Drahý denník,
Dnes v noci som sa zase motal po bratislavských uliciach poriadne pripitý, ledva som sa držal na nohách. Kam som vlastne šiel, to som neriešil. Veď tu poznám každý roh, ulica ma vždy privedie domov. Hlavu mi zamestnávali dôležitejšie veci pálilo ma v hrudi a filozofoval som nahlas do tmy.
Prečo mám takýto život? Dvadsaťsedem a moji kamoši už vedú deti do školy, len ja odo mňa dievčatá odchádzajú po mesiaci, keď mám šťastie. Som vraj hrubý? Veď nie som Teda, možno aj som. Ale veď chlap má byť chlap! uchechtol som sa sám nad sebou. Jediné, čo mi v živote vyšlo, je podnikanie. Na milionára ešte nemám, ale na pekný život si zarobím.
Zrazu ma zastavila bolesť v hlave, ruky vystrelili k spánkom a oči mi zaliali slzy:
Toľko peňazí som dal tomu doktorovi a on nakoniec len: Nepomôžem vám. Mám adresu jedného špičkového lekára v Bratislave, ale ani ten asi nič nezmôže. A čo ak tam zajtra fakt pôjdem? Dám tomu ešte nádej!
Nepamätám si, kedy som sa dostal k Dunaju. Stál som na moste a pozeral do tmavej vody:
Čo ak skočím? Voda je hlboká, zima by ma hneď zmrazila spomenul som si na Sokrata. Nie, topiť sa nejdem. Mačka je doma hladná. Idem domov.
Len čo som sa pohol, zbadal som na strede mosta ženu s batohom na hrudi, z ktorého vykúkalo malé dieťa. Stála, hľadela na rieku a zrazu sa začala šplhať na zábradlie. Stihol som k nej dobehnúť, chytiť ju okolo pása a stiahnuť späť. Spadli sme spolu na špinavý chodník a dieťatko sa rozplakalo.
Čo ti šibe? vyhŕklo zo mňa a triezvosť ma zrazu prefackala.
Čo ťa do toho?! Prečo sa staráš do cudzích vecí? rozrevala sa.
Zdalo sa mi, že ti je ešte skoro odísť na druhý svet, kývol som hlavou k dieťaťu. A jemu už vôbec. Vstávaj a choď domov, k mužovi, k mame! Kto ti ostal?
Nemám domov, muža, ani rodičov. Nemám nikoho.
To mi chýbalo hystericky som ju popohnal na nohy aj s dieťaťom. Poď.
Nepôjdem s tebou! Čo ak si nejaký šialenec?
Do vody môžeš skočiť vždy, ale bláznov sa bojíš? potiahol som ju jemne za ruku. Poď!
***
Šli sme nočnou Bratislavou, dieťa stále plakalo a moje nervy to už nevydržali:
Prečo stále reve?
Asi je hladný, stiahla si ho bližšie k prsníku.
Daj mu mlieko.
Nemám mlieko… ani peniaze.
Ani rozum, zamrmlal som, obzerajúc sa okolo. Tam je nonstop potraviny. Poď, vezmeme mlieko.
***
Predavačka aj SBS-kár nás pozorovali s nedôverou, ale rozhodol som sa: vzal som košík a kývol na ženu:
Poď, obrátil som sa na pokladníčku. Kde je mlieko?
Tam vzadu, ukázala.
Došli sme k chladničke.
Vyber, ktoré treba! povedal som.
Toto, vytiahla jeden malý kartón.
Zober viac. Koľko treba, toľko ber, chvíľu som čakal, kým nakladá balíčky. Ešte niečo?
Plienky.
Plienky? A to je čo?
Tamto vedľa, na tvári sa jej prvýkrát mihol úsmev.
Zober aj tie.
A vlhčené obrúsky môžem?
Jasné.
Pri pokladni pýta pani hotovosť. Vytiahol som zošnurovanú hrsť päťdesiateurových bankoviek. Podal som jednu.
Nemám vydať, pozrela sa na mňa.
Tak mi k tomu prihodíte túto čokoládu, ukázal som podráždene.
***
Otvoril som dvere bytu. Žena neveriacky pozerala na všetko okolo. Odhodil som topánky, z chladničky vytiahol rybu a hodil pre Sokrata, moju starú sivú mačku. Potom som sa napil džúsu až do sýtosti, obrátil som sa k žene:
Nocovať môžeš tu, ukázal som na izbu. Kuchyňa, kúpeľňa, všetko ti patrí. Idem spať.
Otočil som sa, ešte raz sa zastavil:
Ako sa voláš?
Ivana.
Ja som Richard.
***
Vyzerá, že fakt nie je blázon, premýšľala Ivana, kým na kuchyni varila vodu na čaj. Bože, aká som sprostá! Takmer som skočila do tej vody Ale čo by bolo s Ferkom? Zmrzli by sme vonku. Zajtra nás aj tak vyhodí. Aspoň dnešnú noc máme teplo.
Keď voda zašumela, utekala do izby, položila malého, v batohu našla fľašku, utekala späť nakŕmiť syna mliekom zohriatym s vodou. Malý všetko vypil, začal driemať. Prebalila ho a konečne utíchol. Umyla sa, prešla na kuchyňu. Zistila, že nejedla celý deň. Bez rozmýšľania otvorila chladničku, schmatla kus suché klobásky, natlačila si ho do úst, ukrojila kus chleba, kúsok syra. Keď už bola sýta, zamrzelo ju, aká je nevychovaná. No nevadí ľahla si s malým na posteľ a ihneď zaspala.
