„Záhar, znova si prišiel zo školy s potrhanými nohavicami,“ karhala matka syna. „Znova si sa bil, a určite s Miškom, či? Koľko ešte musíte mať tieto spory, veď ste spolužiaci!“
„Áno, mami, znova s Miškom, ale vyhral som,“ odpovedal syn úprimne a dôstojne. „Ale aby bolo jasné, on začal. Hovoril, že Kika sa kamaráti len s ním. Tak uvidíme…“ Tridsaťročný chlapec zatriasol päsťou smerom k oknu, hoci nebolo jasné, komu to svojím gestom vlastne adresoval.
Miško tentoraz schytal poriadne, hoci minule vyhral on – nečestne, podrazil Záhara zo zálohy, ten padol a Miško sa naňho vrhol. Od detstva títo dvaja chlapci súperili o pozornosť krásnej Kiky, ich spolužiačky. Aj ona prišla zo školy rozčúlená a na matkine otázky odpovedala:
„Záhar sa znova pohádal s Miškom a teraz má Miško modrinu pod okom. A Záhar si roztrhol nohavice, matka mu určite naloží, tak mu aj treba! Prečo ho stále provokuje? A prečo sa musí Miško s ním biť, aby ma nechal na pokoji? Nemám ho rada…“
„Dcérka, to je v živote bežné. Stáva sa to často, dokonca aj medzi dospelými. Dievča si proste musí vybrať, ktorý chlapec sa jej páči viac. A chlapci si vzťahy často vybavujú päsťami,“ hovorila matka, no v hĺbke duše sa trochu obávala. Vedela, že dcéra čoskoro dospie a skutočne bude musieť urobiť dôležité rozhodnutie.
„Mami, nemám ho rada! Už som mu stokrát povedala, že ten šibalský okuliarnik sa mi nepáči. Miško je lepší, šikovnejší a krajší. Nikdy, ale nikdy sa mi nebude páčiť Záhar!“
„Ach, dcérka, nikdy nehovor nikdy. Nevieš, čo ťa v živote ešte čaká. Život ti môže pripraviť také prekvapenia, že sa človeku až zatočí hlava. A ktovie, aký osud ti pripravil Boh. Nech ti dá, aby si mala všetko dobré,“ vravela matka smutne a potriasala hlavou.
„Mami, čo má spoločné osud s tým, že sa mi Miško páči viac? To je predsa jasné!“ rozčúlila sa dcéra, no matka sa zamyslela nad vlastnými myšlienkami.
Blížil sa koniec školy. Kika zostala s Miškom, zatiaľ čo Záhar trpel v tichosti. Vedel, že vzhľadom prehráva so svojím odvekým rivalom. Už sa neperli, lebo Záharovi bolo jasné, že Kika si nevybrala jeho. Občas sa s Miškom pohádali, no už to nikdy nedopadlo bitkou.
Kika s Miškom večerami chodili na prechádzky a snívali.
„Vieš, Mišo, chcem mať veľkú rodinu. Keď sa vezmeme, kúpime si veľký okrúhly stôl, aby sa zaň zmestila celá rodina. A ja budem učiť v škole, veď vieš, chcem ísť na pedagogickú fakultu. A v lete pojdeme celá rodina k moru,“ usmiala sa blažene Kika a položila mu hlavu na plece.
Mišo počúval mlčky, neprerušoval ju, no ani s ňou úplne nesúhlasil.
„Kika, veľká rodina je síce pekná, ale potom budem musieť robiť dni a noci, aby som vás všetkých uživil,“ usmial sa. „Budem unavený a na aké more potom?“
„Mišo, veď ja budem tiež pracovať, pomáhať, prinesiem peniaze domov. Naše platy nám budú stačiť,“ presviedčala ho Kika vážnym tónom.
„To si predstavuješ ako? Ty nebudeš pracovať, ty budeš sedieť doma, starať sa o deti a čakať na muža z práce,“ vysvetľoval svoj postoj Mišo.
„A prečo by som mala sedieť doma?“ prekvapila sa Kika.
„Pretože si žena a tvojou povinnosťou je zostať doma. Muž je hlava rodiny, pamätaj si, čo povie on, to bude platiť.“
Táto rozprava sa Kike nepáčila, bála sa, že sa zmení na hádku, a tak odišla domov, mávnutím ruky na rozlúčku. Mišo s prekvapením poškrabal na zátylku a rozmýšľal:
„Čo som také povedal, že sa jej to nepáčilo?“
Pred domom čakal na Kiku Záhar s červenou ružou v ruke.
„Ahoj, to je pre teba.“
Kika frfla, bola stále nahnevaná.
„Záhar, ty si to zas! Čo chceš? Prečo ma stále obťažuješ? Nechaj ma! Veď predsa vidíš, že som si vybrala Miška.“
„Pretože sa mi veľmi páčiš, rovnako ako jemu. Vezmi si ružu,“ no dievča ju nevzalo a vošlo do domu.
Ráno, keď vyšla von, uvidela červenú ružu na prahu. Hoci bola stále nahnevaná, zobrala ju.
„Aká pekná, ešte ani nevädla,“ pomyslela si.
Odvtedy sa k nej Záhar už nepristavil, no občas jej večer nechal ružu na prahu. A ráno ju tam vždy našla a vedela, od koho je. Dlhán Záhar v okulia
