20. december, piatok
Dnes som sa zamyslel nad tým, čo som počul o podivnej starej pani z prvého poschodia nášho paneláku. Ján, môj najlepší kámoš, si vždy dáva čokoládovú tyčinku, akoby mu nič nebolo. Vždy som si všimol, ako neúnavne žuje čokoľvek, čo mu do rúk padne na vyučovaní, počas prestávok aj po škole. Raz, keď práve riešil test z matematiky, si do úst zakukol kúsok cukríka a učiteľka mu dávala strastiplný pohľad.
Marek sa na mňa pozeral so zvedavým výrazom:
Čože, o čom hovoríš? Akú zvláštnu čarodejnicu máš na mysli?
Tú pravú! Má na hlave miesto vlasov hadiu šupinu a v noci údajne požíra deti! Počul si, že v meste miznú chlapčatá?
Na televízii som predtým zahlédol správu o dvoch chlapcoch okolo desiatich rokov, ktorí už niekoľko týždňov nie sú. Ako to teda Ján môže rozprávať takú bláznivú drámu? Všetci sme v šestom ročniku a on ešte verí týmto príbehom!
Pravda je, že celú noc som nemohol vymazať Jánove slová z hlavy. Dostal som sa na siedmy poschodie (Ján býva na deviatom) a snažil som sa sústrediť na domáce úlohy, no stále mi v mysli bežala tá záhadná susedka. Skutočne sa správala podivne: vychádzala z bytu na prvom poschodí len večer alebo keď pršalo, vždy v tmavej mikine s kapucňou, ktorú si ťahal až k obličiu. Nikto z obyvateľov nevedel, ako sa volá, koľko má rokov ani čím sa živí. Jej okná boli vždy zatienené ťažkými záclonami. Keď sa niekto objavil v schodiskovej oblasti, ona prešla okolo s hlavou sklonenou a tichým pohľadom. Žiadne slovo, žiadny zvuk.
Aj staršie pani z domu ju nepoznali, nazývali ju bláznivá a slepá. Jedného dňa som počul ich rozhovor:
Ideš do obchodu s ťažkými taškami a hneď ju tu vidím, ako vychádza z bytu, pritlačí sa k stene a len mrkne očami z pod kapucne. Žiadne dobrý deň, žiadne zbohom!
Áno, je to podivná. Vyzerá, že sa bojí ľudí ako mor! Videla som ju niekoľkokrát okolo jedenástej večer, akoby sa plížila po schodoch, akoby bola tieň. Kam ide v noci, neviem, no celý deň sedí doma.
Čo s ňou môžem robiť? Je to taká samotárka!
Taký deň sa mi rozhorel už od rána. V histórii ma učiteľ povolal k tabuli a som si snažil spomenúť Mojmira Mudrého, aby som aspoň niečo povedal, no učiteľka si všimla, že nič neviem, a dalo mi dvojku. Bol som sklamaný prečo by som sa nevedel naučiť meno vládcu, ktorý sa volá rovnako ako môj najlepší kamarát?
Na prestávke sa ku mne prisnil kolega Kolesár a nazval ma Jánom Mäsitým. Jeho komplici Tomáš a Juraj sa k tomu pridali, vybrali mi z rúk čerstvo zakúpený croissant a začali ho medzi sebou hádzať.
Daj mi ten croissant! kričal som, no nemohol som nechať Jedného v ťažkostiach. Vždy som sa bránil Jánovi, keď ho niekto urážal, a to sa stávalo dosť často.
Kolesár zmenil výraz na smiech a povedal:
Ó, Štíhlej sa postavil k Tlustému!
My sme v triede vždy boli Tlustý a Štíhly. Boli sme nerozluční, sediac pri jednom stole, idúci spolu do školy i von. Ja som chudý chlapček, vyzeral som mladšie, a pri Jánovi, ktorý bol robustný, som pôsobil ako malý chlapík.
Snažil som sa vyskočiť a vziať Kolesárovi croissant, takmer sa mi podarilo, no zhltol som sa a postrelil glóbus na učiteľovom stole. Ten s hlasným prasknutím spadol na zem a rozpadol sa na dva kusy, pričom jedna polovica sa roztrhla na dlhý prask. Vtom do triedy vstúpila učiteľka geografie
Glóbus bol len mierne poškodený, no po hodine pani Nataša Konstantinová napísala:
Marek, zostaneme.
Zodvihol som sa k učiteľkinmu stolu, nepozerajúc sa jej do očí. Pozrela ma a povedala:
Marek, čo to robíš? Si rozumný chlapec
Učiteľka urobila dlhú pauzu, jej pohľad ma drtil a ja som sa chcel schovať pod stolík. Predstavoval som si, že ma odvedú k riaditeľovi alebo že volá mojej mame. Už som mal od rodičov napomenutie za slabú známku.
Na šťastie však pani Nataša povedala:
Nevolám rodičov, ale pomôžeš mi po vyučovaní s učebnicami.
Dobre, pani Nataša, vzdychol som a pozrel na svoje tenisky.
Môžem si myslieť, že som mal šťastie aspoň rodičov nezavolali. No nálada bola stále skleslá. Ako keby, Ján po škole odvážili k lekárovi a nemohol byť so mnou, aby sme spolu trpeli neprávosťou.
Po vyučovaní sme sa všetci hrdo prebehli do šatne, a ja som pozoroval ten chaos, kým som sa nesmeril k učiteľkinmu učebnicu. Počítala knižky z knižnice a upratala triedu; trvalo to viac ako dve hodiny, a keď som vybehol z prázdnej školy, už padali ťažké, vlhké súmraky.
