlil sa.
V jeden krásny deň všetko skončilo vetou manželky:
– Tomáš, už ťa nemilujem.
– No tak! – zarazil sa, – si len unavená. Poďme večerať…
Ona postavila tanier na stôl a pevne dodala:
– Nechápeš. Musíme sa rozviesť. Už s tebou nemôžem ani nechcem byť.
– A čo deti? – vykríkol Tomáš a vnútri sa zatrasol nad banalitou vlastných slov.
– Samozrejme. Mali by žiť v láske… nie v manželstve…
– Tak choď do…! – zavrčal Tomáš, schmatol bundu a vyrazil z domu.
Tri dni sa neukázal. Čakal, že ho bude hľadať, volať.
Zuzka mlčala.
Keď sa vrátil domov, v predsíni našiel vaky s jej vecami. S jej vecami a vecami detí…
– Čo to robíš? – spýtal sa.
– Balím veci, – pokojne odpovedala.
– Prečo?
Pozrela sa naňho prekvapene.
– Prestaň, – zaškrípal zubami Tomáš, – netreba… Ja odídem sám…
A odišiel.
Všetko nechal žene a deťom.
V jeho svete to inak nešlo.
Po rozvode zostala Zuzana niekoľko rokov sama. Vedel to. Preto prichádzal, kedy chcel, nosil deťom darčeky, vyžadoval si rešpekt. Myslel si, že na to má právo.
A potom sa Zuzana neočakávane vydala.
Tomáš bol zúrivý. Ako sa mohla opovážiť?! Ona! Matka jeho detí! Mala by mu bozkávať nohy za to, že im všetko nechal, platí také výživné, okrem toho ešte pomáha!
A začal systematicky otravovať život bývalej manželke.
Najmä keď bol opitý.
Áno, to sa mu stávalo čoraz častejšie.
Volal, písal správy s urážkami…
Dokonca vyhrážal…
Zuzana nereagovala. Len si ho po čase zablokovala na sociálnych sieťach a v telefóne.
Vtedy ju začal číhať na ulici…
Keď prebral, vždy sa nenávidel za to, že znova nedokázal ovládnuť emócie, že urobil veci, ktoré by triezvy nikdy nespravil…
Ale aj keď ho trápilo svedomie, nikdy sa Zuzane neospravedlnil. Nedokázal sa jej pozrieť do očí…
A tak sa jeho život postupne zmenil na nekonečnú nenávisť. K sebe, k nej, k celému svetu…
Prestal cítiť, zabudol, čo je radosť.
Všetko ho otravovalo…
***
A teraz tá pesnička…
– Kto to spieva? – chrapľavo sa spýtal Tomáš.
– Čože, chlapče?! To je predsa Peter Bič! To si ho nikdy nepočul?
Tomáš neodpovedal. O minútu neskôr poverčil:
– Otoč sa!Tomáš sa vrátil späť do auta, pretože pochopil, že skutočné šťastie nie je v tom, čo stratil, ale v tom, že ešte stále môže byť súčasťou života ľudí, ktorých miluje.
