Zuzana Horáková vždy vedela všetko o ich paneláku – kto kedy prišiel, kto sa s kým pohádal, komu chýbajú peniaze na splátky. Ale o susedke z piateho poschodia nevedela nič. Žena sa objavila takmer nebadane. Zuzana si pamätala, že päťdesiatročný byt po starej Aničke Pospíšilovej dlho stál prázdny, kým príbuzní z Prešova nepredali. Kto kúpil? Nikto nevedel.
“Realitná kancelária asi, zase to predajú,” hávala sa susedka Eva Kratochvílová pri poštových schránkach. “Dnes je to módne, predávajú byty ako hríby na trhu.”
Čoskoro bolo jasné, že byt kúpili natrvalo. Zuzana to zistila podľa tichej hudby z výšky a klapotu topánok s opätkami. Naozaj opätkov – nie žabiek alebo tenisiek. V ich domácom činžiáku sa také prepychom málokto tešil.
Prvýkrát Zuzana novú susedku uvidela náhodou. Vyzrela dverami a spekla. Na pavlači st
Zuzana Horáková sa od tej doby trpezlivo snažila porozumieť príbehom ostatných obyvateľov domu, lebo spoznala, že za každými zavretými dverami môže byť bolesť alebo nádej, a niekedy stačí len drobná ústretovosť.