Domov som šiel s neochotou, hľadíac na mokré cesty, s myšlienkami krúživými ako dážď. Prečo je život tak nespravodlivý? Stačilo, že som bránil kamaráta, a nakoniec som skončil ako posledný. Kolesára nikto nepokarhal, aj keď on bol príčinou všetkého. A ten nepríjemný dážď
Moja sesternica mi napísala, že u nich už dlhý čas leží sneh a poslala fotky zasnežených ulíc, ktoré vyzerajú ako z rozprávky. Tu sú len stále mokré chodníky a chladný vietor, ktorý sa dostáva až do kostí.
Všetky tieto myšlienky ma držali tak dlho, že som si nevšimol, ako som šiel svojou obvyklou trasou s Jánom cez park. Teraz som sám, ako rozbitý glóbus v prázdnej učiteľkeovej miestnosti.
Zrazu som sa zastavil uprostred mokrej aleje. Stromy sa natiahli k šedému nebu svojimi holými, ostrými konármi, a po bokoch hrozivo čierneli zábery kríkov.
Čo keby niekto číhal v tých kríkoch a čakal svoju ďalšiu obeť? Spomenul som si na tú podivnú susedku z prvého poschodia. Čo keby práve ona vyšla loviť osamelých, stratenej chlapcov a svietila hadími zrenicami? Predstavil som si ten obraz a zrýchlil krok.
Ďalší chladný závan prešiel mojím telom, nie však vďaka vetru, ale niečomu inému. Otočil som sa a za mnou kráčala temná postava v kapucni.
Zúril som a spustil bežecký krok. Zatúla sa za mnou:
Hej, chlapče, počkaj!
Hlas bol mužský, čo ma iba viac naháňalo. Vedel som, že s neznámymi sa nemám rozprávať, najmä keď sa objavujú na tmavej, opustenej aleji.
Môj batoh ťahal dole, ako ťažký kameň, a dýchal som ťažko. Prečo nás školské učebnice ťahajú po celodennom?
Kroky sa približovali. Neznámy bežal potichu za mnou, šušťali kamene pod jeho nohami. Počul som ťažké dýchanie za svojou chrbtom.
Náhle ma niečo silne ťahlo späť, až takmer spadol. Pokúšal som sa bežať ďalej, ale niečo sa chytlo do môjho batohu.
Pomaly som sa otočil a stretol som tvár v tvár muža, ktorý držal môj batoh za rukoväť.
Usmial sa posmešne a povedal:
Prečo utečieš? Chcel som sa len porozprávať.
Môj hlas zostal v krku, jazyk sa zamotal. Zbadal som, že má druhú ruku schovanú za chrbtom. Čo tam má? Nôž? Pištoľ?
Rozhliadol som sa okolo, v parku nebolo žiadneho človeka, osvetlenie bolo vypnuté. Len dážď tlčal do lavičiek a do neosvetlených pouličných svetiel. Kdekoľvek sa dal stretnúť psí strážnik, ale nikde ho nebolo. Bol som sám, naproti tomuto strašnému cudzimu človeku v prázdnom parku.
Jeho oči žiarili dravým leskom. Z ruky za chrbtom vystrihol starú, špinavú handru, ktorá zapáchala ako čistiaci prostriedok na okná. Vôňa bola taká nepríjemná, že sa mi roztočil v hlave. Sotva som sa držal na nohách, keď z kríkov vybehla ďalšia postava v kapucni.
Súperov stisk uvoľnil, ja som ustúpil späť. Cítil som, akoby ma zem objímala, no nevedel som sa hýbať. Čas sa pretiahol, akoby trvala večnosť, a ja som si predstavoval, že zakoreniu sa v tom parku a zostanem tam navždy s holými stromami a kŕčovými kríkmi.
Menšia, šibalšia postava v kapucni sešľapla väčšieho na zem. Obaja sa šúchali, zatiaľ čo prvý zrazu zakričal. Jeho výkrik, spojený s večným vetrom, rezal až do kostí.
Potom zaznel podivný, odporný zvuk, podobný tomu, keď starý dedko s chuďom žúťa medovníky a chrumká ich škrupinu. Svetlá v aleji sa rozsvietili žltým, takmer prízrakovým leskom. Menšia postava sa naklonila k väčšiemu a pritisla mu hlavu k krku. Z pod kapucne vyleteli dlhé čierne vlasy bola to žena.
Naozaj? Nezvládol som dokončiť myšlienku. Zvuk sa utichol a žena z kapucne pomaly vstala, otočila sa ku mne a
Bola to naozaj ona susedka z prvého poschodia. Videli sme sa len niekoľkokrát: bledá, chudá, vždy v tmavej kapucni. Tentoraz bola tvár pomleté krvi a z úst jej vyčuhovali dva dlhé tesáky. Bez výčitiek si utrhla ústa rukavicou, akoby to bola len smotana a nie ľudská krv. Hneď sa blížila ku mne, ale ja som sa odtiaľ späť potiahol.
Jej oči sa rozžiarili žltými, mačacím leskom a za okamih zmizli v kríkoch. Na mokrom kamení ležalo telo muža, krkNa mokrom kamení ležalo telo muža, krk zafarbený do temnej ružovej, zatiaľ čo ja som sa rozbehol domov, v srdci ťahajúcý zmiešaný strach a úľavu, vediac, že tajomstvo starých zdien zostane navždy skryté za dverami jednopodlažného bytka.