***
Ráno. Noc bola ťažká, viackrát vstávala, kŕmila syna je mu osem mesiacov, stále má hlad. Počula v noci, ako sa domáci občas prešiel po byte. A už zase stál v kuchyni.
Je čas, vstala potichu, nech Ferka nezobudí. Nič dobré nemôže trvať večne.
Robil niečo na sporáku. Rýchlo sa opláchla a vošla do kuchyne.
Sadni si, kývol na stoličku. Hneď bude praženica.
Lepšie, ak si sadneš ty, mierne ho odstrčila od šporáka.
Natrhala čerstvú pažítku, posypala vajíčka, prelustrovala poháre, najlepšie vyumývala, pripravila kávu.
Celý čas telefonoval s niekým, rozkazoval, hádal sa. Ivane prišlo, že ju vôbec nevníma. Po jedle vstal.
Žena napätá, čaká:
Tak, teraz nás vyhodí!
Ivana, počúvaj dobre. Idem preč na týždeň. Najdôležitejšie je kŕm mačku, volá sa Sokrat. Nedaj jej žiadny Whiskas, len čerstvú rybu alebo mäso. Do mojej pracovne nechoď! Ostatné nechám na teba.
Z izby sa ozval plač. Ivana hneď vyskočila, neveriaco sa pozrela na Richarda.
Choď, súhlasne prikývol.
O päť minút sa vrátila s chlapčekom v náručí. Na stole ležalo niekoľko päťdesiateurových bankoviek.
Myslím, že na týždeň ti to vystačí, ukázal na peniaze. Idem.
Práve vtedy Ferko natiahol rúčky a zamrmlal niečo ako pa-pá. Richardovi to len možno znelo, ale niečo v hrudi sa mu zvraštilo. Veď otcom nikdy nebude.
Ivana, môžem si ho vziať na ruky? prekvapil sám seba.
Nech sa páči, podala mu chlapca a prvý raz sa usmiala. Nikdy si nedržal dieťa?
Nie.
Tak to skús.
Malý Radovan sa na ňom veselo metúril s rúčkami, smial sa. Richard na neho hľadel ako začarovaný.
Nikdy nebudem mať syna, zamračil sa a vrátil chlapca matke.
A odišiel.
***
Vracať sa domov, keď mi bratislavský odborník povedal, že deti už nebudem mať je pocit nanajvýš odporný. Načo mi tie peniaze, štvorizbový byt, veľké auto? Chlap má zarábať pre rodinu! V byte mám večne bordel a špinu a v aute miesto pre sedem ľudí
S ponurou náladou som otvoril dvere a v byte bolo dokonale čisto. Ivana sa len mlčky a previnilo pousmiala.
Pa-pá! rozleteli sa ku mne detské rúčky.
Taška s vecami mi vypadla z rúk a ja som sa nevedel ubrániť siahnuť po dieťatiZostal som stáť vo dverách, v narýchlo kúpenom obleku, s pohľadom na ženu, ktorá pri sporáku otierala ruky do zásterky, a dieťa, čo sa mi tlačilo k nohám. Svet sa na okamih prestal točiť. Mačka Sokrat vykrútila okolo mojej nohy, spokojná, dobre nakŕmená.
Máme tvoju obľúbenú polievku, povedala Ivana nesmelo. Ferko pomáhal miešať.
Sedel som, kým na stôl kládla taniere, a díval sa na tie dva. Akoby kúsok tej noci na moste, čo sa mal skončiť pádom do tmy, tu ostal a rozkvitol. Nikdy som si nemyslel, že práve z cudzej bolesti vznikne niečo, čo sa tak podobá na domov.
Ferko sa smial a v očiach Ivany zahorela vďačnosť. V tej chvíli ma naplnilo zvláštne ticho, také, o akom Sokrates kedysi písal vo svojich dialógoch pokoj, ktorý príde až vtedy, keď sa prestaneš pýtať prečo práve ja, a začneš hľadať, čo môžeš urobiť pre druhých.
Zdvihol som Radovana do náručia. Malé rúčky sa mi omotali okolo krku a hlavička sa oprela o moje plece. Pri stole sedela žena, ktorá mi dlhuje viac ako len vďaku možno niečo, čo by sa raz mohlo volať rodina.
Zasmial som sa. Len tak, lebo to bolo naozaj smiešne ja, ktorý som sa pred mesiacom hral s myšlienkou skončiť so všetkým, teraz uvažujem, ako postavím do kuchyne detskú stoličku.
Ivana začal som, koktavo, nemotorne. Možno keď by ste chceli ostali by ste tu dlhšie?
Bez slov prikývla.
Sokrat vyskočila na stôl, Ferko sa rozosmial, a mne sa zdalo, že prvý raz za dlhý čas je všetko tak, ako má byť. Nie kvôli peniazom, ani zásluhám. Len kvôli jednej noci, keď som sa rozhodol nepovedať pa-pá životu.
A napokon som pochopil: človek nemusí byť otcom, aby našiel domov. Stačí otvoriť dvere a vpustiť dovnútra svetlo.
