V tichom mestečku Pezinok, kde staré lipy vrhali dlhé tiene na úzke uličky, Ján sa rozčúlil: „No tak, ešte sa rozplač!“
Prišli k domu. Eva, jeho žena, sedela v aute, opierajúc sa ťažko o dvere. Ján prevrátil oči: „Ach, teraz jej musím zas otvárať dvere.“ Ale ona sa už sama snažila vystúpiť. On rýchlo trhol kľučkou, takmer ju zrazil.
„Pozor, nemotorná!“ zavrčal, keď ju sprevádzal do bytu.
Zaniesol vrecká, hodil ich pred dverami, počkal, kým Eva, kulhavá, dorazí do izby, a odkričal:
„Prídem neskoro.“
Otočil sa a odišiel. Nastartoval auto a bezcieľne jazdil po meste, aby utlmil v sebe hnev. Potreboval oddych. Zavolal kamarátovi z práce, Mišovi. Ten ho pozval – vyskúšať novú hru. Ján prišiel.
Slovo za slovom, pri pive, rozprávanie sa stočilo na osobnú rovinu. Ján vylial všetko: ako vyhasla vášeň, ako ich pohltil každodenný rutina, ako ho Eva „ustavične kritizuje a vyžíva sa v tom“. Spomenul Zuzku z oddelenia predaja – mladú, bezstarostnú, usmievavú. Ona sa ho niekdotkne ramenom, inokedy podporí vtip. S ňou zabudne na všetky problémy.
Eva
„Prečo neideme v júli na dovolenku?“ spýtala som sa, keď sme išli domov.
Ján vybuchol. Zakričal, udrel do volantu. Jeho tvár sa skrivila od zlosti. Obrátila som sa k oknu, slzy sa mi kotúľali samé. Čo som urobila zle? Len som sa spýtala! V poslednej dobe bol taký nervózny, podráždený.
Kamaráti Jana inspektori v kriminálnej službe: „Možno má niekoho?“ Povedala mi o svojom manželovi, Tomášovi. Ten sa tiež zmenil, keď sa objavila „jedna v práci“. Mladá, začala na neho mihotať očami, a Tomáš „sa nechal zlomiť“ – začal sa obliekať módne, používať slang – „cringe“, „lol“. Jana málem zošalela, keď Tomáš pred synovými kamarátmi začal hovoriť hlúposti s tými „haha“ a „hihi“. Synovi bolo tiež trápne.
Nakoniec Jana nevydržala. Urobila scénu, zbalila Tomášovi kufre a poslala ho „na prevýchovu“ k jeho matke. Zavolala svokre, žartovala, že vracia „tínedžera“. Ona s humorom odpovedala: „Zaveď ho do detského domova, takéhoto nechceme. Alebo do blázinca.“ Potom Tomáš dostal od matky také čítanie, že rýchlo „prezrel“ a stal sa znovu sebou. Jane sa uľavilo.
S Jánom to tak nepôjde. On je iný. A cítim, že nikoho zatiaľ nemá. Ale niečo nie je v poriadku.
Ján
Sedel som u Miša, no myšlienky sa mi točili okolo Evy. Čo sa s ňou stalo? Kam zmizla tá ľahkosť? Stále len v starostiach, prilepila sa na tú dovolenku… Spomenul som si na Zuzku – jej smiech, ako sa dnes po práci v kaviarni smiala pri mojich vtipoch.
V tom mi zavolala Eva. Žiadala, aby som ju vyzdvihol z práce a zastavil sa v obchode. Všetka nálada fuč. Zuzka sa tak pozrela, keď som povedal, že musím ísť. A Eva! Kto ju nútil ísť do práce s opuchnutou nohou? Vyvrtla si členok, noha bola opuchnutá, mohla byť doma! Ale nie, bez nej sa tam „nezaobídu“.
Točil som telefónom, rozmýšľajúc, či zavolať Zuzke. Vytočil som… A v tom Mišo:
„Čo si taký? Zuzke voláš?“
Zrušil som hovor, bolo mi nepríjemne.
„Pôjdem, Mišo,“ zamrmlal som.
„Aj ja som mal takú „Zuzku“. Volala sa Katka,“ začal. „Kvôli nej som rozbil rodinu. Dceru vidím len cez víkendy. Žena sa znova vydala, vyzerá šťastne. Ja som bol tiež šťastný, Ján. Ale len krátko. Pomýlil som sa, čo je šťastie. A keď som si to uvedomil – bolo neskoro. Žijem sám, hrám hry. Prosil som ženu o odpustenie, ale povedala: „Odpustila som, ale s zradcom žiť nebudem.“ Postavil som sa na jej miesto – a pochopil som: ja by som tiež nevedel.“
Mišo stíchol a ja som cítil, ako sa vo mne všetko stiahlo.
„Porozmýšľaj, kým zavoláš,“ dodal.
Rozlúčil som sa a odišiel. Telefón zazvonil. Myslel som, že Eva, ale nie – Zuzka.
„Haló, volal si mi?“ zašveholila.
„Nie, omylom,“ zamrmlal som.
„A neprídeš? Úplne náhodou, cez obchod. Mám rada biele polosladké…“
Bolo mi z toho zle. Z nej, zo seba. Zrušil som hovor. Volala znova a znova. Ja som odmietal, sediac v aute. Zuzka nechala hlasovú správu: obviňovala ma zA keď sa vrátil domov, Eva stála pri okne, pozerajúc sa na hviezdy, a on pochopil, že láska nie je o vášni, ale o tichých večeroch a druhej šanci.
