“Rozviedla sa potichu”
“Zdenka, ty si sa zbláznila!” vykríkla do telefónu Nika. “Ako to, že si sa potichu rozviedla? Prečo si nič nepovedala?”
“Ticho budeš,” odsunula si Zdenka telefón od ucha a pozrela sa na kuchynské dvere. “Deti sú doma.”
“Aké deti? Veď majú cez tridsať! Zdenka, vôbec si uvedomuješ, čo robíš? Dvadsaťosem rokov manželstva a zrazu – rozvod!”
“Nika, nekrič, prosím. Je mi ťažko aj tak.”
“A prečo si mlčala? Sme kamarátky už od výšky! Mohla som ti pomôcť, podporiť ťa…”
Zdenka pritlačila telefón k hrudi a zatvorila oči. Bože, ako je už unavená z týchto rozhovorov. Najprv volala Mária z práce, potom teta Katarína a teraz Nika. Akoby všetci len čakali, kedy im dá dôvod na klebety.
“Zdenka, si tam?” ozvalo sa z telefónu.
“Som, som,” pritlačila si ho opäť k uchu. “Len nechcem o tom hovoriť.”
“Akože nechceš? Veď to je udalosť! Si prvá z našej partiy, čo sa rozviedla. Aspoň niečo povedz. Zavadil?”
“Nie, nezavadil.”
“Pil?”
“Tiež nie.”
“Tak čo teda? Zdenka, no povedz už niečo!”
Zdenka sa hlboko nadýchla. Ako má Nike vysvetliť, že proste len bola unavená? Unavená zo sivej každodennosti, z rovnakých rozhovorov, z pocitu, že žije cudzí život?
“Unavilo ma to, Nika. Chápeš?”
“Z čoho? Vždyť Vlado je dobrý chlap, nepije, nebije, zarába slušne.”
“Práve. Dobrý chlap. Len nie môj.”
“Čo to hovoríš? Akože nie tvoj? Veď ste spolu strávili dvadsaťosem rokov!”
V predsieni sa ozval šum. Zdenka sa poponáhľa rozlúčila a zavesila. Do kuchyne vošla dcéra Adriána s taškou potravín.
“Mama, ahoj,” postavila tašku na stôl a pozrela sa na ňu. “Prečo si taká bledá?”
“Nič, bolí ma hlava.”
“Opäť volala Nika? Počula som, ako sa v telefóne ospravedlňuješ.”
Zdenka prikývla. Adriána vysypala nákup na stôl a začala ho ukladať.
“Mama, nelútiš sa?” spýtala sa bez otočenia.
“Na čo?”
“No, že si sa rozviedla s otcom.”
Zdenka sa pozrela na dcéru. Adriána bola veľmi podobná jej v mladosti – tiež tmavé vlasy, tiež sivé oči. Len v Adriániných očiach bola rozhodnosť, ktorú ona sama nikdy nemala.
“Neviem, Adriánka. Zatiaľ neviem.”
“A otec? ľutuje?”
“Nehovorili sme o tom.”
Adriána sa otočila.
“Mama, môžem sa ťa na niečo spýtať?”
“Samozrejme.”
“Ty si otca nikdy nemilovala?”
Zdenka zamrzla s hrnčekom v ruke. Odkiaľ to vie?
“Prečo si to myslíš?”
“Veď som vás celý život pozorovala. Nikdy ste sa neobjímani, nebozkávali. Ani za ruku ste sa nedržali. Žili ste ako spolubývajúci.”
“Adriánka, nehovor tak. Otec je dobrý človek.”
“Dobrý, súhlasím. Ale ty si ho nemilovala. A on teba tiež, podľa mňa.”
Zdenka postavila hrnček. Dcéra mala pravdu. Nikdy nemilovala Vláda. Vydala sa za neho, lebo bolo treba, lebo všetky kamarátky už boli vydaté, lebo rodičia trvali na tom.
“Mama, a koho si milovala?” spýtala sa Adriána ticho.
“Načo ti to vedieť?”
“Len ma to zaujíma. Každý človek by mal v živote lásku.”
Zdenka sa odvrátila k oknu. Samozrejme, láska bola. Ako by aj nie? Ján z vedľajšieho vchodu, študent medicíny. Krásny, múdry, snívajúci. Schádzali sa potajme, lebo Zdenkini rodičia ho považovali za nevhodného.
“Lekár nie je povolanie, ale poslanie,” hovoril Ján. “Budem zachraňovať ľudí.”
“A ja ti budem pomáhať,” odpovedala Zdenka.
Ale rodičia trvali na sobáši s Vládom. Stabilita, byt, dobrá rodina. A Ján odišiel do malého mestečka na severe. Písal listy, volal, dokonca niekoľkokrát prišiel. Ale Zdenka už bola vydatá, už čakala prvé dieťa.
“Mama, ty plačeš?” vystrašila sa Adriána.
“Nie, čo ti napadá. Len sú unavené oči.”
Dcéra ju objala.
“Vieš, mama, chápem ťa. Lepšie byť sama ako nešťastná v manželstve.”
“Ty si to myslíš?”
“Samozrejme. Pozri sa, aká si od rozvodu. Zchudla si, ostrihala sa, kúpila si nové šaty. Akoby si ožila.”
Zdenka sa pozrela na svoj odraz v okne. Naozaj sa zmenila. Kedysi chodila v tých istých sivých svetrákoch, vlasy mala stiahnuté do drdola. Teraz si dovolila výrazné farby, moderný strih.
“A Jakub ako z”A ako Jakub to zobral?” spýtala sa Adriána, zatiaľ čo Zdenka s úsmevom pozrela na telefón a pomyslela si, že konečne vie, čo znamená byť slobodná.
