— A prečo si mi to všetko povedala? — opýtala sa Zuzana tichým, cudzím hlasom.
— Sama neviem, — rovnako ticho odpovedala Alena.
Akoby chcela pokračovať, ale zarazil ju Zuzanin pohľad: ostrý, ostražitý, prenikavý. Tak sa pozerá na človeka, ktorému už neveríš.
V ten piatok, ako vždy po práci, Zuzana a Alena zašli do obľúbenej kaviarne. Tento rituál ich sprevádzal už roky: pohár vína, teplé rozprávanie, smiech, občas slzy. Dve ženy unavené od života, od rodiny, od každodennej šarže. Tu, pri stole pri okne, mohli byť samé sebou.
Ale ten večer všetko išlo inak.
Zuzana zrazu vyskočila, rozžiarila sa od radosti a so slovami: — Prepáč, na chvíľu! — vybehla von. Alena prekvapene zdvihla obočie a pozerala sa za ňou.
Cez sklo videla: Zuzana objíma nejakú ženu. Štíhlu, upravenú, s jemným úsmevom. Alena stuhla.
Sekunda. Druhá. Ženina tvár jej vytanula v spomienkach. A Alenu ovládol chlad.
Poznala tú ženu.
Keď sa Zuzana vrátila, všetko bolo iné. Alena sa napäté usmiala:
— Kto to bol?
— Ach, Monika. Moja sesternica. Prečo sa pýtaš?
— Len tak… zdalo sa mi, že ju poznám.
— Vy sa poznáte? Chceš, aby som vás predstavila? Monika je úžasná!
— Nie! — vykríkla Alena hlasno, prudko. Niekoľko ľudí sa otočilo. — Prepáč… len to nestojí za to.
Zuzana sa zamračila:
— Čo sa deje?
Alena sklopila oči, zaťala ruky pod stolom:
— Zuzka… Monika mala muža. Volal sa Mišo, však?
— Áno. A čo?
— Bol so mnou. Ja som zničila ich manželstvo.
Všetko, čo Zuzana vedela o rozchode Moniky a Miša, bolo z rečí sestry. Nevernosť. Sklamanie. Ticho prijatý rozvod. Bolesť, neznesiteľná a mlčanlivá.
A teraz — priznanie od Aleny. Kamarátky. Ženy, ktorej dôverovala.
Alena začala hovoriť, akoby rozviazala uzol, ktorý ju roky tížil:
— S Monikou sme boli kamarátky od detstva. Všetko spolu: ihrisko, škola, výška. Potom sa stretla s Mišom. Najprv som sa tešila. A potom… potom som stratila rozum. Jeho pohľad, jeho hlas… objal ma na svadbe, len pri tanci. A ja som sa do neho zbláznila. Nechápala som, ako sa to stalo. Vedela som len jedno: chcem ho. A už mi nestačilo byť Monikinou kamarátkou. Chcela som byť jej sokynou.
Najprv to boli pohľady. Potom dotyky. Potom nočné rozlúčky. A potom — ten večer, keď Monika ležala v nemocnici. Prišla som — pomôcť. A odišla som — ako milenka jej muža.
Prišiel za mnou. Myslela som, že začne nový život. Ale ukázalo sa — začalo sa peklo.
Mišo porovnával. Odsudzoval. VyčíV ten večer, keď Alena vyšla z kaviarne do tmy bratislavských ulíc, konečne pochopila, že niektoré rany sa nikdy nezahojia.
